Srpen 2016

Robert E. Howard - Zpátky do temnoty

30. srpna 2016 v 18:20 | Executor |  Umenie, popkultúra
Robert E. Howard - Zpátky do temnoty
(Strašidelné povídky z let 1932-1936)

Vydala: spoločnosť Albatros Media a.s. v nakladateľstve Plus, 2011
Poviedky preložil: Pavel Medek
Básne preložil: Petr Onufer
Ilustroval: Tomáš Kučerovský
Doslov napísal: Ondřej Müller
Rozsah: 202 strán

Podobne ako v prípade minulej zbierky, aj túto otvára a uzatvára básnická tvorba autora pretvorená do češtiny. Prvá báseň je skôr prerozprávaným lovecraftovským motívom, kým druhá je len štvorveršová. Poviedok je iba šesť, no čitateľ sa necíti ukrátený. Sú omnoho rozsiahlejšie ako poviedky z predchádzajúcej zbierky a musím povedať, že aj ich kvalita je vyššia. Poďme teda zľahka načrtnúť ich dej.

1. Mohyla na ostrohu
Dvaja muži, severan O'Brien a román Ortali sa hádajú o pôvode mohyly, pri ktorej stoja. Ortali, ktorý dlhodobo vydiera O'Briena, sa do mohyly chce prebúrať. Po ich rozdelení O'Briena varuje stará žena a daruje mu krížik na ochranu, ktorý je starou relikviou. Po uľahnutí sa mu sníva o dávnom zápase medzi kresťanmi a Vikingami, po ktorom bola mohyla postavená. Zobudí sa a uvedomí si, že Ortali šiel mohylu otvoriť bez neho, čo je samo osebe veľmi zlý nápad.
2. Červi země
Vojenský guvernér Rímskej ríše vydá príkaz na ukrižovanie barbarského zajatca priamo pred jeho piktskými súkmeňovcami, vyslancom a jeho pomocníkom. Vyslanec odchádza, pričom v skutočnosti je to piktský kráľ Bran Mak Morn. Kvôli mnohým urážkam a neprávostiam začne plánovať proti Rimanom vojnu. Uvedomuje si taktickú nevýhodu svojho národa a tak chce použiť spojenectvo s dávno zmiznutou démonickou rasou.
3. Arabuův dům
V starovekom Sumere sa koná hostina, až orgia. Medzi hosťami sa vyníma svalnatý Pyrrhas, vojnový hrdina. Kvôli svojmu zamysleniu je dotazovaný hostiteľmi na to, čo ho trápi. Hovorí im o desivých vidinách. Chvíľu na to sa ho pokúsi zabiť dievča, akoby bolo posadnuté. Po ukončení hostiny odchádza, no známi ho sprevádzajú mestom. V noci má opäť vidiny a od svojej otrokyne sa dozvie o heretickom kňazovi, ktorý by mu mohol s jeho prekliatím pomôcť. Ihneď sa za ním vydáva.
4. Údolí červa
Muž menom James Allison sa pred smrťou rozpomína na svoje minulé inkarnácie. V mnohých z nich bol bojovníkom, rozpráva však iba príbeh Njorda v prehistorickej dobe. Od narodenia putoval so svojím národom Árijcov na juh. V boji sa stretol s národom Piktov, s ktorými neskôr uzavrel jeho kmeň mier. Usadlí Piktovia poznajú miesta v kraji, ktorým sa radšej vyhýbajú. Neskôr sa však novovzniknutý klan Árijcov chce usadiť práve v údolí, pred ktorým boli varovaní.
5. Holubi z pekla
Dvaja spoločníci na dovolenke, Griswell a Branner sa po celodennej ceste automobilom rozhodnú prespať v starom opustenom dome. Griswell má v snoch -ak je to v snoch- zlé vízie. Po zobudení počujú zlovestné hvízdanie. Branner vstáva ako námesačný a odchádza sa zvukom. Griswold ho nedokáže zastaviť kvôli strnulosti z desu. Brannerovou hrôzostrašnou smrťou sa len začína sled desivých udalostí, pritom však miestny šerif najprv podozrieva Griswella z vraždy.
6. Aššurbanipalův plamen
Američan spolu so svojím afgánskym druhom odráža na púšti útok Beduínov. Obaja sú dobrodruhovia hľadajúci bájny poklad dávno strateného mesta. Ich zásoby sa stenčujú a situácia vyzerá biedne, no vchod do starobylého mesta náhodou skutočne objavia. Spoznávajú, že historka ktorou sa riadili mala reálny základ, no miesto budí hrozivý dojem.

Esej Bizarnosti R. E. Howarda napísaná Ondřejom Müllerom pojednáva hlavne o vzťahu Howarda k časopisu Weird Tales. Hoci ani Howardovi sa nepodarilo uspieť so zverejnením poviedky na prvýkrát, neskôr v časopise patril medzi najobľúbenejších autorov. Práve vďaka šéfredaktorovi tohto časopisu (F. Wrightovi) si začal dopisovať s H. P. Lovecraftom.


Najdôležitejšie je, že všetkých šesť poviedok hodnotím veľmi vysoko, pričom za najlepšiu z nich považujem Údolí červa. Howard zvykol pracovať s prostredím "alternatívneho, fantazijného praveku", no ani historické prvky poviedok mimo toho by som nebral príliš vážne. Napríklad zmienky o rohatých prilbiciach, alebo menovanie množstiev etník, o ktorých neviem či sa mohli stretnúť vyvoláva pochybnosti. Okrem svalnatých hrdinov sa v jeho dielach objavuje množstvo nepriateľských a škodoradostných žien, až som si začal klásť otázku o autorovej sexuálnej orientácii.
Aj v týchto poviedkach sa objavili niektoré mená z Lovecraftovej mytológie. Oproti Lovecraftovým hrdinom, ktorí často pološialene utekajú, sa Howardovi hrdinovia väčšinou postavia hrôzam neprirodzeného sveta. Niet divu, veď často ide o preslávených barbarských bojovníkov. Práve preto sú tieto diela tak napínavé, ako kombinácia fantasy a hororu.
Poviedky boli opäť publikované prvýkrát v časopisoch, väčšinou Weird Tales. Niektoré však boli publikované až po Howardovej smrti. Neopustím si teda cynickú poznámku: Je lepšie prispievať do časopisov, ktoré vyplácajú honorár po prijatí textu, nie až po zverejnení. Weird Tales podľa doslovu patril k druhej kategórii.

Prepadanie zlu

27. srpna 2016 v 20:08 | Executor |  Úvahy, myšlienky
Prepadanie zlu

Žijeme v dobe, v ktorej si rôzne indivíduá sú schopné vybíjať svoju frustráciu strieľaním do davov nevinných ľudí. Hoci ide o extrémne prípady, netreba si myslieť, že iba títo jedinci v sebe mali netvora, akého ostatní neobsahujú. Problém netvora v ľudskom vnútri je aktuálny vždy. Z tohto dôvodu sa vynasnažím vystavať článok, ktorý má byť prerozprávanou mapou hraničných stavov vedomí, protiargumentov a taktiež perspektív ľudí, ktorí musia čeliť potencionálnym ničiteľom. Nečakám, že môj článok niekomu upokojí ničivé vášne, či zabráni zločinom z afektu. Zatiaľ dúfam len v toľko, že sa mi podarí vystavať dobrý základný kameň, ktorý bude mať nápomocnú hodnotu pri ďalšom, vyššom skúmaní celého problému - či už mnou, alebo niekým iným. Za moralizovanie v článku sa ospravedlňujem, sám to neobľubujem.
Ako som už načrtol, podhubím problému ktorému sa budem venovať je nedocenenie, dlhodobá frustrácia, vylúčenie zo spoločnosti, či iné sklamania v medziľudských vzťahoch prebúdzajúce stavy zlosti, až šialenstva ako "primeranej reakcie na absurdné podmienky". Postupovať budem od krátkodobého pobúrenia po skutočne násilné situácie. Vychádzať budem predovšetkým zo svojich odžitých emočných stavov, ktoré môžu a nemusia byť univerzálne ľudskému plemenu. Nepoznám žiadnu odbornú literatúru o týchto stavoch, čo je o dôvod viac, prečo sa snažiť prispieť k poznaniu.
Nebudem riešiť, či je existuje nejaký človek zlý už od podstaty, alebo zlo u všetkých zapríčinila len nejaká forma nešťastia. Tiež je na zamyslenie mimo rozsahu textu, či niekedy nevyprodukuje väčšie monštrum nie nezaslúžený neúspech, ale nezaslúžený úspech...

1. Perspektíva ľadu
Najmiernejšou, no vážnou reakciou, ktorú viem popísať je túžba zbaviť sa bremena citov. Človek v tomto stave verí, že ako bezcitnej bytosti by sa mu žilo jednoducho, bezproblémovo. Utvrdzuje sa vo svojom názore argumentom, že city nemá pre koho používať, pretože ostatní ľudia si ich nezaslúžia. S týmto stavom sa pravdepodobne spája aj isté uzavretie, dištancovanie sa od ľudí, ktorí sa stali zdrojom sklamania. Postráda však odpoveď na otázku, na čo by mu bolo stať sa nezničiteľným, nepriepustným, no prázdnym brnením, ktoré by už nemalo čo chrániť. Hoci snaha ochrániť sa a nedávať ďalšiu príležitosť na uškodenie je prirodzená, o reálnom umŕtvení pocitov neviem nič. Niečo také považujem len za vsugerované reakcie, alebo v tom horšom prípade popieranie reality. Intenzívne nálady spojené s perspektívou ľadu zvyknú pretrvávať po niekoľko dní, no nakoniec vždy pominú.

2. Perspektíva elitára
Pobúrený elitár má tiež sklony k dištancovaniu sa od konkrétnych ľudí, môžu ho však postihnúť aj stavy zhnusenia z ľudí obecne. Oproti prvej perspektíve je tu aj ďalší rozdiel: snaha prevýšiť svoje zdroje sklamania, alebo väčšie množstvo ľudí a zanechať ich hlboko pod svojou novou úrovňou. Akoby práca na sebe korunovaná úspechom mala ostatných ľudí a ich hodnoty (ktoré elitár vidí ako falošné) ponížiť a zhodiť do prachu.
Elitár má pocit, že jediné čo má zmysel, je pracovať na sebe a pre seba, pretože energia darovaná ľuďom sa nielenže nevráti, a nie je ani ocenená, ale premrhaná. Kooperácia je nahradená konkurenciou. Jeho myšlienky sa môžu točiť okolo toho, že vlastný vývoj a moc sú väčšími hodnotami, než vzťahy a to prinajmenšom z jedného dôvodu: ľudia sa nechávajú príliš často zaslepiť somármi v levej koži, ich úsudok je mylný. Je tu teda prítomný aj aspekt kompenzácie a snahy venovať sa niečomu, čo prináša výsledky v opozícii k medziľudským vzťahom, v ktorých sa o pozitívnych výsledkoch nedá uvažovať.
Je však možné, že tento stav skryte presahuje aj do oblasti vnímania vlastnej hodnoty a tak workoholická snaha o vzrast nie je iba o ponížení pomyslených oponentov, ale aj o dokazovaní vlastnej hodnoty a sily samému sebe. V rozpoložení elitára je vnímanie koncentrované na to, čo by sa dalo nazvať závodom v zbrojení, nedbajúc na to, že je to samoúčelné. Ak sa potom takto naladený jedinec delí o informácie, je to len zo zištného dôvodu - kvôli prestíži, ktorú od toho očakáva.
Možné je uvažovať i o tom, že snaha o vzrast elitára je nevedome motivovaná jeho presvedčením o tom, že s väčšou mocou by ho ako "výnimočného" ľudia mali radšej. (Iné typy ľudí sa môžu snažiť o presný opak - o to naviazať na seba niekoho cez ľútosť kvôli vlastnej slabosti, zlej situácii a podobne. Záleží teda na osobnej predstave o tom, čo považujú za hodné lásky.)
Plná sila tejto perspektívy tiež rýchlo pominie, no jej zbytky deformujú vnímanie sveta. V jednom detaile musím dať perspektíve elitára za pravdu: samotný vzrast som začal považovať sa výhradne individuálnu činnosť. Je pravda, že skúsenosti v mnohých aktivitách sa naberajú v skupinových cvičeniach. Pokiaľ však považujeme celý vzrast za vec skupiny a prisudzujeme prístupu skupiny nejaký význam, hrozí že nám ostatní členovia znechutia celú aktivitu. Okrem toho spoliehať sa na iných vo veciach vzrastu nefunguje, pretože skúsenosti sú neprenositeľné. Vlastne nefunguje ani to spoliehať sa na pomoc, kvôli ľudskej nezodpovednosti - to je tiež v pohľade elitára pravdivé.

3. Perspektíva človeka na hrane (ČNH) - potencionálneho ničiteľa
Človekom na hrane nazývam jedinca v takej kríze, že uvažuje nad amorálnym až škodlivým správaním voči spoločnosti. Neskôr, keď budem písať o ničiteľoch budem mať pochopiteľne na mysli jedincov, ktorí už túto nebezpečnú hranu prekročili skutočnou agresiou.
ČNH viní za svoj stav spoločnosť ešte viac, ako predošlý elitár (veď bez tohto obviňovania by sa len sotva objavovala násilnosť, hoci zamýšľaná). Šťastie vníma nielen ako niečo nedosiahnuteľné, ale až ako prelud, ktorý ho chce oklamať. Problémy zastreli celý jeho pohľad na svet. Iné už nevníma, iba mizernú časť reality, považujúc ju za realitu celú. Túto perspektívu vnímam ako niečo zložité, uzol zviazaný z mnohých šnúrok. Aby som ju dokázal vysvetliť, potrebujem tieto šnúrky od seba imaginárne oddeliť. Tým získame náhľad na zdroje nevraživosti.

3.1. aspekt pobúrenia
Človek na hrane sa cíti byť olúpený o hodnoty, ktoré by znamenali jeho šťastie. Cíti sa byť svetom zradený. Na deprimácii pridáva aj pocit že snaha, aj keď je intenzívna, je zbytočná. Až si napokon pripadá hlúpo, keď sa objavia sklony znova veriť v niečo pozitívne.
Taktiež je pre neho veľmi urážlivé, ak vidí, že podľa predstáv spoločnosti mu patrí len podradné miesto, respektíve to čo on považuje za podradné. Jednoducho: keď si ľudia myslia, že si toho zaslúži málo, aj napriek množstvu vynaloženého úsilia. Jeho vzbura môže byť potom pre spoločnosť o to väčším šokom, že sa búri proti zaužívanej predstave.
Vo vážnejších prípadoch to nie iba o podcenení zo strany spoločnosti, prítomné je až odcudzenie od identity človeka. Jedinec v tejto pozícií sa predsa necíti byť za človeka považovaný - akoby jeho právo na šťastie nikto z ľudí neuznával a do tváre sa mu smial aj osud. Spytuje sa, či musí mať on sám vplyv a dosah na šťastie druhých, aby nimi boli jeho práva brané vážne.

3.2. aspekt závisti
Pobúrenie je veľmi efektívne zvyšované aj porovnávaním svojho stavu s inými členmi spoločnosti. "Niekto má viac ako si zaslúži, iný si viac zaslúži, ako má" hovorí si ČNH. V tomto momente nezáleží na tom, či ide o objektívne tvrdenie, pre neho je to úplne autentický pohľad. Problém nastáva kvôli zlozvyku vidieť šťastie druhých ako protiklad svojho šťastia. Pritom v realite nebýva šťastie iných týmto protikladom takmer nikdy, skôr napomáha už len tým, že stabilizovaní ľudia nevystrájajú hlúposti. Úspechy iných tiež môžu byť videné len ako pripomienka svojich neúspechov a už to je nepríjemné.
Prvým stupňom pobúrenia je pocit olúpenia všeobecne, druhým olúpenie niekým konkrétnym. Nad nimi sa úžasnej výške vyníma tretí stupeň: olúpenie človekom, ktorý buď nedosahuje vaše kvality, alebo je neužitočným či priam škodlivým pre spoločnosť, no žne úspech vďaka pretvárke. ČNH je na tomto stupni vnútorne rozožieraný kontrastom medzi svojou snahou/podstivosťou a pasivitou/klamstvami tých, ktorí uspeli. Zažíva nesmierne poníženie.
Je dokonca možné, že tento tretí stupeň pobúrenia cítia nábožensky motivovaní teroristi. Kým seba vnímajú ako "pravoverných", teda žijúcich podľa správnych hodnôt, ich nepriatelia sú pre nich zosobnením zla. Toto "zosobnenie zla" ktoré podľa nich musí byť zničené sa im navyše vysmieva a prosperuje, čo je proti ich predstavám o pravidlách fungovania sveta a teda to vyvoláva ešte viac hnevu. A tak zo svojho pohľadu musia ničiť - nie len kvôli závisti či pocitu nároku na planétu. Aj kvôli tomu, že chcú odstrániť dôkazy že svet funguje inak, ako v ich chorých hlavách. Analogickú predstavu o svojej nadradenosti v sebe môže niesť nejeden "kresťan" mysliaci si, že kvôli svojej viere má nárok na viac, ako napríklad ateisti.

3.3. aspekt morálky
ČNH zažíva množstvo morálnych sporov. Prečo by sa mal riadiť morálkou, keď potom trpí a iní uspeli práve vďaka jej porušovaniu, prípadne morálku po úspechu zahodili? Aké ohľady by mal brať na tú spoločnosť, ktorá bola ľahostajná a vôbec nezasiahla proti jeho emočnej apokalypse? Viaže sa vôbec akákoľvek zodpovednosť a poctivosť k miesto vo svete, na ktoré patrí? Prečo má rešpektovať spoločnosť, keď ona nerešpektuje jeho práva? Prečo by nemal klamať, manipulovať, či používať násilie v ceste za svojimi cieľmi, alebo aspoň ukázať spoločnosti celú jej pomýlenosť, aby sa sama sebe zhnusila? "Prečo?" je potom vážne tiesnivá otázka. Začína sa hra o to, koľko utrpenia jedinec vydrží, kým sa zlomí - alebo presnejšie, kým sa nechá zlomiť.
Pri aspekte pobúrenia som už spomenul frustráciu vyplývajúcu z neúspešnej snahy. ČNH začína veriť, že sú to jeho zásady, ktoré mu v úspechu prekážajú - svet okolo neho zablokoval všetky prijateľné riešenia akoby naschvál! Po neúspechoch mu začína byť jedno, či svoj cieľ dosiahne čistým spôsobom. Impulzy od celého okolitého sveta si vysvetľuje tak, že je považovaný za zlého, a začne sa za zlého považovať sám. Môže túto identitu silne emočne prežiť a začať veriť, že je to jeho miesto vo svete. Môže naschvál spoločnosti provokatívne a showmansky ukazovať, aké je to padnúť. Môže sa stať ničiteľom a ničiť na základe nejakého kľúča: tých, ktorí mu stoja v ceste, tých ktorí uspeli tam kde on nie, alebo tých čo mu pripomínajú neúspech. Môže ubližovanie ľuďom vnímať len ako formu splnenia toho, čo si "pýtali". Alebo príde o pud sebazáchovy a v tomto stave sa bude baviť vytváraním nebezpečenstiev a chaosu. (Pri tomto stave bez pudu sebazáchovy sa ešte pozastavím: existuje aj jeho obrátená forma, kedy už človek neprikladá dôležitosť svojej existencii, ale o to viac sa snaží ochrániť iných, ak už neochránil seba.)
Vlastne už pred svojím pádom ČNH odhaduje, že len kvôli prvému nemorálnemu jednaniu bude všetkými zavrhnutý - kým nikto si nespomenie na všetko to čisté jednanie, ktoré tomu mohlo predchádzať. Zlo je jeho zmenou stratégie. Samozrejme, môže nátlaku na modifikáciu svojho konania odolať, aj keď vie že to asi bude ľutovať.
Udržanie divokého zvieraťa na reťazi však vôbec nepovažujem za problém vôle. Podľa mňa ide o problém odôvodnenia či motivácie, tie sa môžu stratiť. Ak vám ľudia nevyhovejú, sú to len drobné nepríjemnosti o ktorých sa neoplatí hovoriť. No ak sú ich rozhodnutia vždy len vo váš neprospech a nielen to - sú navyše aj výsmechom logiky a spravodlivosti, urážkou vašich kvalít a zhadzovaním hodnôt v ktoré veríte, nebudem sa diviť, ak prehovoria zbrane. Tiež musím povedať, že udržanie zvieraťa na reťazi zo strachu pred následkami vypustenia nemôžem považovať za osobné pozitívum. Akokoľvek je to bezpečné pre spoločnosť, ktorá vďaka tomu nezažije žiadnu ujmu, ide predsa o nedobrovoľné zrastenie so svojím strachom. To má za následok ďalšie tiché utrpenie ľudí, ktorí sa báli vzbúriť. Takto zotrvávajú v stave, v ktorom im nikto nepomôže, ale ani ich nikto nezničí ako vzbúrencov.

3.4. aspekt ohrozenia
ČNH doráňaný svojimi neúspechmi môže cítiť ďalšiu možnosť zlyhania ako ohrozujúcu zdravý rozum či život. Z toho dôvodu sa môže úplne vzdať svojej snahy, alebo siahne po neetických prostriedkoch aj z toho dôvodu, aby sa vyhol ďalšiemu utrpeniu a hrozbe vlastnej deštrukcie. Tie najextrémnejšie situácie vyzerajú ako vyberanie si medzi svojím a cudzím utrpením bez akéhokoľvek iného riešenia.

4. Protiargumenty voči ničiteľovi:
V ďalšej časti článku sa vynasnažím popísať protiargumenty proti amorálnej/ničivej perspektíve. V žiadnom z protiargumentov netvrdím, že by sa mal človek v kríze vzdať svojich cieľov. Vždy hovorím len o zmene prístupu k svojej ceste.

I. protiargument: Správanie motivované viditeľným hnevom vytvára pocit ohrozenia u okolia. Niekedy je to aj pozitívum, keďže aspoň ostatní ľudia uhnú z cesty, no problém to nerieši, skôr to vytvára začarovaný kruh. ČNH napriek svojej túžbe nie je ocenený a tak sa správa neprijateľne, čo znova prechádza do neocenenia spoločnosťou. Pokračovať v rovnakom alebo ešte horšom správaní je nelogické. Ľudia okolo sa tak nepresvedčia že sa mýlili, je to potvrdzovanie ich negatívneho úsudku. Je potrebné urobiť opak: začať od seba a "nebyť príšerou ktorú vo vás vidia". (Huh, to ste nečakali, že v článku ako je toto budem parafrázovať rozprávku Frozen, že?)

II. protiargument: V celom článku predpokladám, že je to pocit nedocenenia, vylúčenia zo spoločnosti, ktorý je prológom ničenia. Medzi skutočným a mysleným nedocenením je však rozdiel. Realitu vnímame neobjektívne, cez istý filter - nás teraz zaujíma schopnosť vnímať ocenenie. Pokiaľ je táto schopnosť znížená a danej osobnosti nie je žiadna miera pozornosti dostatočná, problém vyviera práve z tohto. Koľkokrát sme nevnímaví voči rodine, ktorá nám môže prejavovať lásku každý deň? Koľkokrát zabudneme pozornejšie vnímať ľudí o ktorých si myslíme, že ich máme natrvalo istých ako súčasť života? Možno práve vďaka každodennosti týchto zázrakov ich prestávame vnímať ako výnimočné. Potom je otázkou, ako modifikovať svoje vnímanie, aby nastalo opätovné potešenie a naplnenie z každodenných zázrakov.
Zodpovední ľudia nemrhajú zdrojmi, ktoré na nich boli doteraz vynaložené. A sú tým úžasnejší, čím viac dokážu vyprodukovať z malých prijatých investícií - ako rastlinky na pustine, prípadne ako huby premieňajúce negatívne na pozitívne. (Z tohto pohľadu sú možno aj uhundraní ľudia vlastne "veľmi milí" v pomere k tomu, čo sa dostáva im.) Tiež sami oceňujú, lebo vedia, že naplnenie iných môže znamenať ich záchranu práve pred premenou na ničiteľa.

III. protiargument: Akcia vyvoláva reakciu. Čím viac ničiteľ ublíži ľuďom, tým ťažšie mu odpustia. Prípadne to povedie k eskalácii nenávisti a násilia, a okolie ho začne okolie loviť ako škodnú zver. V takej situácii už stráca možnosti výberu ako sa zachovať. Tiež platí, že aj "silní raz budú slabí" a tak aj obávaný ničiteľ bude raz dostihnutý. Tým s odstaveným pudom sebazáchovy to však bude ľahostajné. Tiež je otázne, či ničiteľ sám nezistí, že ublížil aj niekomu koho mal rád, alebo či nepocíti ľútosť po vykonaní svojej skazy a vyliatí všetkých negatívnych pudov. Túto domnienku by mohli potvrdzovať útočníci, ktorí po masakre obrátili zbraň proti sebe.

IV. protiargument: Jeho veličenstvo, dokonalý ČNH to dozaista počuť nechce, ale okrem chýb "sprostej spoločnosti" musí byť chyba aj niekde inde... v jeho neschopnosti presadiť sa. K neúspechu ho vedie jeho mapa reality, ktorá v danej oblasti musí byť dysfunkčná, alebo aspoň nekompatibilná s mapami reality (teda chápaním sveta) jeho okolia.

V. protiargument: Nie je ľahké zmieriť sa s minulosťou. Možno istú úroveň odosobnenia vidieť, ak si jedinec robí žarty z vlastnej problémovej oblasti. Dôvod prečo sa nepoddávať zlým skúsenostiam je ten, že človek by mal byť príčinou svojich zážitkov, nie ich dôsledkom. Teda inak povedané: formovať seba a svet, nie sa svetom nechať zdeformovať. Budúcnosť ešte môže byť zmenená, tak zanechajme hnev minulosti. Náročné obdobia treba prekonať s vedomím, že diamanty vznikajú pod tlakom. Ako by sme sa mohli posunúť niekam ďalej, ak by sme zničili všetko čo sme stavali doteraz?

VI. protiargument: Ničenie nie je riešením problému, je to zúfalé upozorňovanie na problém, forma volania o pomoc. Nie je to správanie podobné dieťaťu, ktoré ešte nechce ísť domov a tak nazlostene hodí formičku do piesku? Ubližujúci ľudia sú len obete obetí. Prečo teda opakovať ich zlyhanie a nedokázať svoju skutočnú moc ukončením tohto cyklu? Taktiež je potrebné nekumulovať v sebe napätie a zlosť, ale svoju nespokojnosť dať najavo hneď, pokým sa situácia ešte môže vyvinúť inak. Tak sa spoločnosť podľa toho bude môcť zariadiť a zabráni to výbuchu negativity u ČNH a jeho premene na ničiteľa.

VII. protiargument: Často sa hovorí o tom, že jedinec zaslúžiaci si rešpekt si ho nevynucuje. Väčšinou je to aj pravda, hoci vplyv okolia by som nevyškrtol úplne. Niektoré typy ničiteľov môžu inklinovať k zastrašovaniu, prípadne aj k následnej pretvárke láskavosti. Takto vyvolaný "rešpekt" samozrejme nie je ozajstný, je to strach ľudí pred nebezpečenstvom. Túžba po kontrole nad všetkým, aj inými ľuďmi je zrejme prejavom nespracovaného strachu. Vyvinutejší charakter dokáže byť k nevyhovujúcemu správaniu iných ľahostajnejší, pretože je nezávislejší.
Podobne ako s rešpektom je to aj s dosahovaním cieľov. Cesta "cez mŕtvoly" pravdepodobne nevedie ku skutočným cieľom, ale k ich napodobeninám. Z toho dôvodu jedinec pokúšajúci o ich dosiahnutie nielen nemusí, ale priam nesmie prepadnúť zlu. V opačnom prípade ho môže zastihnúť vlastné svedomie, alebo uvedomenie si, že ničil zbytočne keďže v poblúznení mysle dosiahol len nepravé ciele.

VIII. protiargument: Sústreďme sa teraz na spomenutý tretí stupeň závisti. ČNH vadí, že ľudia vidia hodnotu v niekom inom, podľa jeho názoru podradnom alebo neužitočnom pre spoločnosť. Ten "podradný" človek by mohol zas veľa nedostatkov vidieť na ňom, ide teda len o subjektívny pohľad. Práve to, že ČNH považuje daného jedinca za podradného a jeho úspech vidí ako svoju potopu a urážku, poodhaľuje pravdepodobne svoju skrytú aroganciu a presvedčenie o vlastnej nadradenosti.
Teraz však dajme tomu, že ČNH má pravdu. V takom prípade daní ľudia svojou zlou voľbou dokázali, že nemajú dosť rozlišovacích schopností a dobrý úsudok. Preto oni sami nie sú dosť dobrou spoločnosťou. Ničenie nie je potrebné, stačí takúto spoločnosť ponechať jej osudu, opustiť a vydať sa na cestu za hľadaním lepšej. Samozrejme, ČNH musí potom znášať samotu, avšak teraz je to už kvôli snahe o niečo pozitívne. Prakticky to nie je rozdiel oproti "samote medzi ľuďmi", ktorí ho ajtak vnímajú len naoko. Možno však zvoliť aj inú stratégiu: vyniesť na svetlo pravdu o danom jedincovi, ktorý si spoločnosť získal pretvárkou.
Pridajme druhý uhol pohľadu: ČNH vyčíta iným nedostatok úsudku. No ak jeho medziľudské vzťahy za nič nestáli, čo ak nezbadal že jeho vlastný úsudok zlyhal a on sa teda snažil realizovať medzi pretvarujúcimi sa parazitmi? Čo ak sám bol oklamaný falošnými ľuďmi? Aj táto možnosť hovorí v prospech "zdvihnutia kotvy" a odchodu.
Tretí uhol pohľadu: ČNH môže od spoločnosti vyžadovať "dôkaz" o tom, že je vnímaný inak ako stelesnenie zla. Akú hodnotu by však mal vynútený dôkaz? Akú hodnotu má dôkaz od spoločnosti, ktorá je naozaj pomýlená? Či už predpokladáme u spoločnosti nejakú pomýlenosť alebo nie, jej názor nemá žiadnu výpovednú hodnotu o tom, kým jedinec skutočne je a akú má cenu. Spomeňme si napríklad na historické osobnosti, ktoré boli upálené iba kvôli tomu, že predbehli svoju dobu. Hodnota človeka je niekde úplne mimo, za spoločenským ocenením alebo vlastným ocenením seba. Práve v nezávislosti od dobrého správania druhých je jedna z foriem sily. Práve pocit nedocenenia môže byť motiváciou k lepším výkonom a samota môže byť zdrojom dostatočného času na rozvoj.

IX. protiargument: Jednou z možných ciest ako sa vyhnúť ničiteľstvu je návrat k stavu elitára s novou energiou a motiváciou, teda intenzívnejšie "sebectvo". V reakcii na potrebu rovnováhy je to svojím spôsobom správne, hneď vysvetlím prečo. Prílišní dobráci môžu skĺznuť k chápaniu svojho dobrého správania ako preddavku k odmene. Ak tá neprichádza, rozzúri ich to. Dlho sa mi tomu nechcelo veriť, no podľa pozorovania sa zdá, že väčšina ľudí v skutočnosti radi využívajú iných bez akejkoľvek snahy odmeniť sa. Vyššie zmieneného elitára vlastne považujem za bývalého dobráka, ktorého sklamalo bezvýsledné investovanie do ľudí. Bez takýchto dobrákov, ktorí z vlastnej iniciatívy urobia prvý krok by spoločenské väzby ani neexistovali a preto sú veľmi dôležití.
Opačnou cestou je úplné vzdanie sa sebectva. Dobre je popísané až fanaticky rozšíreným citátom: "Obyčejný člověk se příliš zabývá tím, že chce mít rád lidi, nebo že chce, aby lidé měli rádi jeho. Bojovník má prostě rád, tak to je. Má rád toho nebo to, co chce, ksakru." (Don Juan Matus). Ako vidíme, ide o vzdanie sa ocenenia zvonku, či stotožnenie odmeny s tým, čo už robíme. O platnosti tohto výroku sa vás nepochybne budú snažiť presvedčiť mnohí. Ja som v tom dosť na pochybách: iste, stavy v ktorých nepotrebujete ocenenie existujú, no vnímam ich skôr ako dôsledok už vybudovanej psychickej odolnosti, nie ako jej príčinu. Spomeňme si na schopnosť vnímať ocenenie, ktoré je filtrom pohľadu na svet. Predpokladám, že analogickým filtrom je schopnosť vnímať svoju užitočnosť. Cesta dávania bez očakávaní potom funguje výhradne iba ľuďom s vnímaním orientovaným na svoj prínos. Žiaľ zatiaľ neviem rozlíšiť, kedy ide o pozitívne naplnenie a kedy len o smiešne, neproduktívne tľapkanie samého seba po pleci s tým, akí sme úžasní. Ľudia na tejto ceste sa cítia o to príjemnejšie, že tak ako neobviňujú nikoho z okolia za neúspechy, neobviňujú ani seba.

5. Perspektívy okolia:
Aby bol článok kompletný, zamerajme sa teraz na problematiku prístupu k ľuďom s problémami či (potencionálnym) ničiteľom z pohľadu tretej osoby. Kategórie postupov som rozdelil podľa stupňa závažnosti problému jednotlivca, či problému ktorý jedinec predstavuje ako bezpečnostné riziko.

5.1. predchádzanie týmto stavom
Ideálne riešenie problému je jeho predídením. V tomto prípade to znamená férové správanie, odmeňovanie sa, nezneužívanie a všímavosť. To znie jednoducho. Čo teda bráni v takejto realizácii? Jednou z prekážok môže byť kopírovanie si názoru na jedinca od iných ľudí, spolu s ich dezinterpretáciami. Mať názor postavený na minulosti človeka je tiež problémom, pretože ani pre daného človeka, ani pre nás nie je dobré fungovať na zastaralom modele (post-sudku). Tiež býva bizardné, ak spoločnosť také isté vzorce chovania u niekoho ocení a inému ich vytkne. Tým sa dostávame k vnímaniu s predsudkom o tom, kto je ten "dobrý" a kto je ten "zlý", alebo s predsudkom o spoločenskom postavení jedinca.
Ak nemáme produkovať svojim správaním monštrá, ale ani nezaslúžene úspešných podvodníkov, ktorým každá manipulácia prejde, mali by sme s plnou zodpovednosťou pristupovať k voľbe toho, koho a prečo oceňujeme. Všímať si reálnu mieru ich prínosu. Nie je to abstraktný problém niekde mimo nás, pretože monštrum sa môže stať z kohokoľvek, aj z našich blízkych. Ak niekomu spôsobíme ranu, nikdy nevieme či práve tá nebude poslednou kvapkou, po ktorej sa človek trvalo zdeformuje. Čím sme my, ak takú deformáciu spôsobíme, alebo ju dopustíme svojou ľahostajnosťou?

5.2. rýchla pomoc neagresívnemu človeku
Pokým jedinec ešte neprejavil napriek svojej deprimácii žiadnu agresivitu, verím že najlepšou pomocou je usmerňovanie. Príčin je viacero: pokiaľ mu len ukážeme, v čom je jeho model sveta dysfunkčný, že ho vedie k nešťastiu, naučí sa sám pracovať na svojich cieľoch. Zvykne si niesť zodpovednosť za svoj stav. Pokiaľ tak urobí, nestane sa z neho parazit požadujúci stále viac, zvyknutý na to, že všetko dostane bez snahy - taká forma "pomoci" by mu skôr uškodila. Zároveň bude mať plné ruky konštruktívnej práce a nebude mať čas a energiu na sebaľútosť a vymýšľanie škodlivých plánov. Treba len pravidelne kontrolovať, aby mu fungovala cesta ktorou sme ho usmernili. Znepokojení jedinci sa môžu upokojiť aspoň sčasti, keď im pripomenieme, že ich právo na šťastie plne uznávame.

5.3. pomoc rizikovým ľuďom
Pri ľuďoch v kríze, o ktorých zámeroch si nie sme istí nastupuje problém bezpečnosti. Samozrejme je to celé analogické voči utečeneckej kríze, čo sa mi nepáči, keďže článok nemá byť ani v najmenšom o nej.
Všetci vieme, že neposkytnutie požadovanej pomoci (väčšinou niekým odvážnym) má za následok ponechanie zúfalého človeka vo frustrácii. Môže to však byť aj samotné neposkytnutie pomoci, ktoré vyvolá agresivitu u toho, kto predtým (napriek svojej kríze) agresívny nebol. Vykašľať sa na pomoc niekomu inému je tiež neetické. Toto sú argumenty pre jej poskytnutie. Neriešia však tých vypočítavých jedincov, ktorí sa tvárili ako úbožiaci, no od začiatku mali zlé úmysly. Otázkou je, či to chcete byť práve vy, kto sa spoľahne na morálku neznámeho človeka. Ak pocítite nôž vo svojom chrbte, už bude neskoro byť opatrný. Na to, že sa z vašej dobroty roztopí aj srdce násilníka a že milé správanie odhovorí od skrytých zlých úmyslov by som sa tiež nespoliehal, hoci možné to je. Pointou tejto fázy pomoci je teda vedieť preverovať ľudí a ostro sledovať ako s pomocou nakladajú, následne podľa potreby meniť prístup. Ponúknuť im primálo zdrojov môže viesť k ďalšiemu nebezpečnému pobúreniu. Ponúknuť im primnoho naraz by bolo nebezpečné, ak by mali zlé úmysly a tieto zdroje využili proti nám. Istý problém môže tiež nastať, ak niekto chce pomôcť sám, pričom nikto sa nepripojí a teda chýba zabezpečenie proti možnému útoku. "Je nebezpečné dávať príklad, ktorý nikto nemôže nasledovať" písal už Karel May.

5.4. čo s tými, ktorí sa už stali agresívnymi?
Pri skutočnom ničiteľovi už nie je prvoradou otázkou ako mu pomôcť, ale skôr ako ho zastaviť, zlikvidovať, prípadne či existuje niečo čo by ho napravilo. Argumentom pre jeho zastavenie je samozrejme bezpečie spoločnosti. V tomto kontexte sa zdá byť jednoznačné, že by mal byť zlikvidovaný, aby svoje počínanie neopakoval, prípadne aby nespustil lavínu ďalších útočníkov. Spomeňme si však na situácie, kedy sa zdá, že je na výber len vlastné alebo cudzie utrpenie. Morálne odsúdenie či trest už také jednoznačné nie sú, keď poodhaľujeme, že aj vinník je obeťou a žiadne dobré rozhodnutie na výber nemal k dispozícií.
Iste, nájde sa množstvo takých, ktorí sú ochotní zabudnúť na vlastnú bezpečnosť a tých vnímam ako otrokov svojich emócií a utopistických predstáv. Nepredstavujú toleranciu, ale benevolenciu a pomoc obrátenú na hlavu - vykoreňovanie seba, až obetovanie seba a svojich záujmov kvôli niekomu inému, zabudnutie na vlastnú budúcnosť kvôli prítomnosti iných. Niektorí z ich rád sa stavajú do pozície morálnej polície, ktorá chce škatuľkovať a súdiť ostatných.
K ľuďom v kríze ešte podotknem to, na čo ma správne upozornil Valdyr: je hlúpe nazdávať sa, že ak sa niekomu nedarí, tak je to automaticky aj "dobrou dušou". Ak sa takým jedincom pomôže a začne sa im dariť, môžu sa z nich stať oveľa horšie špiny ako tí, ktorí boli pri moci predtým.

6. Na záver
Ako sme videli (a to už len pri niektorých pod-témach!), tieto situácie si vážne zaslúžia istú formu "mapy", ktorá by popisovala rôzne prechody medzi stavmi, na ktoré ľahko zabúdame. Nástroj na popis rôznych situácii či interakcií spúšťaných pri rozličných podmienkach už máme a mohol by (s úpravami či dokonca bez nich) vyhovovať aj pre modelovanie tu opísaných situácií. Jedná sa o modelovanie v schémach BPMN, ktoré sa používajú na procesy v biznise. Na takto vystavaných schémach je možné spustiť simuláciu, pri ktorej by snáď mohli byť použité štatistické údaje z výskumu emócií bežných ľudí, ako aj odsúdených väzňov.

Uvediem ešte 3 zdroje pre ďalšie preštudovanie.
I. zdroj, video: Philip Zimbardo: The psychology of evil. Autor tejto prednášky realizoval preslávený väzenský experiment, ktorý sa vymkol kontrole a bol predčasne ukončený. Prílišná agresivity figurantov hrajúcich dozorcov vyplývala z ich nadradenej pozície, nie zo znevýhodnenia či vylúčenia. V samotnej prednáške Zimbardo predstavuje 3 zdroje zla: predispozície človeka, situáciu a systém (ktorý vytvára situácie). Tiež hovorí o slepom počúvaní autorít, ktoré ku zlu vedie a o hrdinstve vychádzajúceho zo vzopretia sa sociálnemu pohodliu.

II. zdroj, video: Everything We Think We Know About Addiction Is Wrong. V tomto krátkom videu sa vysvetľuje nový pohľad na drogovú závislosť. Analógia voči mnou popisovanému prepadaniu zlu je v tom, že podliehanie negatívnym návykom je spôsobené odtrhnutím od spoločnosti. Jej znovunájdenie má byť liekom.

III. zdroj, článok: Fakty namiesto mýtov. Kto skutočne zabíjal v Európe pri posledných útokoch? Vyberám tie najzaujímavejšie citáty priamo súvisiace s mojím textom:
"Dôvod reťazenia násilia sa s najväčšou pravdepodobnosťou skrýva v takzvanom Wertherovom syndróme. Prvý útočník inšpiroval druhého, ktorý sa nachádzal v porovnateľnom psychickom rozpoložení."
...
"Ak pri útokoch skutočne významnú úlohu zohral dojem vydedenia zo spoločnosti, doplnený, zvýraznený či spôsobený neeurópskym pôvodom, je dôvod na znepokojenie. Obzvlášť, keď vzájomná inšpirácia jedného útoku druhým naznačuje, že nejde o izolovaný jav. Pocit vydedenia totiž predstavuje živnú pôdu pre tretiu a poslednú ingredienciu, z ktorých boli namiešané niektoré z nedávnych útokov - ideológie Islamského štátu. Bez ohľadu na to, či útoky priamo motivuje alebo len pomáha samovraždu zakryť."
...
-"Máme oprávnený dôvod obávať sa, že frekvencia útokov, vrátane ich variability, rozmanitosti a nepredvídateľných dôsledkov bude narastať priamoúmerne s počtami ľudí, ktorí budú vylúčení," predpokladá napríklad Silvia Porubänová.-

Za niektoré myšlienky a zdrojové odkazy ďakujem Petre K.

Robert E. Howard - Krok ze tmy

4. srpna 2016 v 15:09 | Executor |  Umenie, popkultúra
Robert E. Howard - Krok ze tmy
(Strašidelné povídky z let 1925-1932)

Vydala: spoločnosť Albatros Media a.s. v nakladateľstve Plus, 2010
Poviedky preložil: Pavel Medek
Básne preložil: Petr Onufer
Ilustroval: Tomáš Kučerovský
Rozsah: 177 strán

Úvod aj záver knihy je ukončený jednou básňou. Obe sú pochopiteľne prebásnené do češtiny. Medzi nimi sa nachádza 12 poviedok. Kvôli krátkosti niektorých je náročné uviesť záujemcu do deja.

1. Ve villeférském lese
Pútnika na osamelej ceste opradenej poverami zastihuje večer. K ceste sa pridáva iný pútnik, ktorého dôveryhodnosť je otázna.
2. Vlčí hlava
Do hradu na africkom kontinente prichádzajú mnohí priatelia hradného pána na niekoľkotýždňové oslavy. Počas nocí sa však niekto zakráda po chodbách a snaží dostať do izieb hostí. Neskôr sa objavujú telá roztrhané ako divou zverou. Domorodci začínajú panikáriť. Túto poviedku si cením, hoci sprvu vyzerá byť veľmi banálna. Tiež je v nej spomenutý vraždiaci leopardí kult, ktorý reálne existoval.
3. Hadí sen
Jeden zo spoločníkov rozpráva ostatným o živom sne, ktorý ho straší od nepamäti. Cíti sa v ňom ako v samostatnej existencii, ale bez spomienok na bežné realitu. Musí tam čeliť príšere v podobe hada nadrozmernej veľkosti.
4. Hyena
Obyvateľa ranča v Afrike znepokojujú návštevy medicinmana, ktorý ho niečím irituje. Boja sa ho aj ostatní domorodci a nechcú o ňom ani hovoriť. Vzťah medzi oboma mužmi prerastá až do nenávisti.
5. Chřestící kosti
Dvaja putujúci muži sa rozhodnú prespať v nepríjemne pôsobiacom hostinci. Necítia sa zabezpečene a sú podozrievaví voči hostinskému.
6. Duch Toma Molyneauxe
Manažér šikovného černoškého boxera rozpráva jeho zvláštny príbeh. Jeho zverenec choval zvláštnu úctu ku svojmu predchodcovi a tak si kúpil jeho portrét v životnej veľkosti. Na scéne sa však objavuje iný boxer, ktorý drví všetkých protivníkov za radom, až je zápas s ním nevyhnutný.
7. Casonettova poslední píseň
Legendárny operný spevák, ale aj zločinec a okultista vo svojej poslednej vôli zanecháva jedinú nezničenú gramofónovú platňu človeku, ktorý ho svojim svedectvom odsúdil na trest smrti. Čo daná platňa obsahuje?
8. Dotek smrti
Po smrti samotára chce podľa etického zvyku ostať pri jeho tele jeden z dvoch svedkov úmrtia. Po príchode noci sa ho však zmocňujú úzkostné a poverčivé nálady.
9. Nekopejte mi hrob
Svedok nepokojného úmrtia pomerne násilného okultistu navštevuje hrdinu, s ktorým sa zosnulý priatelil. Chce od neho, aby mu pomohol vykonať inštrukcie týkajúce sa tela, ktoré sú zachované v poslednej vôli.
10. Věc na střeše
Za zberateľom starých kníh a historickým bádateľom prichádza jeho známy, ku ktorému chová averziu. Chce od neho pomoc pri získavaní starej knihy s temným obsahom, ktorá by mohla napomôcť pri znovunájdení chrámu neznámej kultúry.
11. Příšera z mohyly
Na divokom západe si farmár, bývalý kovboj všimne, že jeho mexický sused sa vyhýba mohyle a nazýva ju prekliatou. Považuje to však len za povery a rozhodne sa do nej prebúrať čo najskôr.
12. Lid z temnot
Muž zaslepený vášňou sa chystá pripraviť o život soka v láske, čo chce uskutočniť v Dagonovej jaskyni. Po páde však stráca vedomie a dostáva sa do inej reality dávnovekého sveta, kde sa stáva plieniteľom Conanom. Považujem to za najlepšiu poviedku z knihy, napriek tomu že podobné motívy prenesenia do iných realít nezvyknem mať rád.


V prvých poviedkach sa zvykne opakovať motív premeny človeka na zviera, ďalšie sú duchárske a okultné historky. Prostredie, či skôr čas príbehov sa často mení: raz je to 20.storočie, inokedy storočia predtým. V niektorých poviedkach vidno jemné napojenie na Lovecraftov mýtus, pričom poviedky v záverečnej časti knihy sa mu priblížili aj štýlovo. Väčšina týchto dielok bola pôvodne vydaná v magazíne Weird Tales, alebo v iných. Ak ich mám hodnotiť, tak neurazia, ale do pamäti sa mi výraznejšie zapísali iba čísla 2, 8 a 12.