Åsne Seierstad – Jeden z nás: Príbeh o Nórsku

15. června 2018 v 7:00 | Executor |  O prínose kníh
Åsne Seierstad - Jeden z nás: Príbeh o Nórsku

Vydalo vydavateľstvo Absynt v roku 2016
Počet strán: 572

Autorka knihy je nórskou reportérkou, čo sa odráža vo forme knihy, ktorá je vlastne podrobnou reportážou. Reportážou o detstve, vyrastaní, živote, ideológií a teroristickom útoku Andersa Behringa Breivika, o príbehoch jeho obetí a strate ich príbuzných. Je jasné, že tak citlivá téma si žiadala citlivý prístup s ohľadom na pozostalých. Kniha Jeden z nás sa zdá byť natoľko úspešnou, že už v čase písania tohto textu je vypredaná a s istotou sa dá zadovážiť len jej elektronická verzia. Číta sa so záujmom a rýchlo, podobne ako triler, no s vedomím toho, že ide o skutočný príbeh. Udivuje, aké detaily z Breivikovho života dokázala autorka zistiť.

Stručný súhrn
Zo svojich poznámok prerozprávam túto tragédiu stručne. Prerozprávanie sa bude týkať len samotného Breivika, pričom v knihe sú aj útržky z príbehov utečencov- Kurdskej rodiny z Iraku a mladých členov organizácie AUF. Časové údaje sú v knihe uvádzané, avšak nie sú nejako špeciálne zvýraznené a teda ich nebudem uvádzať mnoho.
Breivikova matka, Wenche mala v mladosti ťažký život. Musela sa starať o svoju matku, ktorá ju obviňovala za jej ochrnutie a zároveň od nej vyžadovala starostlivosť. Zrejme to predstavuje modelovú situáciu ukazujúcu psychickú deformáciu u invalidov. Pôrod u Wenche prebehol bez problémov, no nerozumela si s Andersovým otcom, až ho napokon opustila. Okrem Andersa mala staršiu dcéru Elizabeth. Keďže Wenche výchovu nezvládala, o Andersa sa viac starala Elizabeth. Wenche sa v tomto období o deti príliš nestarala, bola psychicky labilná a zrejme aj promiskuitná. Niekedy si žiadala sociálnu podporu od štátu. Matke sa Anders zdal výbušný a nevedela ho potrestať, pretože sa nezdalo, že cíti bolesť. Psychiatrom Anders nepripadal ako neposedný, ale skôr mechanický, uzavretý a bez emócií, a zdroj problému videli v jeho matke. Andersov otec prejavil záujem starať sa o neho, avšak nebolo mu vyhovené. Ako 5-ročný mal Anders kamarátku pôvodom z Chile, ale tá si všimla, že mučí a zabíja zvieratá a s uspokojením ubližuje menším deťom. Neskôr Anders získal kamaráta, prisťahovalca z Pakistanu.
V 13-tich rokoch sa Anders začal zaoberať sprejovaním grafít a počúvaním hip-hopu. Sprejovacie akcie si plánoval na mape, aby poznal trasy na únik pred políciou. Veľmi sa snažil preniknúť do vyšších sprejerských kruhov. V tomto období sa už v Osle začali rozširovať rady imigrantov a stávali sa konflikty medzi nimi a domácimi, alebo konflikty medzi rôznymi skupinami migrantov. Andersa medzi vyššími sprejermi neprijímali a keď ho zadržala polícia, tak ho podozrievali, že niekoho z nich udal. Kvôli týmto problémom sa kontaktu s ním zriekol aj jeho otec.
V 18-tich rokoch sa Breivik stal členom Strany pokroku a skúšal si vybudovať politickú kariéru. Začal sa fintiť a správať ako metrosexuál, dokonca bol na plastických operáciách. Priatelil sa s kritičkou islamu a často s ňou diskutoval o zbraniach. Keď však neuspel a nedostal funkciu vo svojej politickej strane, opustil ju.
Neskôr zbohatol predajom falošných diplomov na internete, ktoré predával ako "dekoračné diplomy pre zábavu". Jeho vzťah s dievčaťom z Bieloruska trval veľmi krátko. Kamaráti ho podozrievali z homosexuality. Breivik sa túžil stať slobodomurárom. Zistil, že matkin bratranec je v slobodomurárskej lóži a požiadal ho, či by sa za neho zaručil. Po roku mu z lóže napísali, že ho medzi seba prijímajú. Avšak to už bol 28-ročný(?) Breivik závislý na MMO RPG hre World of Warcraft za ktorou trávil skoro celé dni. Jeho reálny život sa rozpadal, priateľov k sebe nepúšťal a nemal ani zamestnanie.


Po dvoch rokoch strávených za hrou začal zbierať spisy o islamizácii Európy. Sledoval protiislamské weby a pokúšal sa skontaktovať s autormi článkov, tí mu ale neodpisovali. Mal 30 rokov a účastnil sa na diskusných fórach. Začal spisovať svoju knihu na túto tému, v ktorej navrhoval moslimov deportovať. Napriek tomu sa vyhýbal kontaktu s neonacistami.
Plánovanie politických vrážd je v jeho myslení opísané odrazu. Ako svoje ciele si vybral skupiny, ktoré podľa neho boli vlastizradcami tým, že napomáhali islamizácii. Zrejme v tomto čase už veril, že občianska vojna bude časom nevyhnutná, neskôr pri svojej obhajobe aj tvrdil, že chcel takejto vojne zabrániť. Takáto vízia budúcnosti sa snáď v niečom podobá na psychológiu siekt veriacich v koniec sveta, čím ospravedlňujú svoje konanie. Na internete nabádal Breivik na boj proti úradom, nie proti samotným moslimom. Keď hovoril o obsahu svojej knihy s mamou, býval rozhnevaný. V knihe písal aj o svojich predstavách ideálnej spoločnosti a svojej minulosti, pričom prekrúcal fakty. Keď písal o kritike multikulturalizmu, robil to zas plagiátorsky. Paradoxne v tomto období už jeho matka pôsobí vyrovnanejšie.
Pod zámienkou farmárčenia sa odsťahoval na prenajatú farmu. Skutočným účelom však bolo vyrobenie bomby. Vo svojich propagačných materiáloch sa označoval za vedúceho Rádu templárov, čo mal byť spolok bojovníkov proti prisťahovalectvu. Bol to samozrejme fiktívny rád, resp. rád s jedným členom. Pri zostrojovaní bomby čelil mnohým problémom a rizikám, ktoré by v inom kontexte vyznievali vtipne. To dosvedčuje aj jeho denník z tohto obdobia, kedy ako súčasť príprav na útok bral steroidy.
Osudný deň, piatok 22.7.2011, doviezol 950-kilogramovú bombu v dodávke pred vládnu budovu. Pred jej výbuchom odišiel v inej dodávke. Bomba po výbuchu ihneď zabila 8 ľudí. Hoci sa okoloidúcemu zdal podozrivý a ten nahlásil jeho poznávacie číslo auta, polícia na to nezareagovala ihneď, pretože jej vnútorná komunikácia zlyhala. Zarážajúce omyly polície sú v knihe vlastne tiež opísané dobre. Práve vďaka zlyhaniam polície ako nevyhláseniu poplachu, malej mobilizácii, neuzavretiu ciest a hliadkam, ktoré neuposlúchli rozkaz hľadať podozrivého, sa Brevik dostal až k ostrovu Utøya, kde mala práve tábor mládežnícka sociálnodemokratická organizácia AUF. Strážnika na pobreží oklamal aj vďaka vzhľadu, ktorý mal s nepriestrelnou vestou a helmou. Strážnik zavolal loď, ktorá Breivika preplavila na ostrov. Keď tam bol, najprv zastrelil dospelých z lode, ktorý ho sprevádzali. Potom začal puškou Ruger Mini-14 strieľať po mládeži z organizácie AUF vonku, neskôr aj vo vnútri kaviarne. Niektorí, ktorých nezasiahli trieštivé projektily predstierali smrť alebo sa zdesením nemohli pohnúť. Iní prosili o život alebo sa snažili v úkrytoch telefonovať pre pomoc. Niekoľko mladých ľudí zahynulo pri držaní sa za ruky, či v objatí. Policajné zložky si opäť nerozumeli, chýbala im navigácia a koordinácia, dokonca aj komunikačné prostriedky a čln. Trestuhodne premárnili čas tým, že miesto zrazu určili zbytočne ďaleko od ostrova. Po 40-tich zastrelených ľuďoch sa Breivik chcel telefonicky vzdať, ale spojenie sa prerušilo a tak pokračoval vo vraždení. Ranenej mládeži hľadajúcej záchranu vo vode, aj zásahovej jednotke Delta museli pomáhať majitelia člnov v okolí. Breivik opäť telefonoval za účelom vzdať sa, opäť telefónom bez SIM karty a teda mu nikto nemohol zavolať späť. Pri masakre využíval aj to, že si ho mládež plietla s členom zásahovej jednotky, čím ich oklamal a jednoduchšie zastrelil. Jedného malého chlapca nechal žiť, pretože ho považoval za politicky nenakazeného. Počas masakru sa objavili prinajmenšom dvaja hrdinovia, ktorí sa obetovali, aby zvýšili šance na prežitie ostatných. Zároveň však kniha jasne ukazuje, že rodičia by radšej mali doma synov, ktorí sa schovali pred vrahom, ako by mali pochovávať mŕtvych hrdinov.
Keď ho konečne zadržala zásahová jednotka, prvé vypočutie vykonala ešte na ostrove. Breivik sa pri výsluchu oháňal svojím fiktívnym Rádom templárov a predstieral, že má informácie o iných možných útokoch. Snažil sa získať výhody vo väzení výmenou za podanie informácií. Policajti boli k nemu humánni. Rodiny obetí so strachom očakávali, či sa im ich deti ozvú. Keď boli rodiny zvolané do sály, ich nádej bola buď potvrdená alebo vyvrátená po počutí mien zranených. Celkový počet obetí na ostrove bolo 69, teda nablízku nebolo ani dosť voľných chladiacich boxov pre telá. Najprv však bolo omylom narátaných až 84 mŕtvych.
Pri ďalšom výsluchu Breivik naďalej predstieral, že jeho rád môže vykonať ďalšie útoky. Priznával, že bolo pre neho hrozné popravovať mladých ľudí. Na útok reagovala verejnosť napríklad tým, že v Osle sa zišlo v sprievode 200 000 ľudí so súcitom.
Počas súdneho procesu bol Breivik viackrát vyšetrený psychiatrami. Prvá dvojica psychiatrov usúdila, že je paranoidný schizofrenik a bol počas činu nepríčetný. Druhá dvojica súdnych psychiatrov mu určila diagnózu: dissociálna porucha osobnosti s narcistickými črtami a považovala ho za príčetného. Neskôr dokonca dvojica trvala už len na narcizme. Sám Breivik chcel bojovať za to, aby bol považovaný za príčetného. Keby bol pre svet bláznom, jeho politické posolstvo by to znehodnotilo. Pochopil tiež, že jeho mučenícke a spasiteľské prejavy sú ľuďom na smiech a svoje správanie pred súdom označil za istý druh show.
Prvý deň súdneho procesu sa naživo vysielal do iných budov súdov. Breivik neprežíval ťažko menovanie svojich vrážd, no väčšinou so sklopenou hlavou. Rozplakal sa však, keď prehrávali jeho film, akoby za tým bolo narcistické dojatie. Druhý deň procesu dostal priestor a využil ho na prezentáciu svojich politických postojov. Kniha dokonca obsahuje prejavy, ktoré čítal. Počas vyšetrovania sa interesovaní snažili zistiť pri každej jednej z obetí jej čas a okolnosti úmrtia samostatne. Pri súde sa rozhodli ukazovať zranenia na figuríne, keďže fotky by mohli byť šokujúce pre pozostalých aj verejnosť. Breivikova matka, ani jeho inšpirácia, bloger Fjorman nevypovedali. Vypovedal však Vijlar Hanssen, ktorý prežil masaker bez časti ruky a bez oka. Nakoniec bol Breivik odsúdený ako príčetný na 21 rokov väzenia s možnosťou opakovaného predlžovania o 5 rokov. Záver knihy je venovaný znášaniu bolesti u pozostalých rodín, nepríjemnému prístupu AUF k pozostalým a tiež dôvodom, prečo sa Breivik sťažoval (a zrejme naďalej sťažuje) na podmienky vo väzení: nutnosť umývať si cely, osobné prehliadky po vyzlečení, používanie pút, izolácia, cenzúra listov a mnohé ďalšie.

Na záver
Pred prečítaním knihy som si samozrejme myslel, že v Breivikovi ako čitateľ spoznám vraha už dlho vopred, a že za jeho deformáciu nieslo väčšiu zodpovednosť okolie, ako to býva pri sériových vrahoch, ktorí žili v detstve v strašných podmienkach. Mýlil som sa a tieto moje predpoklady boli vyvrátené. Breivik bol síce zvláštne dieťa, ako problémové ho však videla hlavne jeho matka. Túžil po obdive, bohatstve, nemal mnoho empatie a možno nevedel niesť neúspechy, no nič určité nenasvedčovalo tomu, že by sa mohol stať vrahom. Tým najpodozrivejším pre mňa ostalo týranie zvierat, ktoré praktizoval v detstve, no v knihe o tom nie je veľa zmienok. A tiež je otázne, ktorý chlapec sa v detstve ani raz nebavil kynožením hmyzu. Kniha nevysvetľuje, ako sa dopracoval k nápadu na teroristický útok a presvedčeniu v jeho nutnosť. Nedokázal som vidieť žiaden presný bod zlomu, kedy sa k terorizmu priklonil. Taký bod však nezaznamenala ani jeho matka, ktorá s ním žila. Pôsobí to, akoby si Brevik zrazu vzal do hlavy, že musí urobiť niečo, čo by nik iný neurobil. Opísaná je skôr jeho obhajoba činu, ktorý podľa svojho názoru urobil pre dobro spoločnosti. Jeden zo psychiatrov tento útok opísal ako snahu zlomiť jeho vnútornú barikádu voči svetu, pričom ideológia nemala byť jeho cieľom, ale nástrojom. S týmto názorom dobre korešponduje úvodná citácia knihy: "Človek chce byť milovaný, a ak ho nikto nemiluje, tak obdivovaný, a ak ho nikto neobdivuje, tak obávaný, a ak sa ho nikto nebojí, tak chce, aby ním ľudia opovrhovali a pohŕdali. Človek chce, aby z neho ľudia mali nejaký pocit, jeho duša sa desí prázdna a chce kontakt za akúkoľvek cenu."(Hjalmar Söderberg)
Pozorný čitateľ si všimne istú zvláštnu kombináciu detailov. Na konci knihy autorka priznáva, že Breivik chcel vydať knihu o sebe, hoci aj pod jej menom a bez honoráru. Zároveň je kniha Jeden z nás rozčlenená na tri časti a nezdá sa, že by to malo nejaký špeciálny účel. Na tri časti bola rozčlenená aj Breivikova protiimigračná kniha. Táto kombinácia detailov by ľahko mohla spôsobiť šírenie špekulácií o procese tvorby knihy Jeden z nás.
Jediné dve veci, ktoré na knihe kritizujem sú: prílišné množstvo "omáčky" a tiež, že niekde sú uvedené posledné myšlienky zavraždených, ktoré autorka predsa nemohla poznať, keď ich nepoznali ani preživší.
O Breivikovi samozrejme pojednávajú aj iné knihy. V knihe Jeden z nás sú spomenuté knihy Keď Nórsko zasiahol teror a Súkromné e-maily masového vraha od Kjetila Stormarka. Na internete sa píše o knihe Adriana Pracona, ktorý prežil vyčíňanie na ostrove Utøya pod názvom: Hjertet mot steinen (Srdce proti kameňu). Trpiacich pozostalých je samozrejme ľahké zraniť a popudiť, podarilo sa to filmu Utøya Island, viď článok: Američania spravili film o Breivikovi, Nóri protestujú.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama