Březen 2018

Pindanie na medziľudské vzťahy 0002

30. března 2018 v 19:26 | Executor |  Úvahy, myšlienky
Pindanie na medziľudské vzťahy 0002

V druhom mojom pindaní opätovne opíšem moje pohľady na to, čo u ľudí jednoducho nefunguje, resp. funguje deštruktívnym kurzom. Inak by to nebolo pindanie, že? Prvé z týchto úvah príliš nesúvisia s mojimi staršími textami, kým nižšie položené dôležité úvahy už na staršie texty nadväzujú.

Nadhodnocovanie lojality
Často sa môžeme stretnúť s istým sentimentálnym ideálom úplnej oddanosti, až na život a na smrť. Tomuto romantizujúcemu náhľadu však chýba opodstatnenie. Faktom ostáva, že ani to položenie života za niekoho iného nemusí zaručene pomôcť. Naopak, hrdinské riskovanie sa môže nakoniec zvrtnúť tak tragikomicky, že "hrdina" je po značných problémoch zachraňovaný objektom svojej lojality, čím ho vystavuje riziku. Tvrdím, že pri nebezpečných situáciách, katastrofách, či bojoch môže byť skúsenosť s takýmito situáciami omnoho prospešnejšia, ako lojalita. Prečo je tomu tak? Pretože skúsenosť robí potrebnú obeť "hrdinu" pre ostatných ľudí omnoho menšou, vlastne z danej obete vytvára len jej zlomok. Následkom tejto menšej potrebnej obete je väčšia ochota obeť podstúpiť a teda obrovská lojalita vôbec nebude potrebná. Aby som bol konkrétny, ukážme si to na príkladoch. Majme odborníka na prežitie v pustom prostredí, ktorý je schopný získať viac, ako potrebné množstvo vody. Nebude pre neho problémom podeliť sa s vami, aj keď k vám nemá príliš blízky vzťah. Riziko, ktoré totiž podstupuje, je pre neho nízke. Jeho skúsenosť mu takmer zaisťuje, že neumrie kvôli vám. Opačným príkladom z ríše zvierat je taká kabelková čivava. Ak si predstavíme, že vás napadne medveď a tá drobná čivava sa mu ihneď po neplánovanom vyprázdnení bude zázrakom schopná postaviť, nijako vám to nepomôže. Jedno zahnanie laby či zahryznutie čeľustí a je po čivave. Dokonca by vám "dopomohla" zjavom svojho brutálneho skonu ešte k väčšiemu šoku a zhrozeniu. V takejto situácií by vám omnoho lepšie pomohol hocikto ovládajúci strelnú zbraň, pričom by mohlo ísť dokonca aj o neznámeho človeka.
Z týchto úvah samozrejme môžeme vychádzať aj pri pohľade na pracovanie na sebe. Človek rozvinutý v rôznych oblastiach bude schopný v rôznych oblastiach obetovať niečo zo seba tak, aby to neboli príliš silné straty. Paradoxne takýto človek môže aj pôsobiť lojálnejšie, než väčšina ostatných. Vykonávaná sebaobeta, ktorá ale nie je problémom sa samozrejme odrazí aj na osobnom vystupovaní a mimike. Žiaľ, podobné úvahy o práci na sebe ma zvádzajú k porovnávaniu ľudí a zvierat. Predpokladám, že snáď každý vyšší živočích žijúci v stáde má dostatok "rozumu" alebo zdedeného pudového chovania, aby sa snažil nebyť tým najslabším jedincom v stáde, na ktorého sa zamerajú dravce. Skôr sa bude sústrediť na rozumnú správu svojich síl pre svoje potreby a potom na pripravenosť pomôcť ostatným členom stáda. Keď sa pozriem na správanie ľudí, prepadá ma dojem, akoby sa svojimi smiešnymi psychickými blokmi vyslovene predbiehali v tom, kto bude príslovečným najslabším ohnivkom reťaze...

Paradoxy skupín fungujúcich osobne aj na internete
V rôznych skupinách, ktoré fungujú na báze osobných stretnutí, ale majú aj internetovo zriadený skupinový chat/skupinu/miestnosť sa stáva, že téma nadhodená niekým z členov na internete je ignorovaná. Uznávam, že člen má vždy možnosť sa na tému opýtať na jednom z osobných stretnutí skupiny. Internet však poskytuje výhodu lepšej formulácie, poskytne viac času na odpovede a tému môžu vidieť všetci členovia skupiny naraz. Internetová skupina tiež poskytuje lepší priestor pre trvalé zdieľanie informácií, napríklad článku. Napriek tomu cez internet nezvykne na takéto témy reagovať skoro nikto. Tým nastáva paradox: práva ten iniciatívny člen, ktorý ukázal zdravý, aktívny prístup k životu a ku skupine sa po ignorovaní ostatnými členmi bude cítiť, akoby porušil nejaké nepísané morálne pravidlo skupiny. V prípade zdieľania informácií bude ľutovať, že si ich nenechal pre seba. Sklopí zrak, zastaví svoju kreativitu a uvedomí si, že nemá význam do tejto skupiny prispievať elektronicky. Hanbiť by sa ale mali tí ostatní členovia za svoju neochotu reagovať. Ak predsa ešte nemajú vytvorený postoj, alebo sa vedia prispôsobiť rôznym možnostiam, aj to sa dá za niekoľko sekúnd vyjadriť - stačí tak málo ochoty. Pokiaľ čakajú na vyjadrenia ostatných a títo čakajú rovnako, tak sa nepohnú z miesta, pretože sa vzájomne blokujú.
Vyzerá to, akoby sa ľudia schovávali dvojakým spôsobom: jednak za bariéru internetu a jednak za ostatných v skupine. S niektorými sa zvykne dať dohovoriť v súkromných správach, kým v skupine či skupinovom chate už nie. Tvrdím, že správanie tejto väčšiny nie je normálne, je to psychický blok. Moja neochota fungovať v takej zblbnutej spoločnosti je tiež psychickým blokom. Zároveň si myslím, že sa nejedná len o môj problém. Ak sa nerozhodnosť, neschopnosť formulovať svoj postoj, "fungovanie na baterky" či neochota venovať druhým čas stávajú normou, je to problém všetkých. Možno táto neochota reagovať v skupinách nejakým spôsobom súvisí so (zlo-)zvykom neodpisovať na správy zanechané ako odkazy, tj. nereagovanie, keď už odosielateľ nie je online. Paradoxom je tiež o koľko sú ľudia stále zahľadenejší do mobilov s internetom a o koľko menej odpisujú. Akoby sa s rozširujúcimi možnosťami ľudia stávali menej schopnými tieto možnosti využívať. Spomenuté zvláštne chovanie mi vadí natoľko, že uvažujem, ako to celé čo najhoršie sparodovať. Vezmime príbeh Frankensteinovho monštra a obráťme ho naruby. Získame príbeh človeka bez kritických deformácií, ktorého zo všetkých kútov vyháňajú ohyzdní mutanti za to, že nie je ako oni.
Zaujímavý môže byť aj proces, akým takéto skupiny ubíjajúce snahu vznikajú. Spočiatku sa v nich môže objaviť aj viac aktívnych prispievateľov, no časom dostávajú stále menej a menej odozvy, až sami prepadajú pasivite a aktivitu by vyvinuli len v tých najkrízovejších udalostiach. Pasívnymi sa môžu stať dokonca kvôli motívu pomsty voči skupine. Pasivita sa v skupine šíri ako nákaza a zabraňuje nám zdieľať informácie, spoznávať jeden druhého a učiť sa od seba mnohé užitočné veci. Iba preto, že v skupine "je taký zvyk". Touto frázou samozrejme odkazujem na známu prezentáciu o pokuse s opicami, ktorý tu prerozprávam. V miestnosti bolo zavretých niekoľko opíc a na vyššie položenom mieste bol banán. Ktorákoľvek opica ho chcela vziať, spôsobila ostatným sprchu so studenou vodou. Keďže opice nepoznajú blahodárny vplyv otuženia pre schopnosť prekrvenia rozličných telesných partií, neboli za sprchu vďačné. Tak sa opice naučili biť tú svoju kolegyňu, ktorá chcela získať banán. Dlhodobo boli opice po jednej vymieňané, až z pôvodnej zostavy neostala v miestnosti žiadna. Všetky v miestnosti však bili opicu, ktorá siahala po banáne, aj keď ani jedna opica z finálnej zostavy nezažila sprchu. Keby nám opice mohli povedať, prečo to robia, odpovedali by: "Nevieme, ale je tu taký zvyk." Záver je nasledovný: stojí za zváženie to, čo sa my učíme od kolektívov, v ktorých fungujeme - a čo do týchto kolektívov púšťame zo svojej strany na ďalšie šírenie k ostatným.

Obmedzujúce konvencie a prednosť povrchnosti
Pracovná vyťaženosť, geografická vzdialenosť, či dokonca zhoršenie zdravia nám často bránia vidieť sa toľko, ako by sme chceli. A predsa si predsudkami, obavami a spoločenskými konvenciami tvoríme ešte ďalšie obmedzenia! Len čo sa stretnú dvaja ľudia rôzneho pohlavia, spoločnosť (obzvlášť žiarliví partneri) predpokladá romantický/sexuálny motív stretnutia. Tiež v prípadoch stretnutia ľudí rôznej vekovej kategórie za tým spoločnosť môže vidieť niečo "podozrivé". Asi práve kvôli týmto obavám sa niektorí ľudia od svojich drahých polovičiek neodvážia odtrhnúť ani na minútu. Čo ale s týmito konvenciami urobiť? Dá sa na nich kompletne vykašľať a nevyberať si žiarlivých partnerov. Dá sa týmto konvenciám aj čiastočne prispôsobiť a stretávať sa v skupinách, ktoré obvykle ľuďom podozrivé nie sú. Ani to vám nezaručí, že vás elitní konšpirátori nakoniec neobvinia z grupáča!
V súvislosti so stretávaním v skupinách sa zdá, akoby práve tieto stretnutia ľudia silne preferovali. Popravde, nerozumiem prečo. Je v tom snáď logika vidieť čo najviac ľudí, keď sme si konečne na stretnutie našli čas? Tomuto prístupu oponujem: čím viac je prítomných ľudí, tým menej sa dostáva ku slovu jeden človek, tým menej sa riešia jeho témy. Menej sa dostáva na budovanie väzby vo dvojici, čo znamená, že stretnutie je skrátka celé povrchnejšie. Omnoho radšej by som si s niekým vyšiel do prírody a vykašľal sa na zvyšok sveta, ako sedel za preplneným stolom a na celé pľúca sa prekrikoval s tuctom osôb. Možno majú skupinové stretnutia aj iný aspekt dôležitý pre ostatných: spoznávanie nových ľudí. Tomuto prístupu tiež príliš nefandím, keďže obecne mám radšej prehlbovanie starých väzieb než rozptyľovanie sa novými. Vidím tento večne presmerujúci sa záujem ako nejakú nezmyselnú fascináciu a naháňanie sa stále za novým, akoby ľudia boli tovarom v nákupnom stredisku. Svoje pôsobenie nerád presmerúvam k iným ľuďom, z dôvodov uvedených vo svojich článkoch však k tomu bývam prinútený.

Nerovnováha priorít, trvalé znechutenie a organizačné otázky
V minulom článku Pindanie na medziľudské vzťahy 0001 som vychádzal hlavne z predpokladu, že nerovnováha aktivity medzi priateľmi nastáva kvôli nedostatku uvedomelosti, či zodpovednosti jednej zo strán. Snažiť sa vzťah neposrať zo svojej strany, alebo to po chybe aspoň napraviť je triviálnou filozofiou. A preto sa veľmi čudujem, ako zriedkavo sa stretávam s jej prejavmi. Príčina nerovnováhy aktivity však môže byť aj inde: v nerovnováhe samotných priorít. Príkladom je, keď pre vás je niekto tretím najdôležitejším priateľom, kým vy ste pre túto osobu len číslom 11. Vytúženej rovnováhy sa nedočkáte asi nikdy, likvidáciu vyšších čísel (tzv. "Flokiho riešenie") nepovažujem za estetické. Podstatné je, že cieľová osoba môže byť uvedomelá aj pozorná, jednoducho sa ale orientuje na iné primárne zdroje. Situácia môže zájsť tak ďaleko, ako pri nedostatku uvedomelosti druhej strany: odmietnete zo seba robiť otroka, byť vďačný za omrvinky a priateľstvo sa rozpadne. Škoda písať, pre koho to bude ťažšia strata, prinajmenšom v zmysle citeľnosti. Znamená to aj stratu konexie a prehĺbenie izolácie, odstrihnutie nitky, ktorá vás mohla priviesť k inej osobe. Absencia vzájomnosti bola dominantným motívom v mojej pseudo-poviedke Experiment sociálnej pyramídy.
Riziko scenára chýbajúcej vzájomnosti sa mi zdá vysoké. Čím bližšie je osoba A k centru spoločenského diania, tým je viditeľnejšia a teda je pravdepodobnejšie, že sa pre niekoho stane dôležitou. Obzvlášť ľahko pre tých, ktorí majú málo konexií. Osoba A si však bude musieť zo svojho veľkého množstva konexií vyberať tie, ktorým dá prioritu. Čím viac ich je, o to menej je pravdepodobné, že by práve vám opätovala rovnako vysokú prioritu, akú ste jej darovali. So zvyšujúcim sa počtom jej konexií je pre ňu o to ľahšie zas získať nové. Okrem toho je osoba A zaplavená množstvom spoločenských podnetov a teda si zrejme ani nevšimne, že je pre vás dôležitá. Čím menej máte kontaktov, ktoré vám poskytujú pozornosť, tým viac sa im bude zdať, že od nich vyžadujete veľa. Problém je v tom, že aj keď nepotrebujete veľa pozornosti, táto potreba sa rozkladá iba na niekoľkých ľuďoch. Následkom toho si myslia, že požadujete veľa. Zdá sa, že práve kvôli nepreťažovaniu druhej strany vznikla prvá časť príslovia: "Kde vás majú radi nechoďte často, kde nemajú, tam vôbec."
Samozrejme sa človek s deficitom kontaktu bude pokúšať tento deficit vyrovnať cez kontakty, ku ktorým má vybudovanú väčšiu dôveru. Ak tieto kontakty ale majú priority inde, zrejme ho časom sklamú a pravdepodobne sa mu nebude chcieť ani budovať nové priateľstvá. Tento zlozvyk som zistil aj u seba: poznám ľudí, ktorých uznávam a verím im, ale napriek tomu k nim nemám vybudovaný bližší vzťah a nechce sa mi o to snažiť. Znechutenie jednoducho prevláda. Už ani nepredpokladám, že by nejaké priateľstvo s ľuďmi, ktorých už poznám teraz, mohlo byť také, aké chcem. Viac sa upínam na vieru v niekoho celkom nového. Toto neracionálne nejednanie, ponechávanie prázdneho miesta zrejme funguje ako mechanizmus ochrany pred prejdením od jedného "otrokára" k inému. Tiež sa mi nepáči o ľuďoch uvažovať ako o "cenách úteky", no samota je nepríjemná a treba ju nejako riešiť. V týchto prípadoch dokonca príde nevhod, ak vás ľudia považujú za silných, pretože vtedy nepredpokladajú, že sa môžete cítiť pod psa. Aj keby sa ich názor zakladal na pravde, každý môže čeliť problémom úmerným svojej sile, niekedy aj horším. Predpoklad o sile môže vytvárať situáciu, v ktorej si jeden z partnerov myslí, že je v poriadku sa o druhého viac opierať, kým druhý to vníma ako vykorisťovanie.
Vráťme sa ku spomenutým typom ľudí, s ktorými už máme vybudované priateľstvo. V mnohých je nejaká periodicita fungovania záležitosťou, ktorá závisí len od intuície. A vôbec neviem, či by jej explicitné dohovorenie malo dobré dôsledky. V pozitívnom prípade by dokázalo nastoliť formu rovnováhy a teda aj spokojnosti oboch strán. V prípade, že by sa toto fungovanie niektorej strane nepodarilo dodržiavať, mohlo by to byť pre protistranu ešte horšie, než v prípade nedohovorenej periodicity. Hrozí tu teda viac rizík: menej komunikácie, než niektorá zo strán chce; pocit umelého nátlaku; obratie o spontánnosť; pobúrenie z porušenia dohody. Napriek tomu by podobné organizačné otázky mali byť komunikované aj v priateľstvách a nie vymedzené v romantických partnerských vzťahoch (tam sú zas prítomné orgazmizačné pokyny).

Zázraky a problémy prvého kroku
Urobiť prvý krok, ozvať sa niekomu napísaním či zavolaním, je triviálne gesto. A práve v tom triviálnom geste sú spoločne ukryté najväčšie zázraky. Prvý krok je vyjadrením záujmu vtedy, keď nevieme, či o nás majú záujem. V čase osobných problémov sa môže stať uistením o tom, že niekto je tu pre nás, ak potrebujeme pomoc. Že nie sme aj medzi ľuďmi duševne sami rovnako, ako vo fyzickej samote. Po našej vydanej snahe je prvý krok od protistrany zas znamením, že nepovažuje svoju snahu a energiu za niečo viac, ako našu. S tým ide ruka v ruke uistenie, že darované hodnoty neboli znehodnotené a tiež implicitné dištancovanie sa od jednostranného využívania. V čase stagnácie sa stáva iniciatíva motorom, čo umožňuje priateľstvu mať vôbec nejakú budúcnosť. Už dlho tvrdím, že ľudská iniciatíva je dobrým protiopatrením proti rizikám nebezpečných deformácií charakterov. Je hanbou mlčať už len pri pozorovanom nedocenení, nieto ešte pri sledovaní skutočného utrpenia. Po problémoch vo vzťahu býva prvý krok uznaním svojej chyby a zároveň aj ukážkou sebakritiky, guráže a schopnosti postaviť sa problémom čelom, ktoré snáď sprevádza aj zaslúženie si priateľstva.
Čo teda iniciatívu blokuje? Zistil som niekoľko dôvodov. U seba som si všimol tendencie ku prehnanej úcte voči činorodým ľuďom. Keď ale vymením perspektívu, vidím, že napriek svojim mnohým záujmom si niekedy chcem užívať maličkosti a nedôležitú zábavu. Teda prehnaná úcta a predsudok, že nemám čas na spoločné blbnutie, by mi prišli len nevhod.
Iná situácia nastáva, keď si príslušníčka nežného pohlavia pomyslí, že o ňu máte záujem. Vtedy by sa pod zámienkou "dobývania" nechala obskakovať a priateľskú proaktivitu by ste z nej asi nedostali. Keď je ale dievča priateľské a proaktívne, a skombinuje s tým domýšľavosť, situácia nemôže byť bizarnejšia. Začína to iniciatívou dievčaťa. Ak nechcete byť za nevďačného, tak tú iniciatívu opätujete. Vtedy si však pomyslí (pokojne aj v rozpore s realitou!), že vám ide niečo o viac, ako o priateľstvo. Ak o vás nemá záujem, na základe chybnej interpretácie vášho konania obmedzí vlastné aktivity. Tak vidíme, že žiadna vaša reakcia nemohla mať prijateľné dôsledky. Nakoniec sa môžete až nahnevať na to, ako hlúpo sa správa. Asi jediným riešením je vykomunikovať to explicitne, k čomu sa ale nemusíte dostať kvôli vzniknutej emočnej zablokovanosti oboch strán.
Z týchto úvah sú najdôležitejšie tie o iniciatíve v spore. Vnímam len ako férové a nie ako panovačné, aby podlahu čistil ten, kto ju oserie. Nevidím teda dôvody na to, prečo prvý vychádzať ľuďom v ústrety s upozornením na ich presiahnutie hraníc, alebo dokonca so svojím odpustením. Keď sa ľudia nevedia zobudiť a nevnímajú, keď nás strácajú, potom sme asi nevybudovali nič hodnotné. Obzvlášť v situáciách, keď sa vzbúrime kvôli nedostatku všímavosti od partnera by bolo úplne absurdné nakoniec prejsť znova do ústretovosti. Hrozilo by tak ešte väčšie poníženie sa, prepadnutie do väčšej nerovnosti a nové zavedenie princípu, proti ktorému sme sa búrili. Nikto normálny si predsa neuvoľní ruky od pút len preto, aby si na nohy pripol okovy. A nikto normálny to od ostatných ani neočakáva. Na druhej strane, hrdosť zabraňujúca urobiť prvý krok je iba slepou panovačnosťou, ak ju aplikujeme na ľudí, ktorí nám vyšli v ústrety stokrát. Pre svoj postoj poznám aj iný argument. Ak vždy preberieme zodpovednosť ostatných ľudí na seba, oni sa nikdy nenaučia niesť ju a nikdy nám nebudú plnohodnotnými partnermi. O nejakú dobu budeme riešiť zas ten istý problém, priateľstvo sa nikdy nestane tímovou prácou. A preto: nech sú ľudia stratení, pokým sa nespamätajú vďaka vlastnému rozumu. Aj keby to nemalo byť nikdy.
Škoda, že aj tu sa dá nájsť nepríjemný paradox. Nové vyjdenie v ústrety partnerovi môže zabrániť jeho uvedomeniu si a uplatneniu vlastnej zodpovednosti. Je rizikové, pretože mu umožní na ústupky reagovať vyžadovaním si ďalších ústupkov a pokrivovať svoju osobnosť. Napriek tomu býva považované za "ušľachtilé" chovanie. No vzdanie sa priateľstva býva automaticky považované za "kruté", či za dôsledok duševnej nezrelosti, hoci môže mať hlbší motív. Môže byť finálnou lekciou zodpovednosti a niesť v sebe omnoho väčšiu obeť, než vyjdenie v ústrety a to len pre zrnko neistej nádeje. Pre nádej, že opustenie sa ľudí dotkne dostatočne na to, aby v inom priateľstve boli pripravení a bdelí vo chvíli, keď budúcnosť znova bude závisieť od nich. Pre nádej, že nabudúce nesklamú niekoho iného.

Thomas Moore - Temné noci duše

17. března 2018 v 8:48 | Executor |  O prínose kníh
Thomas Moore - Temné noci duše

Vydalo: nakladateľstvo Portál, 2014 (druhé vydanie)
Preložila: Markéta Hrbková-Bidlová
Počet strán: 341


Jednoznačný názov knihy napovedá o téme, ktorej sa kniha týka. Temné noci duše sú zlomové, bolestivé obdobia života, v ktorých sa osobnosť premieňa. Tento pojem pochádza od kresťanského mystika Jána z Kríža. Thomas Moore s ním má spoločné to, že aspoň v mladosti žil ako mních. V neskoršom živote je Moore spisovateľom, hudobníkom a psychoterapeutom.
Väčšina knihy je rozdelená do rovnomerných, približne 20-stranových kapitol, ktoré sa zaoberajú rôznymi oblasťami, ktoré spôsobujú temné noci duše, alebo majú s nimi dočinenie. Každá temná noc je unikátna a teda je unikátne aj jej riešenie. Napriek tomu rady podávané Mooreom mi pri čítaní často zneli podobne pri rôznych oblastiach života, čo sa pre mňa stávalo iritujúcim a spôsobovalo utlmovanie pozornosti. Moore vychádzal zo základného predpokladu, že pred samotným procesom nesmieme utekať ani ho zapierať, ale snažiť sa s ním spolupracovať a hľadať v ňom zmysel, poučenie. Organizovať svoj život tak, aby to proces podporovalo. Pri jednotlivých kapitolách si autor pomáhal príkladmi zo života rôznych osobností, ktoré temné noci prežili (prípadne neprežili) a tiež symbolizmom mytologických postáv, väčšinou z antiky. Za hlavné problémy knihy považujem Mooreove metaforické vyjadrovanie, rady písané príliš všeobecne a opakovanie myšlienok. Niektoré kapitoly sa mi zdali jasnejšie a autentickejšie ako iné, najlepšie pre mňa boli kapitoly o hneve a starnutí. Vlastne môžem vyhlásiť, že som od knihy čakal niečo viac, zvlášť pre Mooreovu psychoterapeutickú prax. Pokúsim sa teda z obsahu vybrať zo dôležité a zaujímavé.

Predhovor vysvetľuje potenciál temných nocí od základov meniť osobnosť a ich rozdielnosť od príliš klinického pojmu depresií. Tiež sa tu píše o Jánovi z Kríža. Zaujalo ma tvrdenie, že zmysel niektorých temných nocí môže byť až v tom, že niečo prinesú iným ľuďom, než tomu, kto nimi prešiel.
Prvá kapitola je venovaná príbehu biblického Jonáša, ktorý odmietol zvestovať ľuďom božie slovo a chcel pred touto úlohou utiecť. Na mori ho zhltla ryba, v ktorej strávil tri dni a noci, kým ho vyvrhla. Na druhé božie volanie už odpovedal a tak splnil svoju predurčenú úlohu. Vnútro ryby tu teda Moore interpretuje ako nádobu či kontajner, ktorá človeka niekam zanesie a prinúti ku zmene. Uvádza niekoľko príkladov známych osobností, ktoré prešli temnými nocami. Tiež nabáda k vyjadrovaniu svojho stavu, hlavne v obrazoch a symboloch, keďže podľa neho umenie vyjadruje realitu najlepšie. V snahe naplniť svoju individualitu je potrebné vymedziť miesto svojmu vnútornému volaniu, či hnacej sile, daimónovi.
Staroveké prechodové rituály, ktoré Moore popisuje v druhej kapitole, bývali niekedy schválne šokujúce, aby sa zúčastnených dotýkali aj emočne. Problémom dnešných ľudí je ich lineárne myslenie, v ktorom nie je miesto pre skokovú zmenu stavu, akú vyjadrovali rituály. Behom hľadania vízie sa ľudia často uťahujú do samoty, no zabúdanie na okolie môže nastávať aj necielene. Niekedy dokonca hrozí strata civilizovanosti a zdivočenie. Nápomocné môže byť vytvorenie a používanie vlastných prechodových rituálov. Moore vidí náprotivok rituálov v automatizovanom jednaní, aké nás neposúva ďalej, napríklad alkoholizmus či hazardné hráčstvo.
Tretia kapitola pojednáva o prečisťovaní svojho života a katarzii. Prečisťovanie a napĺňanie sú prirodzenými fázami života, súčasťami cyklu. Môžeme svoje očistenie vykonávať prehodnocovaním a opúšťaním svojich doterajších zvykov a postojov naučených z okolia. Moore odporúča venovať sa meditačným alebo umeleckým technikám, triediť svoje skúsenosti a venovať sa činnostiam, ktoré nám pomôžu vyznať sa v sebe. Varuje ale pred tým, aby sme ich povýšili na samoúčelné činnosti. Nápomocné môže byť aj opakované rozprávanie svojho príbehu, aj prostredníctvom diel. Dokonca hovorí aj o úžitku z očisťovania spoločnosti od jej minulých chýb a zlyhaní, napríklad verejným ospravedlnením za otrokárstvo, aby morálnu ťarchu neniesla iba poškodená strana sama.
Strana 73: "V první části života je člověk přirozeně víc nasměrovaný na ego, na to, aby se stal někým a lišil se od kolektivu jako tvořivý jedinec, ale i toto zaměření můžete zeslabit, když se budete snažit porozumět světu kolem sebe a tomu, o čem život vlastně je. Narcismus je zaměřenost na sebe, která zahrazuje cestu zkušenosti. Když se vaše srdce otevírá a učíte se milovat svět, který potřebuje váš zájem a služby, paradoxně se zvýší i vaše vnímavost k sobě samému."
Bohyňa noci Hekaté, jej aspekty a "podsvetie" ľudského života tvoria hlavnú náplň štvrtej kapitoly. Letmo sú tu spomenutí aj sadomasochisti a tragédi, ktorí vlastne utrpenie majú radi a nechcú sa od neho posunúť ďalej. Žiaľ som tu ale nenašiel nejakú striktnú hranicu medzi temnými nocami a tragédizmom, ktorá by ma zaujímala. Môžem si ju teda len domýšľať. Snažia sa tragédi vyvolať ľútosť, alebo si potvrdiť svoju menejcennosť, aby sa nemuseli pustiť do tvrdej práce na sebe? Zaujímavý bol zmienený proces, v ktorom matky "odstavujú" svoje deti, aby sa udiala zmena ich rolí a obe strany mohli slobodne pokračovať životom, už nie ako dvojica opatrovníka a opatrovaného.
Dôležitosť citu pre iróniu a jeho rozvíjanie vysvetľuje piata kapitola. Moderným ľuďom autor vyčíta, že samostatne neuvažujú o svojom živote a vyznávajú povrchné hodnoty, ktorých prostredníctvom len preplávajú životom. On preferuje budovanie vlastnej filozofie či vízie. Moderná kultúra je vlastne tvorená tak, aby pre ľudí nebola intelektuálnou výzvou, čo ide ruka v ruke so spánkom dôvtipu a pasívnym spôsobom života. Podobne ako opakuje túto kritiku, opakuje v rámci knihy aj dôležitosť imaginácie, ktorou môžeme docieliť, aby nám neunikli "tajomstvá noci". Zaujímavosťou tu bol príklad spisovateľa, ktorý sa snažil morálne pokoriť svojich väzniteľov pomocou žartov a nespadnúť do role obete. Moore hovorí o pasci a manipulácií, ktorá sa niekedy objavuje na terapii zo strany klientov. Najväčšou iróniou jeho zamestnania je, že niektorým ľuďom sa dá pomôcť iba tak, že zastaví svoje tendencie liečiť ich.

Láska, zastúpená šiestou kapitolou, je jednou z najčastejších zdrojov temných nocí, zároveň je však motiváciou života a tým, čo dáva ľuďom zmysel a naplnenie. Medzi problémy v tejto oblasti patrí zotrvávanie v nefunkčných vzťahoch. Tiež sú to milostné trojuholníky, zvlášť, ak zmätený človek nechce prísť o svoju rodinu, avšak nevie nájsť fungujúce riešenie. Takýto trojuholník obvykle poukazuje na niečo, čo partnerovi chýba. Vo vzťahoch sa tiež objavujú mocenské hry, inokedy problémy vo vzťahoch iba poukazujú na problémy v iných oblastiach života (práci, záujmoch, atď.) a po ich vyriešení sa stabilizujú aj vzťahy. V láske často nevieme "o čo ide" a to má láska vlastne spoločné s temnými nocami.
Strana 156: "Čím víc se snažíte všechno ovládat, tím míň dostáváte z toho, po čem tolik toužíte. Nikdo vám nedá pocit jistoty. Musíte ho najít v sobě hlavně tím, že budete žít svůj život s nadšením a budete se učit sami sebe milovat."
Siedma kapitola pojednávala o manželstve, ktoré je prirovnávané k nádobe umožňujúcej spoločné zrenie osobností, prípadne k dozrievaniu vína. Tieto prirovnania Moore opakuje hádam stokrát. Na verejnosti sa obvykle hovorí len o šťastných stránkach manželstva, kým o utrpení v ňom sa mlčí. Autor teda radí počítať s temnotou v ňom obsiahnutou vopred - neberieme si len časť osobnosti, ale aj jej tieň, jej históriu a jej osud. Zložitosť a tajomnosť partnera je niečo, čo nikdy nezmizne.
Zdrojom nespočetných frustrácíí, druhov strachu, či zlých skúseností je niekedy sexualita, ktorej je venovaná ôsma kapitola. Temné noci tu vznikajú z nenaplnených túžob, priťahovaniu k nebezpečným partnerom, tráum zo znásilnení, náboženských pocitov viny, inej sexuálnej orientácie či dokonca nestotožnenia sa so svojim pohlavím. Moore tu popisuje aj svoj život. Vďaka svojej skúsenosti s celibátom tvrdí, že je možné telesnú sexualitu sublimovať do iných podôb.
Deviata kapitola je venovaná tvorivosti. V minulosti sa považovalo utrpenie za spojené s kreativitou a o tomto prepojení sa diskutuje dodnes. Problémy umelcov sú: nadhodnocovanie svojho diela (sklony k narcizmu), prehnaná a ubíjajúca sebakritika, očakávanie vyššieho finančného zisku alebo túžba stať sa celebritou. Nenaplnená potreba úspechu a prijatia nastáva u ľudí zvlášť vtedy, ak je ich zamestnanie vlastne anonymným miestom. Moore prirovnáva prílišné uctievanie celebrít k modernej snahe o naplnenie potreby mýtov. Pri snahe o obnovenie tvorivosti a hravosti Moore odporúča znova sa napojiť na svoje detstvo, dať mu v živote svoje miesto, no počítať aj s jeho negatívnymi kvalitami. Samozrejme je nebezpečné žiť minulosťou, či uviaznuť v niečom nespracovanom. Ľudia, ktorí boli nútení dospieť prirýchlo sa môžu cítiť neúplní, chýba im detstvo.
Temná krása, tj. kapitola 10 sa venuje rôznym formám krásy, napríklad kráse umenia, ktoré vyvoláva silnú emočnú odozvu. Trpiaci ľudia majú možnosť konzumovať, ale aj produkovať umenie a vďaka týmto činnostiam prehlbovať porozumenie svojho stavu. Temné noci odhaľujú najhlbšie duševné zdroje, čo môže byť užitočné pre kvalitu vytváraného umenia, ale aj pre ľudí, aby urobili pokrok nájdením svojej vlastnej krásy, alebo krásy života, hoci neplynie bez ťažkostí. Moore vyslovene podporuje rozprávanie svojho príbehu a hľadanie "obrazov", ktoré by nám dávali nejaké porozumenie.

V kapitole o hneve sa odporúča nepotláčať ho, keďže by to mohlo vytvárať ďalšie problémy. Moore rozlišuje medzi vyjadrením hnevu a jeho ventilovaním. Druhé zmienené je vybuchovanie, ktoré si odnášajú ľudia okolo, až sa môžu uraziť. Veľmi si vážim drobnú myšlienku, ktorá ukazuje priestor na hľadanie vnútornej sily vďaka vzťahom. Strana 260: "Jiný terapeut mi řekl, že bych měl udržovat vztah jen s lidmi, kteří jsou schopni se mé zlosti postavit." Práve toto mi na ľuďoch chýbalo, ak sami spôsobili môj hnev. Mali by sme nájsť dôvod svojej zlosti, formulovať ju a mať sa na pozore pred rizikom obrátenia zlosti proti svojej osobe. Spomenutý je aj dlhodobý hnev prameniaci v minulosti, či deformácie na násilníkov, čo by odpovedalo mojim textom o "prepadaní zlu". Nájdeme tu aj úvahy o nadradenosti a podriadenosti vo vzťahoch a kvalitách zlosti, ktoré s ňou prichádzajú - vôľa ku zmene, neústupnosť a istota.
Nasledujúca kapitola o šialenstve a iracionalite sa mi opäť nezdala tak presvedčivá. K mojej radosti tu bola spomenutá Mary Shelleyová. Voči problémom života a neporozumeniu okolia sa postavila čelom, snažila sa bojovať čo najrozsiahlejším štúdiom. Samotné traumatické aspekty jej Frankensteina opísané neboli. Za "prechodné šialenstvá" možno považovať honbu za peniazmi, či záchvaty ich utrácania. Takéto výstrelky sú námetom na introspekciu. K riešeniu môže napomôcť vymedzenie životného priestoru aj iracionalite a výstrelkom.
13. kapitola hovorí o vážnych ochoreniach tela v spojitosti s výzvami pre dušu. Dlhodobo chorí bývajú v nemocniciach oddelení od domáceho prostredia, svojich blízkych a vydaní napospas svojim fantáziám, obavám a izolovanosti. Ako sa dá očakávať, tak Moore kritizuje absenciu holistického prístupu pri liečbe. Tiež však hovorí o pokojnej liečbe, ktorá prebiehala v starovekých kúpeľoch a varuje pred prehnanými ambíciami dnešného sveta a to aj na kolektívnej úrovni.
Str.305-6: "Žijeme ve veliké temné noci na pokraji katastrofální nemoci Země. A muži, ženy i děti trpí nemocí vytvářenou kolektivní pýchou moderní společnosti, pro kterou "hranici představuje nebe". Nevidíme důležitost individuálního jednání a místního života. Globalizace hrozí zničit to, co zbývá z lokálních kultur, a člověka napadá, jestli rakovina, nezastavitelný splašený růst buněk, není zrcadlovým obrazem nezastavitelného splašeného růstu ekonomiky, politiky a kulturních ambicí."
V prístupe ku chorobe odporúča aj humor vychádzajúci z citu pre hlbokú iróniu. Zrejme to vnímam inak ako autor, no nazdávam sa, že jediným skutočne poctivým prístupom k čiernemu humoru je práve smiech na vlastnom utrpení.
14. kapitola je venovaná starnutiu. Moore tvrdí, že spôsob prežívania nezávisí len od počtu odžitých rokov, myseľ funguje inak. Starnutie môže priniesť strach a zmenu svojho naladenia na minulosť, je však príležitosťou hľadať v sebe hlbšiu a múdrejšiu časť osobnosti, či užiť si spomalenie svojho životného tempa. Tiež môže priniesť ľútosť z premárneného času a nevyužitých príležitostí. Moore rozlišuje povrchnú, ničneriešiacu ľútosť od výčitiek svedomia. Ľudia sa vlastne môžu zamýšľať, či splnili svoju životnú úlohu a či môžu sami seba ospravedlniť pred vlastným súdom.
V záverečnej kapitole Moore zhrňuje prístup k temným nociam a varuje pred priemernosťou - je pre neho neschopnosťou vyžiariť vnútorné svetlo, zaoberanie sa iba nutným a nenasledovaním vnútorného volania. Radí tiež považovať sa nie len za izolované ego, ale za súčasť mocnej prírody, ktorá uskutočňuje mnohé zázračné zmeny.

Čo kniha neobsahuje
V knihe sa asi štyrikrát spomína prirovnanie trpiaceho človeka k húsenici meniacej sa na motýľa. Napriek tomu tu ale chýba celé znenie citátu či príslovia, z ktorého sa vychádzalo: "Keď si húsenica myslí, že je koniec, stane sa z nej motýľ." Až zhliadnutím prvej časti citátu vidíme popis desivosti temných nocí - ich hranica nie je len za niečím známym a za hranicou schopností, ako píše Moore, ale aj za bezpečnou hranicou znesiteľného utrpenia. Na fakte, že znesiteľnú hranicu utrpenia má každý inú, tu nezáleží - nie je to olympiáda, ani paralympiáda :) - táto hranica jednoducho býva prekročená. Duša dostáva na pokraj smrti samú seba "len preto" aby uvidela svoju krásu či naučila uznať svoju hodnotu. Práve pri takto definovanom deji s kľúčovými slovami "len preto" sa celá táto ťažká cesta nahliadaná cez optiku racionality zdá takmer samoúčelná... Na racionalite tu však zrejme záleží pramálo. Zmieňovaný citát o húsenici Moore hádam považuje za vyjadrenie nespojitosti, nelineárnosti procesu premeny: húsenica - kukla - motýľ.
Páči sa mi, že autor ukázal spojitosť temných nocí s chorobami, no je škoda, že nespomenul nič o špecifických šamanských chorobách, v ktorých je ich iniciačný charakter zjavnejší. V závere knihy sa nachádza drobná zmienka o tom, že proces temných nocí nemožno oklamať. Môže ísť o dôležitú poznámku, mnoho ľudí môže predsa o temných nociach počuť skôr, ako ich zažijú a na základe toho "vedieť" že to celé dopadne dobre. Avšak, čo iné ostáva ľuďom ako dúfať, aj keby o temných nociach nikdy nepočuli? Autor týmto nevedome otvoril aj inú otázku: ak musí byť temnota dostatočne autentická, nakoľko budú potom fungovať kontroverzné magické praktiky cielené na "dekonštrukciu ega"? Zrejme priamo úmerne ich radikálnosti.
Kdekoľvek, kde sa vyskytne utrpenie, ľudia budú hľadať jeho príčinu. Práve v tom vidím riziko, že náboženskí propagátori by mohli cudzie temné noci duše vydávať za dôsledok "nesprávnej viery" či životného štýlu ostatných. Neinformovaných ľudí by tým skutočne mohli zmiasť, obzvlášť, ak by dokázali uviesť príklady konvertilov, ktorých problémy sa po konverzii vyriešili. V realite však nebýva riešenie problémov tak jednoznačné: musí existovať množstvo ľudí, ktorí prekonali utrpenie a životné krízy aj bez konvertovania na (iné) náboženstvo, alebo dokonca po opustení náboženstva spomenutých propagátorov.

Pindanie na medziľudské vzťahy 0001

3. března 2018 v 13:40 | Executor |  Úvahy, myšlienky
Pindanie na medziľudské vzťahy 0001

Áno, nuly v čísle v nadpise článku ukazujú, koľko ďalších "pindaní" by si ľudia ešte zaslúžili, hoci viem, že je nemožné, že by som ich dokázal spísať tisíce. V minulých článkoch som vyjadroval nádej, že budem písať o medziľudských vzťahoch pozitívnejšie, ale žiaľ to stále nevyšlo. V tomto článku bude podané, čo ma aktuálne štve: je to istá forma začarovaného kruhu nefunkčnosti v medziľudských vzťahoch. Hoci pre jednoduchosť používam pojem "vzťahy", text je myslený predovšetkým pre kamarátstva/priateľstvá.

Nerovnováha je príčinou takmer všetkého zla v bežných medziľudských vzťahoch. Nerovnováha v aktivite/pasivite, braní/dávaní, svojom/cudzom poli diskutovaných tém.
"Jasné, niečo také si už tvrdil, ty asociálna zaseknutá platňa. Tu by si mohol článok aj ukončiť a dať nám pokoj. Alebo v tom máš predsa len niečo nové?"
Áno, mám v tom niečo nové. Je tým moje uvedomenie, že ten istý vzorec blokovania platí nielen pre udržiavanie priateľstiev, ale aj pre ich získavanie. Majme situáciu, aké som už ukazoval v iných textoch: jednoducho máte slabú odozvu od ostatných ľudí. Pri slabej odozve/iniciatíve druhej strany totiž máte na výber. Prvým variantom je, že nebudete komunikovať a dôsledkom toho sa priateľstvo nerozvíja ani neudržiava, ale zaniká. Druhým variantom je, že vyjdete ľuďom v ústrety a ozvete sa - vtedy vás asi začnú považovať za organizátorský typ, či niekoho podriadeného. Neskôr sa však cyklus opakuje a ostávate iba v podriadenej iniciátorskej pozícii. Obe možnosti sú neprijateľné. V takejto situácií sa s ľuďmi nedá vychádzať ani tak, ani onak.

Pri prvom variante -nekomunikovaní- nemáte možnosť prehlbovať svoje vzťahy s okolím a z nových kontaktov robiť hlbšie priateľstvá. Nemôžete si -bez obáv alebo vôbec- pokecať o dôležitých témach alebo osobných záležitostiach.
Skúsim sa zamyslieť, kde je problém. Je problém vo vyťaženosti ľudí, ktorí vás potom arogantne stavajú do pozície, aby ste o ich čas zápasili s inými ľuďmi a záujmami? Alebo kvôli tejto vyťaženosti nevedia vycítiť, že sú na ťahu práve oni? V niektorých kultúrnych zvykoch možno je iniciatíva považovaná za atribút nadradenosti, v bežných vzťahoch ju však vnímam ako číru podriadenosť a príčinu nerovnováhy, ktorá musí mať svoje hranice.
Jedná sa o moju chybu v tom, že som nedokázal ukázať niečo kvalitné zo seba, čím by som si ich získal a vzbudil u nich dostatočný záujem? Je za tým niekedy prehnaný rešpekt s myšlienkou, že zdieľanie maličkostí by obťažovalo? Podliehajú ľudia iba zábudlivosti, alebo iracionálnemu pocitu, že ozvať sa práve teraz môže byť nevhodné? Pokiaľ nenachádzajú tému s akou sa ozvať, vyzerá to dosť negatívne. Ak nemajú žiadnu asociáciu ku svojim priateľom, jednoducho to vyzerá, akoby ich ani nepoznali.
Majú hádam dané osoby už toľko uspokojujúcich priateľstiev, že po nových netúžia? Štatisticky by to nesedelo, keďže ľudia sú vraj stále opustenejší. Pokiaľ by opak bol pravdou, hovoríme, že problémom spoločnosti je preľudnenie spôsobujúce "nedostatok sociálnych rolí", dôsledkom čoho vznikajú samotári ako japonskí hikikomori. Je bližšie k príčine kašľania na zbližovanie skôr prirodzene nastavené samotárstvo a prehnaný individualizmus? Možno je problém v tom, že si ľudia neuvedomujú, že sa komunikáciou nesnažíte len získavať informácie, či zahnať nudu, ale že sa ňou snažíte budovať vzťah. Komunikácia je tým, čo buduje vzťahy a je potrebná.
Samozrejme tieto otázky smerujú moju pozornosť k záhadám, ako prebieha proces prijímania, dodávania priority a udržiavaniu priateľstva u ostatných ľudí. Rád by som o týchto procesoch vedel viac, ale nie som si istý, či má zmysel vytvárať o nich nejaké dotazníky.
Nechať zanikať priateľstvo je možné aj na základe kvázi-duchovného argumentu "plynutia s prdom", pardon, vlastne "s prúdom" a "nechania života voľne ísť". Ľudia predsa najčastejšie odchádzajú kvôli nedostatku záujmu alebo nedostatku vyjadrenia záujmu. Zástancom zmienenej filozofie to však nevysvetlíte, keďže sú obvykle nevedome verní aj inému heslu: "duchovnom k trvalej retardácii!" Samozrejme sa môže jednať aj o neschopnosť vzťah udržať, zakrývanú či ospravedlňovanú hore zmieňovanými sloganmi. Krásny alibizmus pre slabých.

"Precízne" spracované meme, v ktorom som opravil preklep.

Pri druhom variante, keď zvolíte ústretovosť sa stáva, že ľudia si na ústretovosť zvyknú a budú sa na ňu spoliehať. Teda udržiavanie či rozvíjanie vzťahov bude na vašich ramenách viac, ako na ich. Nechajú sa zviesť na vašom pumpovaní energie. Ako nevďačné hovädá bez vnútornej kontrolky či morálneho kompasu prestanú dbať na to, že prílišná submisivita je vám maximálne protivná. Môžu vašu iniciatívu zakomponovať do svojej námietky a dokonca aj s pravdivou pointou: "Predsa sme sa nedávno zhovárali, tak som nepovažoval za potrebné sa ozvať tak skoro." Dlhodobo ste niesli na svojich ramenách viac zodpovednosti za vzťah, ako tých päťdesiat percent, ktoré by vám malo pripadať. Nakoniec v tom odmietnete pokračovať. Obzvlášť, ak ako ja pociťujete svoju hrdosť ako to, čo má k samému jadru osobnosti najbližšie - vtedy nemôžete konať inak. Vytrhnete ľudí zo svojho života a s nimi aj časť svojej duše. Potrestáte ich, ale aj seba. Irónia je v tom, ako to ľudia chápu: keď už *zrazu* nie ste ochotní alebo schopní niesť na sebe cudziu zodpovednosť a preťažovať sa v snahe zachrániť priateľstvo, nakoniec budete za toho zlého, krutého. Za dieťa bez emocionálnej inteligencie. Za toho, komu *zrazu* preplo v hlave. Chápte, že pojem *zrazu* sa tu samozrejme rovná dlhým mesiacom či rokom nefunkčnosti druhej strany. Možno druhá strana považovala svoju nečinnosť za prirodzenú a teda pre ňu to *zrazu* platí doslovne, a to je smutné. Je niečo arogantnejšie, ako ubližovať vlastným ľuďom a myslieť si, že vám to bude prechádzať navždy? Nechali by vás skutoční priatelia preťažovať sa kvôli nim? Postavili by sa skutoční priatelia voči vašej hodnote, zvlášť keď viera v ňu je jediná viera, akú ste nadobudli? Keď sa ústupky a dobrá vôľa neberú na vedomie, ale zneužívajú, manifestuje sa tu samotná podstata zvrátenosti. Položme si tie najhrozivejšie rečnícke otázky: Aká je šanca, že vzťah, ktorý bol nerovnou mierou budovaný sa zmení na rovnou mierou udržiavaný? Koľko vzťahov dokáže prežiť spochybnenie doterajších sociálnych rolí zúčastnených? Koľko neúspešných a povrchných vzťahov budeme musieť zažiť, aby sme sa dopracovali k tomu jednému, stabilnému a hlbokému, na ktorom jedinom záleží?
Aj pri sporoch som sa neraz stretol s tým, že keď sa ľudia vlastnou chybou dostali do nepríjemnej situácie a hoci si ani len nepriznali chybu, aj vtedy ich pasívny postoj indikoval, že zrejme vyžadujú odo mňa, aby som im situáciu uľahčil. Takže oni niečo kompletne skazia a ja to mám žehliť - u seba a za nich. Vtipné, že? Kto odo mňa očakáva, že mienim podporovať zasranú duchovnú slabosť, tak ma asi nepozná dostatočne dobre.

Pre celistvosť vysvetlenia sa musím vrátiť k námietke, ktorá odoznela vyššie: ak vám ľudia majú "vrátiť prihrávku", potrebujú mať na to vytvorený priestor. Poznám to z vlastnej skúsenosti, o ktorej uvediem príklad. Ak mi niekto pomáha učiť sa nové veci, nemám možnosť hodnotu vrátiť v tejto odbornej rovine, keďže už samotný fakt, že ja som učeným predpokladá moju odbornú zaostalosť oproti danej vyučujúcej osobe. Rád však hodnotu vrátim v obyčajnej ľudskej rovine, napríklad rozhovorom. Ak ale nemám podmienky odvďačiť sa v inej odbornej, alebo aspoň ľudskej rovine, neviem poskytovanú hodnotu vrátiť vôbec. Vyplýva z toho teda, že by sme mali ľuďom poskytovať nielen hodnoty, ale aj prázdny priestor. Ak totiž svoju aktivitu chŕlime ako na bežiacom páse, priestor na vrátenie hodnoty im berieme. Ak im však nechávame priveľa voľného priestoru, môžu ho považovať za náš nezáujem. Balanasovanie medzi týmito extrémami je o jemnom cítení, ktoré ale funguje v medziľudských vzťahoch aj inde - stačí si spomenúť na tenkú hranicu medzi skvelým a netaktným vtipom. Verím, že toto balansovanie je kľúčom k udržiavaniu vzťahov na najdlhšie možné doby. Pravda, len vtedy, ak je prítomné na oboch stranách. Ľudia, ktorí nevyvinú vlastnú iniciatívu pôsobia, akoby sa s vami bavili len zo slušnosti. Tí, ktorí nie sú schopní aspoň reagovať na vás, zas voči vám nemajú ani tú základnú slušnosť. Preto sa blízke priateľstvá skutočne dajú udržať len s ľuďmi reagujúcimi na iniciatívu, aj na "ponúknutý prázdny priestor", tj. vytvárajúcimi aj vlastnú iniciatívu. A to nie o periodicite raz do roka!

Možno je skĺznutie do pasívneho stavu prijímania ľahšie, ako by sme chceli. Neskôr sa však vždy prejavuje ako zlo. Odpoveďou je aktívna účasť na procese, ktorú väčšina ľudí neovláda. Dokonca aj v prostredí internetových diskusií sa mi zdá, že správcovia stránok častejšie komunikujú s novými členmi komunity, ako so zabehanými členmi. Vidina získania niekoho nového by nás nemala tak nezdravo ovládať, aby sme zabúdali na členov, ktorí nám boli toľkokrát užitoční a ešte toľkokrát môžu byť. Jednoducho je logickejšie najviac si chrániť najprínosnejších členov a nespoliehať sa na to, že budú fungovať aj bez ocenenia. Navyše starší členovia komunity budú pravdepodobne vedieť načrtnúť hlbšie témy a reagovať viac relevantne k obsahu, ako noví.

Ako som sa snažil ukázať vyššie, situácia so slabou odozvou sa vždy zdá bezvýchodisková, ak sa do nej nezapojí súdnosť a zodpovednosť druhej strany. Ani povedať ľuďom, že k nim chcete mat bližšie, alebo že keď urobili chybu, tak sú rozhodne na ťahu oni, nefunguje vždy. Môžu sa ihneď vyhovoriť na povinnosti, zábudlivosť, životné problémy alebo čokoľvek iné. Skutočne už ľudia potrebujú mobilné aplikácie, aby im pripomínali existenciu ostatných osôb?
Isté riešenie situácie na svojej strane mi napadlo, avšak ho skôr zavrhujem. Spočívalo by v snahe naučiť sa rôzne psychologické a komunikačné metódy na zlepšenie svojho vlastného pochopenia/odhadnutia ľudí a ich vnútorných svetov. Ľudia jednajúci v súlade s prirodzenosťou iných, ktorú vedia odpozorovať, bývajú prijímaní pozitívne. Problém, ktorý s tým mám je v tom, že sa jedná znova o prispôsobovanie sa. Prečo sa mám prispôsobovať vnútorným pravidlám ľudí, ktorý nikdy neprejavili záujem spoznať moje vnútorné pravidlá? Možno by to bolo efektívne, ale vznikla by tým znova len iná forma podriadenosti. Aký má zmysel jednu formu podriadenosti vymieňať za inú? Ľudia vám povedia: "Skúste veci vnímať inak". Skvelé. Takže ak obvykle nezvyknete produkovať sklamania, prijmite názory ľudí zlyhávajúcich vo vzťahoch na dennom poriadku! Degradujte samých seba, tým sa všetko vyrieši!
Reálne môže nastať opačná reakcia, že sa vám už nebude chcieť investovať do medziľudských vzťahov, ktoré príliš závisia od uvedomelosti iných ľudí. V tomto prípade to nebude ani pre vyhnutie sa utrpeniu. Skôr to bude pre vyhnutie sa premrhaniu svojej energie a času na hľadanie niekoho, kto asi neexistuje: tých, s ktorými by ste mohli diskutovať pod hviezdami a cítiť, že ste na jednej vlne. Žiť pustovníckym spôsobom s pozitívnou víziou, že kvôli vám nebude nikto trpieť, je len sotva napĺňajúcim ideálom. Ak tí vysnení ľudia predsa len existujú, potom budú trpieť tým, že vás nebudú môcť nájsť.

Proti svojim náhľadom vidím jeden protiargument, ktorý obsahuje istú mieru pravdivosti. Je to zlý vzorec správania: dávanie s nevypovedaným očakávaním. Ak toto očakávanie protistrana nenaplní, potom prispeje k pocitu, že sme sa nechali vykorisťovať a naša snaha bola kompletne znehodnotená. Snahu o rovnosť vo vzťahoch považujem za tak základnú, že nevidím dôvody, prečo sa o nej zmieňovať pri rozhovoroch. To vážne žijeme v dobe, kedy s ľuďmi musíte o rovnosti vyjednávať? Som jediný, ktorému sa to zdá absurdné a vyjednávať nemieni? Sklony k očakávaniu teda mám, ale nikoho konkrétneho predsa nenútim, aby napĺňal priateľstvo, po akom túžim. Svoju mieru manipulatívnosti teda nepociťujem ako silnú. Túžba po sociálnom naplnení je prirodzená a na túžbe po férovom prostredí nie je nič zlého. Keby sa k vám začali odrazu všetci správať ako k niekomu na okraji pozornosti, koho netúžia vidieť pravidelne a na koho myslia, len keď pred nimi sedí, necítili by ste sa príjemne z toho, akú plytkú hodnotu vám pripisujú.

Keď už tá snaha o rovnosť/rovnováhu nevychádza, prečo to ľudia preháňajú ešte obludnejším spôsobom? Niekedy sa ľudia, ktorí poriadne nemajú čím prispieť, správajú nedbanlivo k tým, ktorý majú mnoho na prispievanie. Tým idú vlastne aj proti svojim vlastným záujmom. Niekedy sú to práve tí, ktorí do vzťahu menej investovali, ktorí by si zároveň aj chceli určovať jeho podmienky. Pokúšam sa pri opisovaní týchto skúseností nič nerozmlátiť. Nádych, výdych...

Pravdepodobne to vyznieva tak, že iba mne nie je dosť dobrý nikto. Budete mi tvrdiť, že jednoducho nemám na ľudí trpezlivosť. Ja sa pýtam: prečo by som ju mal mať, či túžiť po nej? Účasť na životoch druhých som schopný vnímať ako výsadu. Prečo potom ľudia považujú účasť na mojom živote za samozrejmosť? Svoju perspektívu ukážem na príklade. Len si predstavte, že si vyberiete desať náhodných ľudí z tých, ktorých poznáte a prejdete si ich prístupy k priateľstvu, pričom výsledky budú nasledovné. Prvý sa vždy vyhovára na povinnosti, ako dôvod svojej pasivity. Druhý aj chce ísť von, ale ako je rok dlhý, tak sa neozve. Tretí používa dvojaký meter: neposkytne vám iniciatívu, ale vyžaduje si ju a dokonca nie vždy reaguje na vašu iniciatívu prívetivo. Štvrtý sa sťažuje, že nemá dostatok priateľov, ale keď dostáva príležitosť získať si nových, tak tú príležitosť premrháva. Piaty bude kritizovať mnohé z javov, ktoré tu opisujem, ale sám sa ich dopúšťa v rovnakej intenzite. Šiestemu je v každom okamihu práca dôležitejšia než jeho priateľstvá, ktoré necháva zahnívať. Siedmy nevie brať vážne komunikáciu internetom, má k vám "selektívnu úctu", ktorá funguje, len ak ste fyzicky prítomný. Nasledovný, ôsmy aj uzná svoju chybu, ale nápravu vykoná iba z vonkajšej motivácie, aby vám na nejaký čas zavrel ústa a po uplynutí tohto času všetko vráti do starých koľají. Deviaty sa ozýva, keď niečo potrebuje on a v živote by mu nenapadlo ozvať sa, keď niečo potrebujete vy. A posledný, desiaty? Ten vám povie, že všetky tie reakcie ľudí pred ním sú normálne a že určite nežijete v panoptiku, ani v blázinci. A má pravdu. V blázinci by sa určite žilo lepšie.