Pindanie na medziľudské vzťahy 0002

30. března 2018 v 19:26 | Executor |  Úvahy, myšlienky
Pindanie na medziľudské vzťahy 0002

V druhom mojom pindaní opätovne opíšem moje pohľady na to, čo u ľudí jednoducho nefunguje, resp. funguje deštruktívnym kurzom. Inak by to nebolo pindanie, že? Prvé z týchto úvah príliš nesúvisia s mojimi staršími textami, kým nižšie položené dôležité úvahy už na staršie texty nadväzujú.

Nadhodnocovanie lojality
Často sa môžeme stretnúť s istým sentimentálnym ideálom úplnej oddanosti, až na život a na smrť. Tomuto romantizujúcemu náhľadu však chýba opodstatnenie. Faktom ostáva, že ani to položenie života za niekoho iného nemusí zaručene pomôcť. Naopak, hrdinské riskovanie sa môže nakoniec zvrtnúť tak tragikomicky, že "hrdina" je po značných problémoch zachraňovaný objektom svojej lojality, čím ho vystavuje riziku. Tvrdím, že pri nebezpečných situáciách, katastrofách, či bojoch môže byť skúsenosť s takýmito situáciami omnoho prospešnejšia, ako lojalita. Prečo je tomu tak? Pretože skúsenosť robí potrebnú obeť "hrdinu" pre ostatných ľudí omnoho menšou, vlastne z danej obete vytvára len jej zlomok. Následkom tejto menšej potrebnej obete je väčšia ochota obeť podstúpiť a teda obrovská lojalita vôbec nebude potrebná. Aby som bol konkrétny, ukážme si to na príkladoch. Majme odborníka na prežitie v pustom prostredí, ktorý je schopný získať viac, ako potrebné množstvo vody. Nebude pre neho problémom podeliť sa s vami, aj keď k vám nemá príliš blízky vzťah. Riziko, ktoré totiž podstupuje, je pre neho nízke. Jeho skúsenosť mu takmer zaisťuje, že neumrie kvôli vám. Opačným príkladom z ríše zvierat je taká kabelková čivava. Ak si predstavíme, že vás napadne medveď a tá drobná čivava sa mu ihneď po neplánovanom vyprázdnení bude zázrakom schopná postaviť, nijako vám to nepomôže. Jedno zahnanie laby či zahryznutie čeľustí a je po čivave. Dokonca by vám "dopomohla" zjavom svojho brutálneho skonu ešte k väčšiemu šoku a zhrozeniu. V takejto situácií by vám omnoho lepšie pomohol hocikto ovládajúci strelnú zbraň, pričom by mohlo ísť dokonca aj o neznámeho človeka.
Z týchto úvah samozrejme môžeme vychádzať aj pri pohľade na pracovanie na sebe. Človek rozvinutý v rôznych oblastiach bude schopný v rôznych oblastiach obetovať niečo zo seba tak, aby to neboli príliš silné straty. Paradoxne takýto človek môže aj pôsobiť lojálnejšie, než väčšina ostatných. Vykonávaná sebaobeta, ktorá ale nie je problémom sa samozrejme odrazí aj na osobnom vystupovaní a mimike. Žiaľ, podobné úvahy o práci na sebe ma zvádzajú k porovnávaniu ľudí a zvierat. Predpokladám, že snáď každý vyšší živočích žijúci v stáde má dostatok "rozumu" alebo zdedeného pudového chovania, aby sa snažil nebyť tým najslabším jedincom v stáde, na ktorého sa zamerajú dravce. Skôr sa bude sústrediť na rozumnú správu svojich síl pre svoje potreby a potom na pripravenosť pomôcť ostatným členom stáda. Keď sa pozriem na správanie ľudí, prepadá ma dojem, akoby sa svojimi smiešnymi psychickými blokmi vyslovene predbiehali v tom, kto bude príslovečným najslabším ohnivkom reťaze...

Paradoxy skupín fungujúcich osobne aj na internete
V rôznych skupinách, ktoré fungujú na báze osobných stretnutí, ale majú aj internetovo zriadený skupinový chat/skupinu/miestnosť sa stáva, že téma nadhodená niekým z členov na internete je ignorovaná. Uznávam, že člen má vždy možnosť sa na tému opýtať na jednom z osobných stretnutí skupiny. Internet však poskytuje výhodu lepšej formulácie, poskytne viac času na odpovede a tému môžu vidieť všetci členovia skupiny naraz. Internetová skupina tiež poskytuje lepší priestor pre trvalé zdieľanie informácií, napríklad článku. Napriek tomu cez internet nezvykne na takéto témy reagovať skoro nikto. Tým nastáva paradox: práva ten iniciatívny člen, ktorý ukázal zdravý, aktívny prístup k životu a ku skupine sa po ignorovaní ostatnými členmi bude cítiť, akoby porušil nejaké nepísané morálne pravidlo skupiny. V prípade zdieľania informácií bude ľutovať, že si ich nenechal pre seba. Sklopí zrak, zastaví svoju kreativitu a uvedomí si, že nemá význam do tejto skupiny prispievať elektronicky. Hanbiť by sa ale mali tí ostatní členovia za svoju neochotu reagovať. Ak predsa ešte nemajú vytvorený postoj, alebo sa vedia prispôsobiť rôznym možnostiam, aj to sa dá za niekoľko sekúnd vyjadriť - stačí tak málo ochoty. Pokiaľ čakajú na vyjadrenia ostatných a títo čakajú rovnako, tak sa nepohnú z miesta, pretože sa vzájomne blokujú.
Vyzerá to, akoby sa ľudia schovávali dvojakým spôsobom: jednak za bariéru internetu a jednak za ostatných v skupine. S niektorými sa zvykne dať dohovoriť v súkromných správach, kým v skupine či skupinovom chate už nie. Tvrdím, že správanie tejto väčšiny nie je normálne, je to psychický blok. Moja neochota fungovať v takej zblbnutej spoločnosti je tiež psychickým blokom. Zároveň si myslím, že sa nejedná len o môj problém. Ak sa nerozhodnosť, neschopnosť formulovať svoj postoj, "fungovanie na baterky" či neochota venovať druhým čas stávajú normou, je to problém všetkých. Možno táto neochota reagovať v skupinách nejakým spôsobom súvisí so (zlo-)zvykom neodpisovať na správy zanechané ako odkazy, tj. nereagovanie, keď už odosielateľ nie je online. Paradoxom je tiež o koľko sú ľudia stále zahľadenejší do mobilov s internetom a o koľko menej odpisujú. Akoby sa s rozširujúcimi možnosťami ľudia stávali menej schopnými tieto možnosti využívať. Spomenuté zvláštne chovanie mi vadí natoľko, že uvažujem, ako to celé čo najhoršie sparodovať. Vezmime príbeh Frankensteinovho monštra a obráťme ho naruby. Získame príbeh človeka bez kritických deformácií, ktorého zo všetkých kútov vyháňajú ohyzdní mutanti za to, že nie je ako oni.
Zaujímavý môže byť aj proces, akým takéto skupiny ubíjajúce snahu vznikajú. Spočiatku sa v nich môže objaviť aj viac aktívnych prispievateľov, no časom dostávajú stále menej a menej odozvy, až sami prepadajú pasivite a aktivitu by vyvinuli len v tých najkrízovejších udalostiach. Pasívnymi sa môžu stať dokonca kvôli motívu pomsty voči skupine. Pasivita sa v skupine šíri ako nákaza a zabraňuje nám zdieľať informácie, spoznávať jeden druhého a učiť sa od seba mnohé užitočné veci. Iba preto, že v skupine "je taký zvyk". Touto frázou samozrejme odkazujem na známu prezentáciu o pokuse s opicami, ktorý tu prerozprávam. V miestnosti bolo zavretých niekoľko opíc a na vyššie položenom mieste bol banán. Ktorákoľvek opica ho chcela vziať, spôsobila ostatným sprchu so studenou vodou. Keďže opice nepoznajú blahodárny vplyv otuženia pre schopnosť prekrvenia rozličných telesných partií, neboli za sprchu vďačné. Tak sa opice naučili biť tú svoju kolegyňu, ktorá chcela získať banán. Dlhodobo boli opice po jednej vymieňané, až z pôvodnej zostavy neostala v miestnosti žiadna. Všetky v miestnosti však bili opicu, ktorá siahala po banáne, aj keď ani jedna opica z finálnej zostavy nezažila sprchu. Keby nám opice mohli povedať, prečo to robia, odpovedali by: "Nevieme, ale je tu taký zvyk." Záver je nasledovný: stojí za zváženie to, čo sa my učíme od kolektívov, v ktorých fungujeme - a čo do týchto kolektívov púšťame zo svojej strany na ďalšie šírenie k ostatným.

Obmedzujúce konvencie a prednosť povrchnosti
Pracovná vyťaženosť, geografická vzdialenosť, či dokonca zhoršenie zdravia nám často bránia vidieť sa toľko, ako by sme chceli. A predsa si predsudkami, obavami a spoločenskými konvenciami tvoríme ešte ďalšie obmedzenia! Len čo sa stretnú dvaja ľudia rôzneho pohlavia, spoločnosť (obzvlášť žiarliví partneri) predpokladá romantický/sexuálny motív stretnutia. Tiež v prípadoch stretnutia ľudí rôznej vekovej kategórie za tým spoločnosť môže vidieť niečo "podozrivé". Asi práve kvôli týmto obavám sa niektorí ľudia od svojich drahých polovičiek neodvážia odtrhnúť ani na minútu. Čo ale s týmito konvenciami urobiť? Dá sa na nich kompletne vykašľať a nevyberať si žiarlivých partnerov. Dá sa týmto konvenciám aj čiastočne prispôsobiť a stretávať sa v skupinách, ktoré obvykle ľuďom podozrivé nie sú. Ani to vám nezaručí, že vás elitní konšpirátori nakoniec neobvinia z grupáča!
V súvislosti so stretávaním v skupinách sa zdá, akoby práve tieto stretnutia ľudia silne preferovali. Popravde, nerozumiem prečo. Je v tom snáď logika vidieť čo najviac ľudí, keď sme si konečne na stretnutie našli čas? Tomuto prístupu oponujem: čím viac je prítomných ľudí, tým menej sa dostáva ku slovu jeden človek, tým menej sa riešia jeho témy. Menej sa dostáva na budovanie väzby vo dvojici, čo znamená, že stretnutie je skrátka celé povrchnejšie. Omnoho radšej by som si s niekým vyšiel do prírody a vykašľal sa na zvyšok sveta, ako sedel za preplneným stolom a na celé pľúca sa prekrikoval s tuctom osôb. Možno majú skupinové stretnutia aj iný aspekt dôležitý pre ostatných: spoznávanie nových ľudí. Tomuto prístupu tiež príliš nefandím, keďže obecne mám radšej prehlbovanie starých väzieb než rozptyľovanie sa novými. Vidím tento večne presmerujúci sa záujem ako nejakú nezmyselnú fascináciu a naháňanie sa stále za novým, akoby ľudia boli tovarom v nákupnom stredisku. Svoje pôsobenie nerád presmerúvam k iným ľuďom, z dôvodov uvedených vo svojich článkoch však k tomu bývam prinútený.

Nerovnováha priorít, trvalé znechutenie a organizačné otázky
V minulom článku Pindanie na medziľudské vzťahy 0001 som vychádzal hlavne z predpokladu, že nerovnováha aktivity medzi priateľmi nastáva kvôli nedostatku uvedomelosti, či zodpovednosti jednej zo strán. Snažiť sa vzťah neposrať zo svojej strany, alebo to po chybe aspoň napraviť je triviálnou filozofiou. A preto sa veľmi čudujem, ako zriedkavo sa stretávam s jej prejavmi. Príčina nerovnováhy aktivity však môže byť aj inde: v nerovnováhe samotných priorít. Príkladom je, keď pre vás je niekto tretím najdôležitejším priateľom, kým vy ste pre túto osobu len číslom 11. Vytúženej rovnováhy sa nedočkáte asi nikdy, likvidáciu vyšších čísel (tzv. "Flokiho riešenie") nepovažujem za estetické. Podstatné je, že cieľová osoba môže byť uvedomelá aj pozorná, jednoducho sa ale orientuje na iné primárne zdroje. Situácia môže zájsť tak ďaleko, ako pri nedostatku uvedomelosti druhej strany: odmietnete zo seba robiť otroka, byť vďačný za omrvinky a priateľstvo sa rozpadne. Škoda písať, pre koho to bude ťažšia strata, prinajmenšom v zmysle citeľnosti. Znamená to aj stratu konexie a prehĺbenie izolácie, odstrihnutie nitky, ktorá vás mohla priviesť k inej osobe. Absencia vzájomnosti bola dominantným motívom v mojej pseudo-poviedke Experiment sociálnej pyramídy.
Riziko scenára chýbajúcej vzájomnosti sa mi zdá vysoké. Čím bližšie je osoba A k centru spoločenského diania, tým je viditeľnejšia a teda je pravdepodobnejšie, že sa pre niekoho stane dôležitou. Obzvlášť ľahko pre tých, ktorí majú málo konexií. Osoba A si však bude musieť zo svojho veľkého množstva konexií vyberať tie, ktorým dá prioritu. Čím viac ich je, o to menej je pravdepodobné, že by práve vám opätovala rovnako vysokú prioritu, akú ste jej darovali. So zvyšujúcim sa počtom jej konexií je pre ňu o to ľahšie zas získať nové. Okrem toho je osoba A zaplavená množstvom spoločenských podnetov a teda si zrejme ani nevšimne, že je pre vás dôležitá. Čím menej máte kontaktov, ktoré vám poskytujú pozornosť, tým viac sa im bude zdať, že od nich vyžadujete veľa. Problém je v tom, že aj keď nepotrebujete veľa pozornosti, táto potreba sa rozkladá iba na niekoľkých ľuďoch. Následkom toho si myslia, že požadujete veľa. Zdá sa, že práve kvôli nepreťažovaniu druhej strany vznikla prvá časť príslovia: "Kde vás majú radi nechoďte často, kde nemajú, tam vôbec."
Samozrejme sa človek s deficitom kontaktu bude pokúšať tento deficit vyrovnať cez kontakty, ku ktorým má vybudovanú väčšiu dôveru. Ak tieto kontakty ale majú priority inde, zrejme ho časom sklamú a pravdepodobne sa mu nebude chcieť ani budovať nové priateľstvá. Tento zlozvyk som zistil aj u seba: poznám ľudí, ktorých uznávam a verím im, ale napriek tomu k nim nemám vybudovaný bližší vzťah a nechce sa mi o to snažiť. Znechutenie jednoducho prevláda. Už ani nepredpokladám, že by nejaké priateľstvo s ľuďmi, ktorých už poznám teraz, mohlo byť také, aké chcem. Viac sa upínam na vieru v niekoho celkom nového. Toto neracionálne nejednanie, ponechávanie prázdneho miesta zrejme funguje ako mechanizmus ochrany pred prejdením od jedného "otrokára" k inému. Tiež sa mi nepáči o ľuďoch uvažovať ako o "cenách úteky", no samota je nepríjemná a treba ju nejako riešiť. V týchto prípadoch dokonca príde nevhod, ak vás ľudia považujú za silných, pretože vtedy nepredpokladajú, že sa môžete cítiť pod psa. Aj keby sa ich názor zakladal na pravde, každý môže čeliť problémom úmerným svojej sile, niekedy aj horším. Predpoklad o sile môže vytvárať situáciu, v ktorej si jeden z partnerov myslí, že je v poriadku sa o druhého viac opierať, kým druhý to vníma ako vykorisťovanie.
Vráťme sa ku spomenutým typom ľudí, s ktorými už máme vybudované priateľstvo. V mnohých je nejaká periodicita fungovania záležitosťou, ktorá závisí len od intuície. A vôbec neviem, či by jej explicitné dohovorenie malo dobré dôsledky. V pozitívnom prípade by dokázalo nastoliť formu rovnováhy a teda aj spokojnosti oboch strán. V prípade, že by sa toto fungovanie niektorej strane nepodarilo dodržiavať, mohlo by to byť pre protistranu ešte horšie, než v prípade nedohovorenej periodicity. Hrozí tu teda viac rizík: menej komunikácie, než niektorá zo strán chce; pocit umelého nátlaku; obratie o spontánnosť; pobúrenie z porušenia dohody. Napriek tomu by podobné organizačné otázky mali byť komunikované aj v priateľstvách a nie vymedzené v romantických partnerských vzťahoch (tam sú zas prítomné orgazmizačné pokyny).

Zázraky a problémy prvého kroku
Urobiť prvý krok, ozvať sa niekomu napísaním či zavolaním, je triviálne gesto. A práve v tom triviálnom geste sú spoločne ukryté najväčšie zázraky. Prvý krok je vyjadrením záujmu vtedy, keď nevieme, či o nás majú záujem. V čase osobných problémov sa môže stať uistením o tom, že niekto je tu pre nás, ak potrebujeme pomoc. Že nie sme aj medzi ľuďmi duševne sami rovnako, ako vo fyzickej samote. Po našej vydanej snahe je prvý krok od protistrany zas znamením, že nepovažuje svoju snahu a energiu za niečo viac, ako našu. S tým ide ruka v ruke uistenie, že darované hodnoty neboli znehodnotené a tiež implicitné dištancovanie sa od jednostranného využívania. V čase stagnácie sa stáva iniciatíva motorom, čo umožňuje priateľstvu mať vôbec nejakú budúcnosť. Už dlho tvrdím, že ľudská iniciatíva je dobrým protiopatrením proti rizikám nebezpečných deformácií charakterov. Je hanbou mlčať už len pri pozorovanom nedocenení, nieto ešte pri sledovaní skutočného utrpenia. Po problémoch vo vzťahu býva prvý krok uznaním svojej chyby a zároveň aj ukážkou sebakritiky, guráže a schopnosti postaviť sa problémom čelom, ktoré snáď sprevádza aj zaslúženie si priateľstva.
Čo teda iniciatívu blokuje? Zistil som niekoľko dôvodov. U seba som si všimol tendencie ku prehnanej úcte voči činorodým ľuďom. Keď ale vymením perspektívu, vidím, že napriek svojim mnohým záujmom si niekedy chcem užívať maličkosti a nedôležitú zábavu. Teda prehnaná úcta a predsudok, že nemám čas na spoločné blbnutie, by mi prišli len nevhod.
Iná situácia nastáva, keď si príslušníčka nežného pohlavia pomyslí, že o ňu máte záujem. Vtedy by sa pod zámienkou "dobývania" nechala obskakovať a priateľskú proaktivitu by ste z nej asi nedostali. Keď je ale dievča priateľské a proaktívne, a skombinuje s tým domýšľavosť, situácia nemôže byť bizarnejšia. Začína to iniciatívou dievčaťa. Ak nechcete byť za nevďačného, tak tú iniciatívu opätujete. Vtedy si však pomyslí (pokojne aj v rozpore s realitou!), že vám ide niečo o viac, ako o priateľstvo. Ak o vás nemá záujem, na základe chybnej interpretácie vášho konania obmedzí vlastné aktivity. Tak vidíme, že žiadna vaša reakcia nemohla mať prijateľné dôsledky. Nakoniec sa môžete až nahnevať na to, ako hlúpo sa správa. Asi jediným riešením je vykomunikovať to explicitne, k čomu sa ale nemusíte dostať kvôli vzniknutej emočnej zablokovanosti oboch strán.
Z týchto úvah sú najdôležitejšie tie o iniciatíve v spore. Vnímam len ako férové a nie ako panovačné, aby podlahu čistil ten, kto ju oserie. Nevidím teda dôvody na to, prečo prvý vychádzať ľuďom v ústrety s upozornením na ich presiahnutie hraníc, alebo dokonca so svojím odpustením. Keď sa ľudia nevedia zobudiť a nevnímajú, keď nás strácajú, potom sme asi nevybudovali nič hodnotné. Obzvlášť v situáciách, keď sa vzbúrime kvôli nedostatku všímavosti od partnera by bolo úplne absurdné nakoniec prejsť znova do ústretovosti. Hrozilo by tak ešte väčšie poníženie sa, prepadnutie do väčšej nerovnosti a nové zavedenie princípu, proti ktorému sme sa búrili. Nikto normálny si predsa neuvoľní ruky od pút len preto, aby si na nohy pripol okovy. A nikto normálny to od ostatných ani neočakáva. Na druhej strane, hrdosť zabraňujúca urobiť prvý krok je iba slepou panovačnosťou, ak ju aplikujeme na ľudí, ktorí nám vyšli v ústrety stokrát. Pre svoj postoj poznám aj iný argument. Ak vždy preberieme zodpovednosť ostatných ľudí na seba, oni sa nikdy nenaučia niesť ju a nikdy nám nebudú plnohodnotnými partnermi. O nejakú dobu budeme riešiť zas ten istý problém, priateľstvo sa nikdy nestane tímovou prácou. A preto: nech sú ľudia stratení, pokým sa nespamätajú vďaka vlastnému rozumu. Aj keby to nemalo byť nikdy.
Škoda, že aj tu sa dá nájsť nepríjemný paradox. Nové vyjdenie v ústrety partnerovi môže zabrániť jeho uvedomeniu si a uplatneniu vlastnej zodpovednosti. Je rizikové, pretože mu umožní na ústupky reagovať vyžadovaním si ďalších ústupkov a pokrivovať svoju osobnosť. Napriek tomu býva považované za "ušľachtilé" chovanie. No vzdanie sa priateľstva býva automaticky považované za "kruté", či za dôsledok duševnej nezrelosti, hoci môže mať hlbší motív. Môže byť finálnou lekciou zodpovednosti a niesť v sebe omnoho väčšiu obeť, než vyjdenie v ústrety a to len pre zrnko neistej nádeje. Pre nádej, že opustenie sa ľudí dotkne dostatočne na to, aby v inom priateľstve boli pripravení a bdelí vo chvíli, keď budúcnosť znova bude závisieť od nich. Pre nádej, že nabudúce nesklamú niekoho iného.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama