Červenec 2016

Sebastián Jahič – Zapálili sme onen svet

29. července 2016 v 19:39 | Executor |  Umenie, popkultúra
Sebastián Jahič - Zapálili sme onen svet

Pred niekoľkými dňami vydavateľstvo Ikar vydalo knihu s nevšedným názvom aj príbehom. Tomuto rozhodnutiu sa vlastne aj čudujem - dávka dekadencie v diele iba sekunduje okultnej zápletke a to nie je práve mainstreamová kombinácia...

Príbeh sa začína cestou mladej Sofie, čerstvej absolventky strednej školy do Bratislavy vlakom. Počas cesty vo vlaku počuje médiami masívne opakovanú správu o rituálnom samo-upálení mladej ženy pred Grasalkovičovým palácom. Po svojom príchode Sofia stretáva na dohovorenej schôdzke Havrana, svoju internetovú známosť. Práve Havran bol tým, kto Sofii ukázal svet okultizmu, undegroundového umenia a filozofie. Zisťuje však, že Havran sa s upálenou dievčinou poznal, no neprejavuje žiadnu ľútosť nad jej smrťou. Počas niekoľkých ďalších dní, ktoré spolu trávia, sa Havran snaží ukázať Sofii transcendentné stavy vedomia pomocou drog. Netrvá dlho, kým sa Sofii prisní o vystupovaní na čiernu horu, ktorá je symbolom zatrateného miesta, či skôr ničotného stavu úplne oddelenej individuality. Je to sen, ktorý mal pred rokmi aj Havran a na jeho základe si zaumienil na čiernu horu vystúpiť. Pri tejto ceste má Sofia zohrať dôležitú úlohu.

Pri postupovaní príbehom sa čitateľ pýta: Je Havran zasvätencom, či bláznom? Čo je schopný pre svoj cieľ urobiť? Ak sa mu aj podarí dosiahnuť jeho cieľ, čo to bude znamenať pre neho, okolie a svet? Mizantropická filozofia Havrana je pre mňa silnou kávou a tiež nerozumiem jeho magalomanstvu, či skôr jeho rýdzo abstraktnej forme realizácie. Jedinou výčitkou, ktorú voči dielu mám je to, že použitie sna v zápletke sa v takomto príbehu dalo vopred predvídať.
Teraz však k pozitívam: Aby som sa nepretvaroval, tak rovno poviem, že okrem humorných okamihov považujem za pozitíva aj sexuálne scény a občasné vulgarizmy. Výborné sú aj úryvky z Liber M.M.N., ktorá zrozumiteľne vysvetľuje Havranov cieľ, antiiniciáciu. Pravda, slušní čitatelia a neokultisti budú z tohto príbehu vyvedení z miery - a tí ostatní zrejme tiež. To je samozrejme dobre, pretože vyvolanie emócií je cieľom umenia, pričom sa na ich polaritu nemusí hľadieť. Nájde sa iba hŕstka jedincov, najskôr psychopatov, ktorí by sa nad príbehom po jeho prečítaní dokázali zamyslieť bez emócií. Pre tých, ktorí majú predsudky voči experimentálnej či dekadentnej beletrii treba zvýrazniť, že dielo poskytuje hlboké impulzy na rozmýšľanie a hlavne precítenie, a teda sa ani zďaleka nejedná o bezduchú "zvrátenosť za každú cenu". Túto 158-stranovú knihu je možné prečítať počas jedného napínavého dňa.


Sebastiána Jahiča už poznám nielen ako autora článkov s okultnou tématikou, ale aj ako autora rozsiahlej fantasy knihy Ja, Svetlonos. Hoci toto staršie dielo s filozofickými prvkami je miestami nedoladené, niektoré jeho pasáže si cením a rád som ho prečítal.

O prechádzkach a vnútornom dialógu

10. července 2016 v 20:24 | Executor |  Úvahy, myšlienky
O prechádzkach a vnútornom dialógu

Mám taký malý prechádzkový klub. Vlastne som v ňom sám, ale to sa určite raz napraví! :D Majoritnou aktivitou klubu je potĺkanie sa po miestach v okolí domova a to poobede/večer, keď je noc mladá a ak to okolnosti dovolia, aj ráno/doobedu. Ďalšími aktivitami sú hĺbanie nad záhadami "innerversa", pomenej už fotenie vtipných pozoruhodností či kreslenie svätej trojice do snehu.
Odhadujem, že podľa názoru väčšiny je skrátka príliš divné vonku sa prechádzať osamote. Pokiaľ to niekto s takýmto názorom sám zrealizuje, tak len nepravidelne, kvôli uvoľneniu sa po dusnej atmosfére, hádke, či ako prípravu na ťažkú úlohu. Keďže si však uvedomujem, čo mi prechádzky -hoci osamote- dávajú, neprispôsobujem svoje správanie tomuto predpokladanému konvenčnému názoru. Čo mi teda prechádzky dávajú? Niekoľko vecí, ktoré sa vzájomne zlievajú do celku. Sú to:
1. Pocit bližšieho spojenia so sebou, svojím vnútorným svetom/hlasom/dušou či intuíciou.
2. Vnímanie, preciťovanie a nasávanie... atmosféry daného miesta! Venovanie času svojmu domovu.
3. Rozjímanie, v úspešnejšom prípade korunované príjemnými objavmi nových nápadov. Momenty, v ktorých sa zrodia nové myšlienky bývajú úžasné.

Ako som k tejto aktivite prišiel? Samozrejme, najprv spontánne. Všimol som si, že niektoré momenty vonku (ale aj doma) sú iné - hlbšie a menej uponáhľané. V takých chvíľach som sa cítil byť úplne (s)pokojný, nastával pocit zmierenia so sebou a svojím životom. Tiež sa objavoval pocit, že každý môj krok je dokonale načasovaný. Po mnoho rokov som vedel, že existujú tieto stavy, no aj mne pripadalo príliš "divné" ísť sa prejsť bez spoločnosti - až som sa konečne na ten názor "vybodol". Tiež je možné, že môj vzťah k okolitému mestu už v detstve formovala pozitívne aj povzbudzujúca predstava: "Čo ak práve tu býva niekto, kto bude pre mňa dôležitý?"

Prečo toto celé popisujem? Kvôli ukázaniu tej súvislosti, že zrejme existuje aj niečo ako "natívne duchovno" jednotlivca, na ktoré nemali zásadný vplyv učenia prijaté zvonku. Ide o moje dedičstvo staré po mnoho rokov. Vplyv okultizmu tu nebadám, prvé základy tohto sa zrodili dávno predtým, než som ho poznal. Skôr to bolo naopak a moje úvahy ma naopak, k okultizmu zaviedli. Okrem toho možno namietať, že už v skorom veku som bol ovplyvnený kresťanstvom, no ani jeho vplyv na moje primitívne filozofovanie tiež neviem vystopovať. Tiež je tu aj druhý dôvod: verím, že časť týchto stavov zažili aj ostatní ľudia, len sa z nejakých dôvodov nepodujali na to vyjadriť ich. Verím, že aj ostatných inšpiruje pokoj noci, alebo že svetlá z okolitých domov v nich prebúdzajú otvorenosť a živší záujem o ľudí okolo a ich životy.

Na čo ďalšie sú prechádzky dobré? Dajú sa počas nich zažiť vážne krásne momenty. Napríklad keď ste na neznámom mieste, len zahnete za roh a pred vami sa objaví slnkom zaliata trávnatá plocha. Alebo môžete pri prechádzke zaznamenávať spev drozdov na mobil. (Niekedy býva ťažké dostať od nich súhlas na nahrávanie! :o) ) Ku precíteniu hlbších impulzov mi dopomáhalo aj náhodné začutie tichej, veľmi duchovne znejúcej zvonkohry, ktorú si niekedy ľudia vešajú na balkóny. Poznám aj miesto, ktoré je síce na sídlisku, no umiestnené tak geniálne, že sa po zotmení hodí aj na improvizovanú, minimalistickú mágiu. Keď už som pri tom, samotný stav vedomia pri prechádzke možno má istý magický potenciál. Prinajmenšom je určite vhodnejší, ako obvyklý stav chcenia a uponáhľanosti pracovného režimu, v ktorom stále treba niečo vybavovať, robiť niečo obecne považované za produktívne. Tiež je logické, že toto uvažovanie pri prechádzkach by malo mať sebapoznávací, psychohygienický a stabilizačný účinok, k tomu však momentálne neviem pripojiť dôkaz. Taktiež slúži ako isté emočné naplnenie, podobné pocitu porozumenia.

Vnútorný dialóg
Vnútorným dialógom nazývam uvažovanie, ktoré vlastne má formu "hovorenia so sebou". U mňa prebieha počas prechádzok, je vlastne ich súčasťou.
Prvým bodom, pri ktorom sa chcem zastaviť, je prístup ľudí k tomuto dialógu. Ako som letmo spomenul vyššie, sme navyknutí na to, že sa od nás očakáva produktívna činnosť, ktorej výsledky môžu vidieť aj iní. Až si myslíme, že stále musíme niečo robiť a nesmieme sa zastaviť. To naše zameranie sústreďuje do vonkajšieho sveta. Odhadujem, že u väčšiny je podobná introspektívna chvíľka spustená len necielene, ak okolnosti náhodou spustia špeciálnu náladu. Po splnení svojich povinností býva totiž lákavejšie (a zrejme aj ľahšie) zapnúť si seriál, PC hru alebo sa inak zabávať. A tak sa zabeháva zvyk, v ktorom strácame kontakt so sebou kvôli vonkajšiemu svetu preplnenému vnemami a médiami, ktoré sa množia ako hlavy hydry.
(Odbočka: Človek, ktorý by toho chcel stihnúť veľa na seba potom nadáva: "Prečo som len neostal zadubeným dieťaťom? Mohol som mať jednoduchší život, moje záujmy ma nemuseli natrhávať do všetkých strán ako štvorica koní!" Nastupujú na scénu otázky: Nakoľko sa otvoriť vplyvom sveta? Dokázal by som vôbec rásť bez tohto otvorenia? A ako rýchlo si prajem, či vôbec dokážem rozširovať svoju osobnosť?)
Aj ja som bol taký a venovanie sa vnútru bolo u mňa na poslednom mieste. Spomenul som si na to, až keď som nemal inú činnosť na rozptýlenie. V takom stave je otázkou, či chceme aby to takto naďalej ostalo. Ak v človeku existuje nejaký hlbší zdroj múdrosti či duša, je stále tam - zrejme na seba nepotrebuje upozorňovať, no je pripravená prinajmenšom počúvať, ak už nie odpovedať. Je na nás, či pocítime túto hodnotu a či si prihovorenie sa zdroju pridáme medzi svoje trvalé priority... alebo či sa toho pri nedostatku času vzdáme ako prvého a naďalej sa budeme stále dychtivo hnať len za vonkajším konzumom. Nie je zbytočné objavovať veľký svet, keď zabudneme na maličkosť, v ktorej sa celý svet ukrýva? Ak už poznáme výnimočné momenty ktoré nastali spontánne, prečo sa o nich nesnažiť cielene?
Ak sa naozaj chceme ponoriť do úvah alebo spomienok, je potrebné na čas urobiť, čo nás nikto neučil - odtrhnúť sa od všetkých tých lákavých médií vo vonkajšom svete. Popísal by som to až prirovnaním k cielenému zastaveniu sa v ničnerobení, keďže to pôsobí navonok ako stopnutie akýchkoľvek zmysluplných aktivít. V skutočnosti nejde o ničnerobenie, ale o aktivitu zameranú dovnútra.

Ďalšie, o čom sa chcem zmieniť sú rady na zlepšenie výsledkov, ktoré som objavil vo svojich zápisoch. Nemám žiadnu fantastickú radu na to, ako vydolovať len samé prínosné myšlienky. Môj základný objav bol ten, že keď som sa vnútorne začal považovať za "iniciátora rozhovoru", nešlo mi to. Zrejme som sa cítil pod tlakom podobne, ako neraz v skutočnej spoločnosti, kde sa odo mňa niečo očakávalo a následkom toho sa zablokoval priechod kreativite. Zasekol som sa a nevymyslel nič. Lepšie je teda stotožniť sa s rolou jedinca reagujúceho na podnety, ktorý to má ľahšie. Aj toto poučenie je skôr prežitkom, keďže problém so zablokovaním už nebýva aktuálny.
V mojich rokmi nazbieraných zápisoch sa viackrát opakovali dve rady. Prvá hovorila, že je dôležité neponáhľať sa, schválne spomaliť svoje myšlienky, cítiť pokoj, až skromnosť. Druhá hovorila, že to nebol rozum a racionalita, ktoré produkovali najhlbšie myšlienky. Skôr to boli nápady pochádzajúce zo spontánnosti, zo srdca a emócií. Teda tie emócie a náladu treba prebudiť, či otvoriť sa im. Toto bol dôležitý bod aj pre ďalšie čítanie. Pokiaľ čitatelia nadobudli dojem, že zvyknem niečo tuho analyzovať, sú na omyle. Ja si skôr vyhradzujem čas na ponechanie mysle na jej potulkách, kým sám vykonávam potulky. Robí mi problém udržať myseľ len pri jednej vymedzenej téme a okrem meditácie sa o to ani nepokúšam. Pri vnútornom dialógu to nevadí, keďže prínosné myšlienky objavujem, iba neviem predpovedať, akej oblasti sa budú týkať.
V zápisoch som našiel aj tvrdenie, že snažiť sa o špeciálnu náladu je vlastne zbytočné, pretože nálada sa upraví sama potom, ak začneme s "dialógom". Momentálne to považujem len za špekuláciu a zameral by som sa na výber dobrého miesta kvôli estetike. Tiež som si všimol, že tma zvykne viac prebúdzať úprimnosť, možno kvôli posilnenému pocitu chránenosti. Pocit pohody, pokory až vyhodenie z bežného ega zas zvykne nastať po dlhšom fyzickom tréningu.
V súvislosti s prijímaním a vyjadrovaním myšlienok mi napadajú dva absurdne jednoduché modely. Myseľ môže byť ako pohár, alebo ako spray. Buď v sebe vie nakumulovať len určité množstvo informácií a potom ich nutne potrebuje vypustiť, alebo ich samotným vypúšťaním vzniká podtlak privolávajúci ďalšie nové informácie. Z prvého modelu lepšie vidieť potrebu psychohygieny, aby nehrozilo "pretečenie", teda niečo neželané. Druhý model zvýrazňuje, ako objav jednej myšlienky môže byť mostom k objaveniu ďalších.

Dospievanie a vnútorný dialóg
Vnútorný dialóg som v skorom detstve viedol hádam neustále a je na zamyslenie, či som vtedy nemal práve vďaka nemu myšlienkový náskok oproti rovesníkom. Tento náskok som buď časom stratil, alebo som sa dostal medzi konkurencieschopnejšie osoby. Dôležité je však aj to, že som v detstve bol filozofický typ, ktorý práve v myslení videl riešenie problémov a to sa časom zmenilo - už dávno sa nevyžívam v "hľadaní múdrosti" a som aktívnejší. Úvahové chvíľky o živote som mával však doma a spontánne. Časom som objavoval ich hodnotu a neraz som bol zo seba sklamaný, ak som uprednostnil iné aktivity. Neskôr, pre pubertu zas bolo charakteristické, že väčšina myšlienok mi napadla v smutnej nálade, už častejšie vonku. Moja vtedajšia workoholická nátura sa prejavovala v tom, že som musel stále niečo analyzovať, napríklad svoj postup v PC hrách.
Pokiaľ vyrastáte v netolerantnom prostredí, je pravdepodobné, že na duchovno sa okolie pozerá s výsmechom. Toto zmieňujem ako zdroj, z ktorého môže pochádzať prekážka - hanblivosť za vlastné myšlienky. Mladí ľudia sa istotne obávajú reakcií okolia na ich myšlienky a radšej sa cenzurujú, než by si priznali (verejne, či aspoň pred sebou), že vôbec majú nejaké hlbšie, emotívnejšie Ja. Niet divu, keď sa v školských triedach hovorí nanajvýš o náboženstvách, no nie o tom, čo si myslíme a cítime sami. Osobné prežívanie sa skôr ignoruje a uzatvára do skrinky. Po takomto návyku sa pre ľudí stane osobné duchovno niečím, čo sa von vypúšťa ojedinele. Nestáva sa potom túžba po ňom príčinou, prečo sa ľudia radi opíjajú v skupinách? Práve v alkoholovom opojení je vypovedané osobné prežívanie aspoň chvíľkovo akceptované.
Samozrejme, pri postupnom vyrastaní z detskej nevyspelosti je už človeku ľahostajné, čo si myslí okolie. Ak vás predsa niekto nekonštruktívne skritizuje, pravdepodobne pôjde len o menej vyvinutého jedinca (pokiaľ sa nenechal naťahovať piatimi koňmi :D ).

Prechádzková kríza
Vráťme sa k prvej téme, ku prechádzkam. Verte či neverte, aj v niečom tak jednoduchom, ako je prechádzka možno objaviť krízu. V roku 2015 sa môj pocit prepojenia, súladu a harmónie z prechádzok nadobro vytratil. Moje prechádzky v zime boli bezcenné. Keďže som ten pocit samozrejme chcel späť, začal som sa pýtať: "Zovšednelo mi blízke okolie, stratilo svoju výnimočnosť, až ma nudí vidieť ho stále znova? Prečo som stále tak nervózny? Z čoho pochádza moja neschopnosť vcítiť sa do atmosféry miesta? Hádam čakám, že zakaždým objavím dobré myšlienky? Mohol som nadobudnúť s hlbšími vrstvami svojej osobnosti permanentný kontakt a tak teraz zbytočne hľadám to, čo mám prístupné stále a navykol som si na to? Alebo naopak, začal som sa snáď so sebou nudiť a liezť si na nervy? Vari som prišiel k bráne, ktorá skrýva veci, aké si nechcem pripustiť? Vadí mi niekde v hĺbke, že sa k prechádzke nikto prijateľný nepridal? Alebo za to celé môže len ročné obdobie, v ktorom je najmenej slnka a tým najmenej hormónov šťastia?"
Jasné odpovede som nenašiel a momentálne sa pri prechádzkach necítim ani bezcieľne, ani úplne naplnený, ale niekde v prostriedku.

Adrenalínová prechádzka
Na záver pripájam rozšírený záznam z dátumu 15.08.2016 hovoriaci o najbláznivejšom dni -a prechádzke- roka. Prechádzka sa udiala pravdepodobne ešte toho večera, teda zápis som nerealizoval neskôr. Aby bolo jasné: obvykle zapisujem len cenné myšlienky, ktoré mi napadnú a nie dej okolo.
"Už ráno som mal nejaké extrémne sny. V realite počas dňa (pozn. tuším pred obedom) na mňa v internetovej diskusii reagovala osoba, ktorá sa so mnou bežne nebaví. Taktiež sa členovi rodiny podarilo zabuchnúť v kúpeľni, pretože zámok sa pokazil. Večer som šiel na prechádzku a myslel som si, že to bude uvoľňujúce... ale kdeže! Na neďalekej ulici som na jednom zo spodných balkónov zbadal sošku havrana, pripomínajúcu mi čierneho sokola z hier Quest for Glory, kde túto sochu hľadajú zlodeji. Nemusel som sa odtiaľ ani pohnúť, aby sa udiala podivnosť - malý chlapec stojaci s inými ľuďmi pri vedľajšej bráne sa pozeral mojim smerom a opakoval "Pomoc, zlodej!" hoci moje správanie nevykazovalo žiadne podobné znaky. Neskôr to ale odvolal s tým, že "je tam nejaký človek". Čo ďalšie netypické sa dialo? Stretol som žabu, čo sa na týchto miestach nestalo nikdy predtým. Taktiež -hoci neskôr, po zotmení- som videl kobylku (tiež veľmi zriedkavú) a prelet niečoho svetlého a mohutného, ako sovy alebo veľkého netopiera. Väčšina psov, ktoré som stretol na mňa agresívne brechali. Ďalšie divné správanie ľudí nastalo, keď som sedel na lavičke a dve pojašené dievčatá neďaleko stále opakovali cudzie meno, zrejme si ma s niekým pomýlili. Ďalší chlap zas odhodil plechovku piva nie len na zem pri sebe, ale do diaľky. Traja chalani, ktorí prešli okolo hovorili niečo o ninjoch - to zmieňujem len na okraj, ide o podobný archetyp ako spomenutý zlodej. Napínavé to bolo pri vchode do uličky, keď som začul ženský výkrik... Pred odchodom domov som zas zazrel obrovitého psa s dlhou srsťou, kým jeho majiteľka ešte nebola viditeľná. Vyzeral ako mláďa medveďa, takže som mal z toho zmiešaný pocit. Pri zatváraní dverí výťahu som si zase privrel kovovými dverami prst. Záverom teda je, že akokoľvek šlo "len o detaily", v jeden deň sa zohrali v neskutočnom množstve. Doslova šibalo ľuďom aj zvieratám a možno až nebolo úplne bezpečné byť vonku (viď ten ženský výkrik). Toho dňa sa bohyňa Eris musela dosť vyblázniť. Teda aj prechádzka môže byť adrenalínová."

"Stalker noci" týmto končí hlásenie! Budem rád, keď si čitatelia z tohto článku odnesú aspoň povedomie o tom, že k sebe ako aj k okolitému prostrediu či neživej prírode máme nejaký vzťah a že sa tento vzťah dá cielene pestovať, čo neprináša len obete, ale aj výhody.