Thomas Moore - Temné noci duše

17. března 2018 v 8:48 | Executor |  O prínose kníh
Thomas Moore - Temné noci duše

Vydalo: nakladateľstvo Portál, 2014 (druhé vydanie)
Preložila: Markéta Hrbková-Bidlová
Počet strán: 341


Jednoznačný názov knihy napovedá o téme, ktorej sa kniha týka. Temné noci duše sú zlomové, bolestivé obdobia života, v ktorých sa osobnosť premieňa. Tento pojem pochádza od kresťanského mystika Jána z Kríža. Thomas Moore s ním má spoločné to, že aspoň v mladosti žil ako mních. V neskoršom živote je Moore spisovateľom, hudobníkom a psychoterapeutom.
Väčšina knihy je rozdelená do rovnomerných, približne 20-stranových kapitol, ktoré sa zaoberajú rôznymi oblasťami, ktoré spôsobujú temné noci duše, alebo majú s nimi dočinenie. Každá temná noc je unikátna a teda je unikátne aj jej riešenie. Napriek tomu rady podávané Mooreom mi pri čítaní často zneli podobne pri rôznych oblastiach života, čo sa pre mňa stávalo iritujúcim a spôsobovalo utlmovanie pozornosti. Moore vychádzal zo základného predpokladu, že pred samotným procesom nesmieme utekať ani ho zapierať, ale snažiť sa s ním spolupracovať a hľadať v ňom zmysel, poučenie. Organizovať svoj život tak, aby to proces podporovalo. Pri jednotlivých kapitolách si autor pomáhal príkladmi zo života rôznych osobností, ktoré temné noci prežili (prípadne neprežili) a tiež symbolizmom mytologických postáv, väčšinou z antiky. Za hlavné problémy knihy považujem Mooreove metaforické vyjadrovanie, rady písané príliš všeobecne a opakovanie myšlienok. Niektoré kapitoly sa mi zdali jasnejšie a autentickejšie ako iné, najlepšie pre mňa boli kapitoly o hneve a starnutí. Vlastne môžem vyhlásiť, že som od knihy čakal niečo viac, zvlášť pre Mooreovu psychoterapeutickú prax. Pokúsim sa teda z obsahu vybrať zo dôležité a zaujímavé.

Predhovor vysvetľuje potenciál temných nocí od základov meniť osobnosť a ich rozdielnosť od príliš klinického pojmu depresií. Tiež sa tu píše o Jánovi z Kríža. Zaujalo ma tvrdenie, že zmysel niektorých temných nocí môže byť až v tom, že niečo prinesú iným ľuďom, než tomu, kto nimi prešiel.
Prvá kapitola je venovaná príbehu biblického Jonáša, ktorý odmietol zvestovať ľuďom božie slovo a chcel pred touto úlohou utiecť. Na mori ho zhltla ryba, v ktorej strávil tri dni a noci, kým ho vyvrhla. Na druhé božie volanie už odpovedal a tak splnil svoju predurčenú úlohu. Vnútro ryby tu teda Moore interpretuje ako nádobu či kontajner, ktorá človeka niekam zanesie a prinúti ku zmene. Uvádza niekoľko príkladov známych osobností, ktoré prešli temnými nocami. Tiež nabáda k vyjadrovaniu svojho stavu, hlavne v obrazoch a symboloch, keďže podľa neho umenie vyjadruje realitu najlepšie. V snahe naplniť svoju individualitu je potrebné vymedziť miesto svojmu vnútornému volaniu, či hnacej sile, daimónovi.
Staroveké prechodové rituály, ktoré Moore popisuje v druhej kapitole, bývali niekedy schválne šokujúce, aby sa zúčastnených dotýkali aj emočne. Problémom dnešných ľudí je ich lineárne myslenie, v ktorom nie je miesto pre skokovú zmenu stavu, akú vyjadrovali rituály. Behom hľadania vízie sa ľudia často uťahujú do samoty, no zabúdanie na okolie môže nastávať aj necielene. Niekedy dokonca hrozí strata civilizovanosti a zdivočenie. Nápomocné môže byť vytvorenie a používanie vlastných prechodových rituálov. Moore vidí náprotivok rituálov v automatizovanom jednaní, aké nás neposúva ďalej, napríklad alkoholizmus či hazardné hráčstvo.
Tretia kapitola pojednáva o prečisťovaní svojho života a katarzii. Prečisťovanie a napĺňanie sú prirodzenými fázami života, súčasťami cyklu. Môžeme svoje očistenie vykonávať prehodnocovaním a opúšťaním svojich doterajších zvykov a postojov naučených z okolia. Moore odporúča venovať sa meditačným alebo umeleckým technikám, triediť svoje skúsenosti a venovať sa činnostiam, ktoré nám pomôžu vyznať sa v sebe. Varuje ale pred tým, aby sme ich povýšili na samoúčelné činnosti. Nápomocné môže byť aj opakované rozprávanie svojho príbehu, aj prostredníctvom diel. Dokonca hovorí aj o úžitku z očisťovania spoločnosti od jej minulých chýb a zlyhaní, napríklad verejným ospravedlnením za otrokárstvo, aby morálnu ťarchu neniesla iba poškodená strana sama.
Strana 73: "V první části života je člověk přirozeně víc nasměrovaný na ego, na to, aby se stal někým a lišil se od kolektivu jako tvořivý jedinec, ale i toto zaměření můžete zeslabit, když se budete snažit porozumět světu kolem sebe a tomu, o čem život vlastně je. Narcismus je zaměřenost na sebe, která zahrazuje cestu zkušenosti. Když se vaše srdce otevírá a učíte se milovat svět, který potřebuje váš zájem a služby, paradoxně se zvýší i vaše vnímavost k sobě samému."
Bohyňa noci Hekaté, jej aspekty a "podsvetie" ľudského života tvoria hlavnú náplň štvrtej kapitoly. Letmo sú tu spomenutí aj sadomasochisti a tragédi, ktorí vlastne utrpenie majú radi a nechcú sa od neho posunúť ďalej. Žiaľ som tu ale nenašiel nejakú striktnú hranicu medzi temnými nocami a tragédizmom, ktorá by ma zaujímala. Môžem si ju teda len domýšľať. Snažia sa tragédi vyvolať ľútosť, alebo si potvrdiť svoju menejcennosť, aby sa nemuseli pustiť do tvrdej práce na sebe? Zaujímavý bol zmienený proces, v ktorom matky "odstavujú" svoje deti, aby sa udiala zmena ich rolí a obe strany mohli slobodne pokračovať životom, už nie ako dvojica opatrovníka a opatrovaného.
Dôležitosť citu pre iróniu a jeho rozvíjanie vysvetľuje piata kapitola. Moderným ľuďom autor vyčíta, že samostatne neuvažujú o svojom živote a vyznávajú povrchné hodnoty, ktorých prostredníctvom len preplávajú životom. On preferuje budovanie vlastnej filozofie či vízie. Moderná kultúra je vlastne tvorená tak, aby pre ľudí nebola intelektuálnou výzvou, čo ide ruka v ruke so spánkom dôvtipu a pasívnym spôsobom života. Podobne ako opakuje túto kritiku, opakuje v rámci knihy aj dôležitosť imaginácie, ktorou môžeme docieliť, aby nám neunikli "tajomstvá noci". Zaujímavosťou tu bol príklad spisovateľa, ktorý sa snažil morálne pokoriť svojich väzniteľov pomocou žartov a nespadnúť do role obete. Moore hovorí o pasci a manipulácií, ktorá sa niekedy objavuje na terapii zo strany klientov. Najväčšou iróniou jeho zamestnania je, že niektorým ľuďom sa dá pomôcť iba tak, že zastaví svoje tendencie liečiť ich.

Láska, zastúpená šiestou kapitolou, je jednou z najčastejších zdrojov temných nocí, zároveň je však motiváciou života a tým, čo dáva ľuďom zmysel a naplnenie. Medzi problémy v tejto oblasti patrí zotrvávanie v nefunkčných vzťahoch. Tiež sú to milostné trojuholníky, zvlášť, ak zmätený človek nechce prísť o svoju rodinu, avšak nevie nájsť fungujúce riešenie. Takýto trojuholník obvykle poukazuje na niečo, čo partnerovi chýba. Vo vzťahoch sa tiež objavujú mocenské hry, inokedy problémy vo vzťahoch iba poukazujú na problémy v iných oblastiach života (práci, záujmoch, atď.) a po ich vyriešení sa stabilizujú aj vzťahy. V láske často nevieme "o čo ide" a to má láska vlastne spoločné s temnými nocami.
Strana 156: "Čím víc se snažíte všechno ovládat, tím míň dostáváte z toho, po čem tolik toužíte. Nikdo vám nedá pocit jistoty. Musíte ho najít v sobě hlavně tím, že budete žít svůj život s nadšením a budete se učit sami sebe milovat."
Siedma kapitola pojednávala o manželstve, ktoré je prirovnávané k nádobe umožňujúcej spoločné zrenie osobností, prípadne k dozrievaniu vína. Tieto prirovnania Moore opakuje hádam stokrát. Na verejnosti sa obvykle hovorí len o šťastných stránkach manželstva, kým o utrpení v ňom sa mlčí. Autor teda radí počítať s temnotou v ňom obsiahnutou vopred - neberieme si len časť osobnosti, ale aj jej tieň, jej históriu a jej osud. Zložitosť a tajomnosť partnera je niečo, čo nikdy nezmizne.
Zdrojom nespočetných frustrácíí, druhov strachu, či zlých skúseností je niekedy sexualita, ktorej je venovaná ôsma kapitola. Temné noci tu vznikajú z nenaplnených túžob, priťahovaniu k nebezpečným partnerom, tráum zo znásilnení, náboženských pocitov viny, inej sexuálnej orientácie či dokonca nestotožnenia sa so svojim pohlavím. Moore tu popisuje aj svoj život. Vďaka svojej skúsenosti s celibátom tvrdí, že je možné telesnú sexualitu sublimovať do iných podôb.
Deviata kapitola je venovaná tvorivosti. V minulosti sa považovalo utrpenie za spojené s kreativitou a o tomto prepojení sa diskutuje dodnes. Problémy umelcov sú: nadhodnocovanie svojho diela (sklony k narcizmu), prehnaná a ubíjajúca sebakritika, očakávanie vyššieho finančného zisku alebo túžba stať sa celebritou. Nenaplnená potreba úspechu a prijatia nastáva u ľudí zvlášť vtedy, ak je ich zamestnanie vlastne anonymným miestom. Moore prirovnáva prílišné uctievanie celebrít k modernej snahe o naplnenie potreby mýtov. Pri snahe o obnovenie tvorivosti a hravosti Moore odporúča znova sa napojiť na svoje detstvo, dať mu v živote svoje miesto, no počítať aj s jeho negatívnymi kvalitami. Samozrejme je nebezpečné žiť minulosťou, či uviaznuť v niečom nespracovanom. Ľudia, ktorí boli nútení dospieť prirýchlo sa môžu cítiť neúplní, chýba im detstvo.
Temná krása, tj. kapitola 10 sa venuje rôznym formám krásy, napríklad kráse umenia, ktoré vyvoláva silnú emočnú odozvu. Trpiaci ľudia majú možnosť konzumovať, ale aj produkovať umenie a vďaka týmto činnostiam prehlbovať porozumenie svojho stavu. Temné noci odhaľujú najhlbšie duševné zdroje, čo môže byť užitočné pre kvalitu vytváraného umenia, ale aj pre ľudí, aby urobili pokrok nájdením svojej vlastnej krásy, alebo krásy života, hoci neplynie bez ťažkostí. Moore vyslovene podporuje rozprávanie svojho príbehu a hľadanie "obrazov", ktoré by nám dávali nejaké porozumenie.

V kapitole o hneve sa odporúča nepotláčať ho, keďže by to mohlo vytvárať ďalšie problémy. Moore rozlišuje medzi vyjadrením hnevu a jeho ventilovaním. Druhé zmienené je vybuchovanie, ktoré si odnášajú ľudia okolo, až sa môžu uraziť. Veľmi si vážim drobnú myšlienku, ktorá ukazuje priestor na hľadanie vnútornej sily vďaka vzťahom. Strana 260: "Jiný terapeut mi řekl, že bych měl udržovat vztah jen s lidmi, kteří jsou schopni se mé zlosti postavit." Práve toto mi na ľuďoch chýbalo, ak sami spôsobili môj hnev. Mali by sme nájsť dôvod svojej zlosti, formulovať ju a mať sa na pozore pred rizikom obrátenia zlosti proti svojej osobe. Spomenutý je aj dlhodobý hnev prameniaci v minulosti, či deformácie na násilníkov, čo by odpovedalo mojim textom o "prepadaní zlu". Nájdeme tu aj úvahy o nadradenosti a podriadenosti vo vzťahoch a kvalitách zlosti, ktoré s ňou prichádzajú - vôľa ku zmene, neústupnosť a istota.
Nasledujúca kapitola o šialenstve a iracionalite sa mi opäť nezdala tak presvedčivá. K mojej radosti tu bola spomenutá Mary Shelleyová. Voči problémom života a neporozumeniu okolia sa postavila čelom, snažila sa bojovať čo najrozsiahlejším štúdiom. Samotné traumatické aspekty jej Frankensteina opísané neboli. Za "prechodné šialenstvá" možno považovať honbu za peniazmi, či záchvaty ich utrácania. Takéto výstrelky sú námetom na introspekciu. K riešeniu môže napomôcť vymedzenie životného priestoru aj iracionalite a výstrelkom.
13. kapitola hovorí o vážnych ochoreniach tela v spojitosti s výzvami pre dušu. Dlhodobo chorí bývajú v nemocniciach oddelení od domáceho prostredia, svojich blízkych a vydaní napospas svojim fantáziám, obavám a izolovanosti. Ako sa dá očakávať, tak Moore kritizuje absenciu holistického prístupu pri liečbe. Tiež však hovorí o pokojnej liečbe, ktorá prebiehala v starovekých kúpeľoch a varuje pred prehnanými ambíciami dnešného sveta a to aj na kolektívnej úrovni.
Str.305-6: "Žijeme ve veliké temné noci na pokraji katastrofální nemoci Země. A muži, ženy i děti trpí nemocí vytvářenou kolektivní pýchou moderní společnosti, pro kterou "hranici představuje nebe". Nevidíme důležitost individuálního jednání a místního života. Globalizace hrozí zničit to, co zbývá z lokálních kultur, a člověka napadá, jestli rakovina, nezastavitelný splašený růst buněk, není zrcadlovým obrazem nezastavitelného splašeného růstu ekonomiky, politiky a kulturních ambicí."
V prístupe ku chorobe odporúča aj humor vychádzajúci z citu pre hlbokú iróniu. Zrejme to vnímam inak ako autor, no nazdávam sa, že jediným skutočne poctivým prístupom k čiernemu humoru je práve smiech na vlastnom utrpení.
14. kapitola je venovaná starnutiu. Moore tvrdí, že spôsob prežívania nezávisí len od počtu odžitých rokov, myseľ funguje inak. Starnutie môže priniesť strach a zmenu svojho naladenia na minulosť, je však príležitosťou hľadať v sebe hlbšiu a múdrejšiu časť osobnosti, či užiť si spomalenie svojho životného tempa. Tiež môže priniesť ľútosť z premárneného času a nevyužitých príležitostí. Moore rozlišuje povrchnú, ničneriešiacu ľútosť od výčitiek svedomia. Ľudia sa vlastne môžu zamýšľať, či splnili svoju životnú úlohu a či môžu sami seba ospravedlniť pred vlastným súdom.
V záverečnej kapitole Moore zhrňuje prístup k temným nociam a varuje pred priemernosťou - je pre neho neschopnosťou vyžiariť vnútorné svetlo, zaoberanie sa iba nutným a nenasledovaním vnútorného volania. Radí tiež považovať sa nie len za izolované ego, ale za súčasť mocnej prírody, ktorá uskutočňuje mnohé zázračné zmeny.

Čo kniha neobsahuje
V knihe sa asi štyrikrát spomína prirovnanie trpiaceho človeka k húsenici meniacej sa na motýľa. Napriek tomu tu ale chýba celé znenie citátu či príslovia, z ktorého sa vychádzalo: "Keď si húsenica myslí, že je koniec, stane sa z nej motýľ." Až zhliadnutím prvej časti citátu vidíme popis desivosti temných nocí - ich hranica nie je len za niečím známym a za hranicou schopností, ako píše Moore, ale aj za bezpečnou hranicou znesiteľného utrpenia. Na fakte, že znesiteľnú hranicu utrpenia má každý inú, tu nezáleží - nie je to olympiáda, ani paralympiáda :) - táto hranica jednoducho býva prekročená. Duša dostáva na pokraj smrti samú seba "len preto" aby uvidela svoju krásu či naučila uznať svoju hodnotu. Práve pri takto definovanom deji s kľúčovými slovami "len preto" sa celá táto ťažká cesta nahliadaná cez optiku racionality zdá takmer samoúčelná... Na racionalite tu však zrejme záleží pramálo. Zmieňovaný citát o húsenici Moore hádam považuje za vyjadrenie nespojitosti, nelineárnosti procesu premeny: húsenica - kukla - motýľ.
Páči sa mi, že autor ukázal spojitosť temných nocí s chorobami, no je škoda, že nespomenul nič o špecifických šamanských chorobách, v ktorých je ich iniciačný charakter zjavnejší. V závere knihy sa nachádza drobná zmienka o tom, že proces temných nocí nemožno oklamať. Môže ísť o dôležitú poznámku, mnoho ľudí môže predsa o temných nociach počuť skôr, ako ich zažijú a na základe toho "vedieť" že to celé dopadne dobre. Avšak, čo iné ostáva ľuďom ako dúfať, aj keby o temných nociach nikdy nepočuli? Autor týmto nevedome otvoril aj inú otázku: ak musí byť temnota dostatočne autentická, nakoľko budú potom fungovať kontroverzné magické praktiky cielené na "dekonštrukciu ega"? Zrejme priamo úmerne ich radikálnosti.
Kdekoľvek, kde sa vyskytne utrpenie, ľudia budú hľadať jeho príčinu. Práve v tom vidím riziko, že náboženskí propagátori by mohli cudzie temné noci duše vydávať za dôsledok "nesprávnej viery" či životného štýlu ostatných. Neinformovaných ľudí by tým skutočne mohli zmiasť, obzvlášť, ak by dokázali uviesť príklady konvertilov, ktorých problémy sa po konverzii vyriešili. V realite však nebýva riešenie problémov tak jednoznačné: musí existovať množstvo ľudí, ktorí prekonali utrpenie a životné krízy aj bez konvertovania na (iné) náboženstvo, alebo dokonca po opustení náboženstva spomenutých propagátorov.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Vezměte na vědomí, že diskuse je moderována. Než se nový komentář začne zobrazovat, musí jej nejdříve schválit autor blogu.

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama