Pindanie na medziľudské vzťahy 0001

3. března 2018 v 13:40 | Executor |  Úvahy, myšlienky
Pindanie na medziľudské vzťahy 0001

Áno, nuly v čísle v nadpise článku ukazujú, koľko ďalších "pindaní" by si ľudia ešte zaslúžili, hoci viem, že je nemožné, že by som ich dokázal spísať tisíce. V minulých článkoch som vyjadroval nádej, že budem písať o medziľudských vzťahoch pozitívnejšie, ale žiaľ to stále nevyšlo. V tomto článku bude podané, čo ma aktuálne štve: je to istá forma začarovaného kruhu nefunkčnosti v medziľudských vzťahoch. Hoci pre jednoduchosť používam pojem "vzťahy", text je myslený predovšetkým pre kamarátstva/priateľstvá.

Nerovnováha je príčinou takmer všetkého zla v bežných medziľudských vzťahoch. Nerovnováha v aktivite/pasivite, braní/dávaní, svojom/cudzom poli diskutovaných tém.
"Jasné, niečo také si už tvrdil, ty asociálna zaseknutá platňa. Tu by si mohol článok aj ukončiť a dať nám pokoj. Alebo v tom máš predsa len niečo nové?"
Áno, mám v tom niečo nové. Je tým moje uvedomenie, že ten istý vzorec blokovania platí nielen pre udržiavanie priateľstiev, ale aj pre ich získavanie. Majme situáciu, aké som už ukazoval v iných textoch: jednoducho máte slabú odozvu od ostatných ľudí. Pri slabej odozve/iniciatíve druhej strany totiž máte na výber. Prvým variantom je, že nebudete komunikovať a dôsledkom toho sa priateľstvo nerozvíja ani neudržiava, ale zaniká. Druhým variantom je, že vyjdete ľuďom v ústrety a ozvete sa - vtedy vás asi začnú považovať za organizátorský typ, či niekoho podriadeného. Neskôr sa však cyklus opakuje a ostávate iba v podriadenej iniciátorskej pozícii. Obe možnosti sú neprijateľné. V takejto situácií sa s ľuďmi nedá vychádzať ani tak, ani onak.

Pri prvom variante -nekomunikovaní- nemáte možnosť prehlbovať svoje vzťahy s okolím a z nových kontaktov robiť hlbšie priateľstvá. Nemôžete si -bez obáv alebo vôbec- pokecať o dôležitých témach alebo osobných záležitostiach.
Skúsim sa zamyslieť, kde je problém. Je problém vo vyťaženosti ľudí, ktorí vás potom arogantne stavajú do pozície, aby ste o ich čas zápasili s inými ľuďmi a záujmami? Alebo kvôli tejto vyťaženosti nevedia vycítiť, že sú na ťahu práve oni? V niektorých kultúrnych zvykoch možno je iniciatíva považovaná za atribút nadradenosti, v bežných vzťahoch ju však vnímam ako číru podriadenosť a príčinu nerovnováhy, ktorá musí mať svoje hranice.
Jedná sa o moju chybu v tom, že som nedokázal ukázať niečo kvalitné zo seba, čím by som si ich získal a vzbudil u nich dostatočný záujem? Je za tým niekedy prehnaný rešpekt s myšlienkou, že zdieľanie maličkostí by obťažovalo? Podliehajú ľudia iba zábudlivosti, alebo iracionálnemu pocitu, že ozvať sa práve teraz môže byť nevhodné? Pokiaľ nenachádzajú tému s akou sa ozvať, vyzerá to dosť negatívne. Ak nemajú žiadnu asociáciu ku svojim priateľom, jednoducho to vyzerá, akoby ich ani nepoznali.
Majú hádam dané osoby už toľko uspokojujúcich priateľstiev, že po nových netúžia? Štatisticky by to nesedelo, keďže ľudia sú vraj stále opustenejší. Pokiaľ by opak bol pravdou, hovoríme, že problémom spoločnosti je preľudnenie spôsobujúce "nedostatok sociálnych rolí", dôsledkom čoho vznikajú samotári ako japonskí hikikomori. Je bližšie k príčine kašľania na zbližovanie skôr prirodzene nastavené samotárstvo a prehnaný individualizmus? Možno je problém v tom, že si ľudia neuvedomujú, že sa komunikáciou nesnažíte len získavať informácie, či zahnať nudu, ale že sa ňou snažíte budovať vzťah. Komunikácia je tým, čo buduje vzťahy a je potrebná.
Samozrejme tieto otázky smerujú moju pozornosť k záhadám, ako prebieha proces prijímania, dodávania priority a udržiavaniu priateľstva u ostatných ľudí. Rád by som o týchto procesoch vedel viac, ale nie som si istý, či má zmysel vytvárať o nich nejaké dotazníky.
Nechať zanikať priateľstvo je možné aj na základe kvázi-duchovného argumentu "plynutia s prdom", pardon, vlastne "s prúdom" a "nechania života voľne ísť". Ľudia predsa najčastejšie odchádzajú kvôli nedostatku záujmu alebo nedostatku vyjadrenia záujmu. Zástancom zmienenej filozofie to však nevysvetlíte, keďže sú obvykle nevedome verní aj inému heslu: "duchovnom k trvalej retardácii!" Samozrejme sa môže jednať aj o neschopnosť vzťah udržať, zakrývanú či ospravedlňovanú hore zmieňovanými sloganmi. Krásny alibizmus pre slabých.

"Precízne" spracované meme, v ktorom som opravil preklep.

Pri druhom variante, keď zvolíte ústretovosť sa stáva, že ľudia si na ústretovosť zvyknú a budú sa na ňu spoliehať. Teda udržiavanie či rozvíjanie vzťahov bude na vašich ramenách viac, ako na ich. Nechajú sa zviesť na vašom pumpovaní energie. Ako nevďačné hovädá bez vnútornej kontrolky či morálneho kompasu prestanú dbať na to, že prílišná submisivita je vám maximálne protivná. Môžu vašu iniciatívu zakomponovať do svojej námietky a dokonca aj s pravdivou pointou: "Predsa sme sa nedávno zhovárali, tak som nepovažoval za potrebné sa ozvať tak skoro." Dlhodobo ste niesli na svojich ramenách viac zodpovednosti za vzťah, ako tých päťdesiat percent, ktoré by vám malo pripadať. Nakoniec v tom odmietnete pokračovať. Obzvlášť, ak ako ja pociťujete svoju hrdosť ako to, čo má k samému jadru osobnosti najbližšie - vtedy nemôžete konať inak. Vytrhnete ľudí zo svojho života a s nimi aj časť svojej duše. Potrestáte ich, ale aj seba. Irónia je v tom, ako to ľudia chápu: keď už *zrazu* nie ste ochotní alebo schopní niesť na sebe cudziu zodpovednosť a preťažovať sa v snahe zachrániť priateľstvo, nakoniec budete za toho zlého, krutého. Za dieťa bez emocionálnej inteligencie. Za toho, komu *zrazu* preplo v hlave. Chápte, že pojem *zrazu* sa tu samozrejme rovná dlhým mesiacom či rokom nefunkčnosti druhej strany. Možno druhá strana považovala svoju nečinnosť za prirodzenú a teda pre ňu to *zrazu* platí doslovne, a to je smutné. Je niečo arogantnejšie, ako ubližovať vlastným ľuďom a myslieť si, že vám to bude prechádzať navždy? Nechali by vás skutoční priatelia preťažovať sa kvôli nim? Postavili by sa skutoční priatelia voči vašej hodnote, zvlášť keď viera v ňu je jediná viera, akú ste nadobudli? Keď sa ústupky a dobrá vôľa neberú na vedomie, ale zneužívajú, manifestuje sa tu samotná podstata zvrátenosti. Položme si tie najhrozivejšie rečnícke otázky: Aká je šanca, že vzťah, ktorý bol nerovnou mierou budovaný sa zmení na rovnou mierou udržiavaný? Koľko vzťahov dokáže prežiť spochybnenie doterajších sociálnych rolí zúčastnených? Koľko neúspešných a povrchných vzťahov budeme musieť zažiť, aby sme sa dopracovali k tomu jednému, stabilnému a hlbokému, na ktorom jedinom záleží?
Aj pri sporoch som sa neraz stretol s tým, že keď sa ľudia vlastnou chybou dostali do nepríjemnej situácie a hoci si ani len nepriznali chybu, aj vtedy ich pasívny postoj indikoval, že zrejme vyžadujú odo mňa, aby som im situáciu uľahčil. Takže oni niečo kompletne skazia a ja to mám žehliť - u seba a za nich. Vtipné, že? Kto odo mňa očakáva, že mienim podporovať zasranú duchovnú slabosť, tak ma asi nepozná dostatočne dobre.

Pre celistvosť vysvetlenia sa musím vrátiť k námietke, ktorá odoznela vyššie: ak vám ľudia majú "vrátiť prihrávku", potrebujú mať na to vytvorený priestor. Poznám to z vlastnej skúsenosti, o ktorej uvediem príklad. Ak mi niekto pomáha učiť sa nové veci, nemám možnosť hodnotu vrátiť v tejto odbornej rovine, keďže už samotný fakt, že ja som učeným predpokladá moju odbornú zaostalosť oproti danej vyučujúcej osobe. Rád však hodnotu vrátim v obyčajnej ľudskej rovine, napríklad rozhovorom. Ak ale nemám podmienky odvďačiť sa v inej odbornej, alebo aspoň ľudskej rovine, neviem poskytovanú hodnotu vrátiť vôbec. Vyplýva z toho teda, že by sme mali ľuďom poskytovať nielen hodnoty, ale aj prázdny priestor. Ak totiž svoju aktivitu chŕlime ako na bežiacom páse, priestor na vrátenie hodnoty im berieme. Ak im však nechávame priveľa voľného priestoru, môžu ho považovať za náš nezáujem. Balanasovanie medzi týmito extrémami je o jemnom cítení, ktoré ale funguje v medziľudských vzťahoch aj inde - stačí si spomenúť na tenkú hranicu medzi skvelým a netaktným vtipom. Verím, že toto balansovanie je kľúčom k udržiavaniu vzťahov na najdlhšie možné doby. Pravda, len vtedy, ak je prítomné na oboch stranách. Ľudia, ktorí nevyvinú vlastnú iniciatívu pôsobia, akoby sa s vami bavili len zo slušnosti. Tí, ktorí nie sú schopní aspoň reagovať na vás, zas voči vám nemajú ani tú základnú slušnosť. Preto sa blízke priateľstvá skutočne dajú udržať len s ľuďmi reagujúcimi na iniciatívu, aj na "ponúknutý prázdny priestor", tj. vytvárajúcimi aj vlastnú iniciatívu. A to nie o periodicite raz do roka!

Možno je skĺznutie do pasívneho stavu prijímania ľahšie, ako by sme chceli. Neskôr sa však vždy prejavuje ako zlo. Odpoveďou je aktívna účasť na procese, ktorú väčšina ľudí neovláda. Dokonca aj v prostredí internetových diskusií sa mi zdá, že správcovia stránok častejšie komunikujú s novými členmi komunity, ako so zabehanými členmi. Vidina získania niekoho nového by nás nemala tak nezdravo ovládať, aby sme zabúdali na členov, ktorí nám boli toľkokrát užitoční a ešte toľkokrát môžu byť. Jednoducho je logickejšie najviac si chrániť najprínosnejších členov a nespoliehať sa na to, že budú fungovať aj bez ocenenia. Navyše starší členovia komunity budú pravdepodobne vedieť načrtnúť hlbšie témy a reagovať viac relevantne k obsahu, ako noví.

Ako som sa snažil ukázať vyššie, situácia so slabou odozvou sa vždy zdá bezvýchodisková, ak sa do nej nezapojí súdnosť a zodpovednosť druhej strany. Ani povedať ľuďom, že k nim chcete mat bližšie, alebo že keď urobili chybu, tak sú rozhodne na ťahu oni, nefunguje vždy. Môžu sa ihneď vyhovoriť na povinnosti, zábudlivosť, životné problémy alebo čokoľvek iné. Skutočne už ľudia potrebujú mobilné aplikácie, aby im pripomínali existenciu ostatných osôb?
Isté riešenie situácie na svojej strane mi napadlo, avšak ho skôr zavrhujem. Spočívalo by v snahe naučiť sa rôzne psychologické a komunikačné metódy na zlepšenie svojho vlastného pochopenia/odhadnutia ľudí a ich vnútorných svetov. Ľudia jednajúci v súlade s prirodzenosťou iných, ktorú vedia odpozorovať, bývajú prijímaní pozitívne. Problém, ktorý s tým mám je v tom, že sa jedná znova o prispôsobovanie sa. Prečo sa mám prispôsobovať vnútorným pravidlám ľudí, ktorý nikdy neprejavili záujem spoznať moje vnútorné pravidlá? Možno by to bolo efektívne, ale vznikla by tým znova len iná forma podriadenosti. Aký má zmysel jednu formu podriadenosti vymieňať za inú? Ľudia vám povedia: "Skúste veci vnímať inak". Skvelé. Takže ak obvykle nezvyknete produkovať sklamania, prijmite názory ľudí zlyhávajúcich vo vzťahoch na dennom poriadku! Degradujte samých seba, tým sa všetko vyrieši!
Reálne môže nastať opačná reakcia, že sa vám už nebude chcieť investovať do medziľudských vzťahov, ktoré príliš závisia od uvedomelosti iných ľudí. V tomto prípade to nebude ani pre vyhnutie sa utrpeniu. Skôr to bude pre vyhnutie sa premrhaniu svojej energie a času na hľadanie niekoho, kto asi neexistuje: tých, s ktorými by ste mohli diskutovať pod hviezdami a cítiť, že ste na jednej vlne. Žiť pustovníckym spôsobom s pozitívnou víziou, že kvôli vám nebude nikto trpieť, je len sotva napĺňajúcim ideálom. Ak tí vysnení ľudia predsa len existujú, potom budú trpieť tým, že vás nebudú môcť nájsť.

Proti svojim náhľadom vidím jeden protiargument, ktorý obsahuje istú mieru pravdivosti. Je to zlý vzorec správania: dávanie s nevypovedaným očakávaním. Ak toto očakávanie protistrana nenaplní, potom prispeje k pocitu, že sme sa nechali vykorisťovať a naša snaha bola kompletne znehodnotená. Snahu o rovnosť vo vzťahoch považujem za tak základnú, že nevidím dôvody, prečo sa o nej zmieňovať pri rozhovoroch. To vážne žijeme v dobe, kedy s ľuďmi musíte o rovnosti vyjednávať? Som jediný, ktorému sa to zdá absurdné a vyjednávať nemieni? Sklony k očakávaniu teda mám, ale nikoho konkrétneho predsa nenútim, aby napĺňal priateľstvo, po akom túžim. Svoju mieru manipulatívnosti teda nepociťujem ako silnú. Túžba po sociálnom naplnení je prirodzená a na túžbe po férovom prostredí nie je nič zlého. Keby sa k vám začali odrazu všetci správať ako k niekomu na okraji pozornosti, koho netúžia vidieť pravidelne a na koho myslia, len keď pred nimi sedí, necítili by ste sa príjemne z toho, akú plytkú hodnotu vám pripisujú.

Keď už tá snaha o rovnosť/rovnováhu nevychádza, prečo to ľudia preháňajú ešte obludnejším spôsobom? Niekedy sa ľudia, ktorí poriadne nemajú čím prispieť, správajú nedbanlivo k tým, ktorý majú mnoho na prispievanie. Tým idú vlastne aj proti svojim vlastným záujmom. Niekedy sú to práve tí, ktorí do vzťahu menej investovali, ktorí by si zároveň aj chceli určovať jeho podmienky. Pokúšam sa pri opisovaní týchto skúseností nič nerozmlátiť. Nádych, výdych...

Pravdepodobne to vyznieva tak, že iba mne nie je dosť dobrý nikto. Budete mi tvrdiť, že jednoducho nemám na ľudí trpezlivosť. Ja sa pýtam: prečo by som ju mal mať, či túžiť po nej? Účasť na životoch druhých som schopný vnímať ako výsadu. Prečo potom ľudia považujú účasť na mojom živote za samozrejmosť? Svoju perspektívu ukážem na príklade. Len si predstavte, že si vyberiete desať náhodných ľudí z tých, ktorých poznáte a prejdete si ich prístupy k priateľstvu, pričom výsledky budú nasledovné. Prvý sa vždy vyhovára na povinnosti, ako dôvod svojej pasivity. Druhý aj chce ísť von, ale ako je rok dlhý, tak sa neozve. Tretí používa dvojaký meter: neposkytne vám iniciatívu, ale vyžaduje si ju a dokonca nie vždy reaguje na vašu iniciatívu prívetivo. Štvrtý sa sťažuje, že nemá dostatok priateľov, ale keď dostáva príležitosť získať si nových, tak tú príležitosť premrháva. Piaty bude kritizovať mnohé z javov, ktoré tu opisujem, ale sám sa ich dopúšťa v rovnakej intenzite. Šiestemu je v každom okamihu práca dôležitejšia než jeho priateľstvá, ktoré necháva zahnívať. Siedmy nevie brať vážne komunikáciu internetom, má k vám "selektívnu úctu", ktorá funguje, len ak ste fyzicky prítomný. Nasledovný, ôsmy aj uzná svoju chybu, ale nápravu vykoná iba z vonkajšej motivácie, aby vám na nejaký čas zavrel ústa a po uplynutí tohto času všetko vráti do starých koľají. Deviaty sa ozýva, keď niečo potrebuje on a v živote by mu nenapadlo ozvať sa, keď niečo potrebujete vy. A posledný, desiaty? Ten vám povie, že všetky tie reakcie ľudí pred ním sú normálne a že určite nežijete v panoptiku, ani v blázinci. A má pravdu. V blázinci by sa určite žilo lepšie.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Executor Executor | E-mail | Web | 9. března 2018 v 11:51 | Reagovat

No jo, aj po zverejnení som robil nejaké úpravy v tomto článku, ale už asi nebudú potrebné.

2 Surly Surly | Web | 8. dubna 2018 v 21:10 | Reagovat

Čím ďalej, tým menej ilúzii mám o ľuďoch a až na jeden, dva vzťahy, ktoré nevznikli na základe pokrvného príbuzenstva sú moje vzťahy vcelku plytké. Najväčšiu zmenu na sebe a okolo seba som však spozorovala až po prijatí faktu, že ľudia sú akí sú a nie len ja som tá zlá, za to, že niektorí neopätujú moju snahu. Len čo som si toto uvedomila, ako aj to, že sme všetci takí akí sme, už som prestala mať voči ľuďom očakávania(tie, no hlavne tie nenaplnené vedia človeka zožierať) a voči každému sa správam tak ako to v danej chvíli cítim. (Tento fakt uvádzam len pre lepšie vcítenie sa do môjho súčasného názoru.)
Pre to pri všetkej úcte a kvalite článku, neviem sa stopercentne stotožniť s miestami až nárekom nad ľudstvom. Jasné celé to ide do hája, ale všetko začína u jednotlivca.
Schválne to varovanie pred vzťahmi, v ktorých po a) jedna strana vyvíja veľa úsilia
po b) zvolí si hrdosť a vykašle sa na to, mi príde ako: „nechoď plávať, lebo je šanca, že sa utopíš“
Nespočíva to pekné práve vo viere? Viere, že po x-tých zmrdoch, človek objaví spriaznenú dušu? Má sa človek snáď izolovať len za to, že mi niekto možno ublíži?
Možno to znie ako zúfalý pokus o...ani neviem čo vlastne.
Možno som si tento vyčerpávajúce článok mala pre hlbšie preskúmanie dávkovať po častiach. Dokonca je dosť možné, že sa k nemu vrátim. No aj napriek jeho pravdivosti sa s ním neviem úplne stotožniť. Možno kvôli miernemu pocitu zaujatosti, ktorý z neho pociťujem?
(Ak sa v nej tá zaujatosť nachádza a nie je to len mojou bujnou fantáziou, tak dúfam, že autor článku spozná ľudí, ktorí mu v dobrom zmysle slova natrvalo odoženú túto zaujatosť.)

3 Surly Surly | 8. dubna 2018 v 21:14 | Reagovat

PS: Vďaka za sériu článkov v Abdone. V mnohom trafili do čierneho. Najmä ten z marcového čísla.

4 Executor Executor | E-mail | Web | 9. dubna 2018 v 9:53 | Reagovat

Ahoj, mladá slizolinčanka. :) Tak na čo prvé by som reagoval, je to správanie sa podľa momentálneho pocitu. Asi je to práve to, čo väčšina ľudí robí. Mám ale pri tom pochybnosti, či z toho nevzniká zanedbávanie iných, ak to nie je sem-tam prerušené nejakým kontrolným algoritmom. Ostatné ale podľa mňa článok opisoval, to vyhnutie sa utrpeniu bolo riešené v 4.odstavci zdola, na jeho konci. Beriem to skôr tak, že by som miesto ľudí investoval čas do seba, keďže vo svete sa dá nájsť na spoznávanie mnohé mimo ľudí. Viac než utrpeniu teda šlo o to vyhnúť sa mrhaniu svojho potenciálu. A v takej izolovanosti by som zas nemal príležitosť niekoho sklamať ja, pokiaľ nepočítame s tým, že niekto komu by som sadol, by ostal opustený. Článok asi pôsobí zaujatý či zatrpknutý, no jednoducho mám isté štandardy, ktoré nechcem prekračovať. Tie nevyvážené vzťahy prosto nemá zmysel udržiavať, lebo budú také stále. A povrchné vzťahy ma nelákajú. Už som spísal aj druhé Pindanie, ktoré od polovice ďalej nadväzuje na niektoré body tohto.
Ďakujem veľmi pekne za pochvalu článkov v Abdone, už mám aj návrh na májové číslo. Vďaka aj za komentár k veci. :-) Prosto znalosť problému je zmapovaná... teraz nájsť východisko, ako nájsť schopnejších ľudí, alebo sa adaptovať tak, aby som ja vedel vzťahy prehĺbiť.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama