Experiment sociálnej pyramídy [poviedka?]

8. září 2017 v 6:56 | Executor |  Úvahy, myšlienky
Experiment sociálnej pyramídy [poviedka?]

Len pred dvoma rokmi prebiehal vskutku zvrátený vedecký experiment. Jeho cieľom bolo vytvoriť medzi ľuďmi -ďalej len subjektmi- sociálnu štruktúru, ktorá mala byť modelovaná ako pyramída. Čím bližšie k vrcholu pyramídy sa subjekt nachádzal, tým viac pozitívnej pozornosti od ostatných subjektov mu malo byť venované, aj keď sa o to sám nezaslúžil. Subjekty umiestnené v pomyslených rohoch pyramídy nemali byť príliš akceptované. Bolo kontrolovaným pravidlom, aby pozornosť prúdila prinajhoršom k rovnako postaveným subjektom, no predovšetkým k tým vyššie postaveným. Akonáhle si subjekty vytvorili vzťah, v ktorom bola miera ich iniciatívy rozdelená rovnomerne, boli potrestané a rozdelené. V pyramíde nesmela existovať rovnosť ani rovnováha. Obojstranná starostlivosť bola zakázaná. Negatívna pozornosť mohla prúdiť smerom nadol, od vyššie k nižšie postaveným subjektom bolo povolené ich ignorovať, odrádzať od kontaktu a -metaforicky povedané- odkopávať ako bezcenné smetie. Z prác potrebných pre chod spoločnosti vykonávali najväčší diel práve nízko postavené subjekty, a to nielen ako skupina pre ich počet, ale aj v pomere práce na jednotlivca.

Tieto podmienky notorickej nespravodlivosti, znejúce ako neprijateľné boli vlastne ešte znesiteľné. Pokusu totiž predchádzalo niekoľko starších experimentov, v ktorých bola sociálna pyramída otočená dolu hlavou a spoločnosť v nich skolabovala veľmi rýchlo, vďaka tomu, že "parazitov" v nej bolo viac, než "darcov". O získaných záveroch a problémoch opätovného zaradenia subjektov do spoločnosti sa však vedúci experimentu radšej ani nezmieňoval pred novými dobrovoľníkmi.

Vráťme sa však späť ku experimentu s klasickou pyramídou. Po zavedení experimentu samozrejme chvíľu trvalo, kým si všetky subjekty navykli dodržiavať určenú štruktúru. Najprv sa snažili získavať pozornosť z iných zdrojov, než sa im jej dostávalo. Bežné subjekty niekedy mávali agresívne reakcie na nevýhodné postavenie v pyramíde, často si však na neho po čase zvykli a pozastavili svoje protesty. Do všeobecného povedomia sa obvykle dostali iba subjekty, ktoré tlak systému nezvládli.

Zaujímavé situácie nastávali, keď do už zabehnutej pyramídy boli doplnené ďalšie subjekty bez znalosti o jej momentálnej štruktúre. Ako sa očakávalo, aj bez usmernení sa väčšinou dokázali do štruktúry zabudovať v krátkom čase aj bez trestov. Nepotrebovali sa samostatne pýtať, prečo sú tí jedinci obskakovaní a tí zas odkopávaní, jednoducho akceptovali, že "je tu taký zvyk". Vopred naservírovaná realita sa nespochybňuje. V odhadovaní sociálneho postavenia ostatných členov skupiny sa ľudia príliš nelíšili od havranov. Niektoré z neskôr dosadených subjektov bez znalosti o účele experimentu si vlastne ani nedomysleli, o čo v experimente ide! Problémy vznikali v prípadoch, kedy neboli už zabehaní členovia pyramídy informovaní o postavení nových príchodzích. V strachu pred trestom z kontaktu s nižšie postavenými subjektmi väčšinou nových členov ignorovali.
Kým najvyššie postavené subjekty boli deformované nezaslúženým obdivom, najnižšie postavené deformovalo nezaslúžené odkopávanie. Subjekty na vrchole pyramídy -predovšetkým tie jednoduchšie- boli skúmané ako panovníci. Experimentátorov veľmi zaujímalo, koľko času trvalo, aby zahodili sebareflexiu a triezvy pohľad na svoju užitočnosť a zásluhy, kým podľahli deformácii z nezaslúženého zbožňovania. Subjektom bolo sugerované, že ich hrdosť a hodnota závisí od ich pasivity a využívania ostatných. Nemali predsa nad sebou vyššie postavených.

Zvláštne subjekty začínajúce na okrajoch pyramídy sa dali rozdeliť do troch skupín. Jedinci z prvej skupinky boli po čase povznesení do vyšších kruhov. V ich domovských vrstvách o nich potichu kolovali takmer mystické legendy tvrdiace, že ich kúzlo bolo v "otvorení srdca" bez ohľadov na podmienky, v ktorých sa nachádzali. Nikto vo vnútri pyramídy však nemohol vidieť, či tieto subjekty neboli povýšené len kvôli experimentálnej potrebe zmeny štruktúry, alebo kvôli testu, či ich charakter nebude vyššou pozíciou skazený. Pre povýšených to bolo zrazu ako zmena univerza, všetko vnímali inak. Na podmienkach experimentu pre ostatných to však nezmenilo nič. Iba málokto z tých, čo dostali ponuku byť preradený vyššie odmietol novú pozíciu s morálnou výhradou, že sa nechce stať zdrojom sklamania nižšie postavených subjektov.

Druhá skupinka si dokázala všimnúť, ako je zariadený systém, ktorému čelili. Odmietali sa ponižovať večným naťahovaním sa za vyššie postavenými, prosíkaním sa o pozornosť a presviedčaním ich o svojej hodnote. To, čo vnímali ako svoju hodnotu nedokázali takto zrádzať. Opovrhovali nastavenými podmienkami systému, ktoré nemali navyše nič spoločné s prínosom subjektov, skôr boli ich prevráteným odrazom. Odmietali sa nechať vykorisťovať okrem práce ešte aj citovo, preto vo voľnom čase "dobrovoľne" zostávali v protestnom exile na okraji spoločnosti. S čakaním na to, kedy experiment skončí si plnili len ciele, ktoré nezáviseli od ostatných subjektov.

Tretia skupina outsiderov bola výrazne najmenšia. Vyznačovala sa subjektmi s túžbou po poznaní, alebo snáď s výnimočnou schopnosťou stráviť jed. Ani po dlhodobom pozorovaní experimentátormi sa nepodarilo presne ujasniť, o čo sa snažili svojou spoločenskou aktivitou. Vlastne ich motivácie mohli byť dosť protichodné. Možno verili, že sústavou snahou dokážu otvoriť ostatným subjektom oči, a tým vlastne zmariť celý experiment vampirizujúcej siete ničiacej ľudskú dôstojnosť. Možno mali neustále na pamäti, že sú súčasťou dočasného experimentu a keď sa ten skončí, môžu sa s ostatnými subjektmi vídať a priateliť -už ako skutoční, hlúpymi pravidlami neobmedzovaní ľudia. Možno však mali vypočítavejšiu a masochistickú motiváciu: pokračovali v spoločenskom živote nie napriek neustálym provokáciám z nerovného prístupu voči nim, ale práve kvôli týmto provokáciám. Takto mohli využívať iné subjekty ako zdroje ďalších a ďalších negatívnych impulzov, aby mali možnosť autenticky cítiť hlbiny neprebádaných emócií a vďaka tomu ich skúmať. Dobrovoľné uvrhnutie sa do duševného bahna bolo jedinou účinnou metódou, ako toto bahno spoznať. Možno to už brali ako sebe zverenú rolu. Pobyt v experimentálnom prostredí už pre nich nebol nádejou na šťastie, ale cestou poznania iba pre poznanie samé, či preto, aby utrpenie z ktorého sa nedalo vymaniť nebolo márne.

Nech už bola motivácia subjektov tretej skupiny akákoľvek, pozorovatelia vždy sledovali s úžasom, aký vplyv malo prostredie na jednotlivcov nachádzajúcich sa v ňom. Aké šťastie, že my nežijeme v žiadnom zvrátenom experimente...


[Táto pseudopoviedka bola vydaná aj v internetovom časopise Abdon, v októbrovom čísle ročníka 2017.]
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Mina Mina | 17. ledna 2018 v 0:45 | Reagovat

Až teraz som sa dostala k tvojim článkom a musím povedať, že ja osobne by som rada videla nejaké pokračovanie alebo hĺbšie rozanalyzovanie tohto článku. Myslím si,že by bolo zaujímavé túto tzv. poviedku priviesť viac k životu hlbšímm náhľadomdo života subjektov. Teda, aspoň mňa by to bavilo čítať...
Pokračuj v dobrej práci :)

2 Executor Executor | E-mail | Web | 17. ledna 2018 v 8:36 | Reagovat

Ahoj, pokračovanie/upgrade zatiaľ v pláne nemám, k tomu nemám viac nápadov. Je ale super, že sa ti to páčilo natoľko, že by si to chcela čítať. Ale veci zo zákulisia prezradím. Nebolo to o ničom vysokom. Proste cieľom bolo hlavne ukázať nefunkčné priateľstvá a väzby medzi ľuďmi, na osobnej úrovni, tak ako to vnímame každodenne. A to preto, lebo mne to v realite 90% času fakt pripadá, že rovnosť ani rovnováha tu neexistujú, aspoň nie pokým nenarazíš na zriedkavých ľudí ktorí si to strážia. Preto je tam ten prvok, že hoci ide o experiment, tak dal som tam ľudí, čo nepostrehli jeho účel (stred 4.odstavca). Čiže my v tom zvrátenom experimente žijeme, v závere sa písalo že nie len pre „obmedzený pohľad rozprávača“ a ako rečnícka otázka.
Nezaslúžený obdiv – s ním sa bojím, že by mohol najviac deformovať pekné holky, keďže každý sa im pchá niekam... :D aby sa potom nestalo, že si pomyslia, že oni sú niečo viac, vždy a všade, a priory niečo viac. Alebo aj keď ich niekto právom skritizuje, tak aby toho kritika okolie nevnímalo automaticky, že je to odmietnutý nápadník a preto ho netreba počúvať.
To nezaslúžené odkopávanie je jednak analógia k životu „lúzrov“ vyradených z kolektívu, ale je to aj nevšímaniu si od ľudí ktorým si venovala energiu.
Tie tri skupiny outsiderov sú vlastne o prístupoch, ktoré možno zvoliť v tých podmienkach nerovnosti. Prvý je vlastne snaha o zmenu seba, svojho „vyžarovania“ ktoré by potom mohlo meniť vzťahy okolo, tj. skôr ezoterická teória. Kvôli pohľadu zvonku –či ich nepovýšili len kvôli testu- je aj spochybnené, či to vôbec funguje. A ak áno, tak či potom nebudeme my tým zdrojom sklamania iných, a teda či by to nebolo lepšie odmietnuť, keď to pomôže iba jednému a iba naoko.  
Druhý postoj je hlavne o hrdosti a myslím, že podľa tohto prístupu som sa aj najčastejšie správal, racionálne ale nepreferujem žiaden z tých prístupov. Je tam aj paralela smrti („S čakaním na to, kedy experiment skončí si plnili len ciele, ktoré nezáviseli od ostatných subjektov.“) A fakt, že posledné roky žijem prevažne na individuálnych veciach, ktoré ma bavia.  
Tretia skupina sa vetvila v prístupe, a) boli skôr ľudia s množstvom energie a viery, že systém dokážu zmeniť. Alebo vedeli nejako negativitu prehliadnuť, nepripustiť si ju, či premeniť na pozitívne. Aj tam je paralela smrti a duše: „Možno mali neustále na pamäti, že sú súčasťou dočasného experimentu a keď sa ten skončí, môžu sa s ostatnými subjektmi vídať a priateliť -už ako skutoční, hlúpymi pravidlami neobmedzovaní ľudia.“ = vedeli, že sú niečo viac, ako vidia. Aj oni-vnímajúci sú niečo viac, aj ich okolie, hoci počas experimentu značne neprebudené.
b) sado-maso prístup na základe toho, keď si všimneš, že aj veci k tebe kruté ti dajú nejaké poučenie, znalosť bolesti a podobných stavov. Prinajmenšom potom budeš vedieť formulovať, aké to je. Už len dobrovoľne do toho ísť vyzerá na nejakú psychickú porušenosť, ale zase práve tie nepríjemné veci bývajú zaujímavé. A v tom je tá šialená cesta –ak to chceš spoznať autenticky, musíš to zažiť. Je to sčasti fikcia, keďže takéto veci nerobím. Keď som to písal, tak som si predstavoval nejakého zmrda s dosť „mystickým“ prístupom k veci, niekoho kto kvôli poznaniu bude aj trpieť, alebo keď sa utrpeniu nevyhne, tak ho využije, aby to nebola zbytočná bolesť. No popísal som to zase len podobnými slovami, takže neviem nakoľko ti to pomôže... asi je v tejto poviedke dosť dôležité cítiť, kde začína jedna myšlienka a kde končí.

3 Mina Mina | 17. ledna 2018 v 14:26 | Reagovat

Ďakujem za odpoveď.
Vcelku si mi objasnil niektoré skutočnosti,ktoré neboli na prvý pohľad dosť viditeľné,no musím sa obrazne potľapkať po pleci, že som zvádla podstatu poviedky na prvé prečítanie. (yayy)
Naozaj sa mi páčia paralely, ktoré si použil, dodávajú tomu určitý nový pocit "ľudskej" nádejavosti aj zmierenosti a očakávania príchodu niečoho iného-potenciálne lepšieho ako to,čo človek necháva za sebou.
Každopádne je podľa mňa veľká škoda, že v súčasnosti sa nemôžem/nemôžeme tešiť na pokračovanie. (nikto mi nezoberie nádej,že raz.. :D )
Každopádne sa budem tešiť na ďalšie články o spoločnosti, vnútorných myšlienkach a úvahách a všetkému,čo k tomuto blogu patrí.
+môžeme sa porozprávať o tom,ako sa ti vyvíja štýl písania? :D ide to naozaj dobrým smerom

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama