Je menej niekedy viac?

4. prosince 2015 v 19:46 | Executor |  Úvahy, myšlienky
Je menej niekedy viac?

V tejto krátkej a jednoduchej úvahe sa pozrieme na zaužívané postoje.

Predstavme si cestovateľa, ktorý precestuje najznámejšie veľkomestá sveta a človeka, ktorý väčšinu času neopustí svoje rodné mesto. Musí mať zákonite prvý, cestovateľ, viac životných skúseností? Hoci je pravdepodobné, že ich bude mať viac, asi by sa to nemalo zovšeobecňovať. Záleží predsa aj od jeho pozorovateľského zmyslu, ako veľa si toho so sebou odnesie. Prečo si automaticky myslíme, že poznanie "veľkého sveta" musí mať väčšiu hodnotu, ako poznanie maličkého detailu? Čo ak skutočné poznanie súvisí aj s emocionálnou zainteresovanosťou a viac pre nás znamená detail z vlastnej záhrady, ako celé cudzie mestá? Príklad, ku ktorému smerujem je budhistický mních, ktorý vraj získal poznanie po dobrovoľnom zamurovaní v malej izbe na dlhé roky. Niečo také je nepochopiteľné aj pre mňa, keďže svet so všetkým svojim dianím sa aj mne javí ako mnohonásobne pestrejšie prostredie pre učenie sa... aspoň oproti miestnosti v ktorej nie je dohromady nič.

***

Je istotne dôležitejšie čítať práce ľudí slávnych a uznávaných vo svojom odbore ako diela lokálnych autorov s ktorými môžeme komunikovať? Mnohí odborníci a slávni spisovatelia sú predsa z cudzích krajín a sotva sa dostaneme k riadnej komunikácii s nimi - aj to len vtedy, pokiaľ ešte nevoňajú fialky odspodu. Oproti tomu sa naskytá možnosť podporovať lokálnych autorov, s ktorými môžeme komunikovať, dávať im informácie a spätnú väzbu, a tým sa na ich diele zúčastňovať. Spoluprácou a jednaním sa predsa učíme tiež. Isteže, slová slávnych doliehajú k väčšiemu množstvu ľudí. To však neznamená, že náš známy -Pišta odvedľa- nie je v porovnaní so slávnymi na rovnakej odbornej, spisovateľskej či spirituálnej úrovni.

***

Predstavme si človeka na vrchole skutočne prínosnej spoločnosti, napríklad ekologickej organizácie, ktorá pomáha v recyklácií a šetrení zdrojov. Je život tohto jednotlivca skutočne dobrý, ak je prínosný pre svet, ale on sám pracuje tak tvrdo, že pre vyťaženosť nemá čas na úplne jednoduchú, ale osobnú pomoc rodine a priateľom? Áno, je veľkým ideálom priniesť čo najväčšie pozitívne zmeny pre všetkých, mať zásluhy vo svojej práci, vymyslieť vlastné inovácie a pomáhať aj iným nahor. Ešte väčším ideálom ale je popri tom ostať stále tým istým chalanom z ulice, ktorý bez zbytočného zdržiavania a hľadania voľného miesta v kalendári s vami pôjde na pivo. Je teda pre spoločnosť naozaj najprínosnejší sebaobetujúci sa workoholik, miesto zdravo pracujúceho človeka, ktorý má bohatý osobný život? Dúfam, že nie. Je to však len pozitívna viera, že človek je pre svet najväčším prínosom, keď je najprirodzenejší, keď je jeho pomoc osobná a ľudská, nie keď je najvyťaženejší a najzúboženejší. Okrem toho je zrejmé, že workoholikovu obeť pre "dobro ľudstva" by si nikto nevážil; ľudia by sa naďalej správali koristnícky a potrebovali by pohromu, aby aj sami seba začali chápať ako súčasť populácie a prírodného kolobehu.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Valdyr Valdyr | 5. prosince 2015 v 7:02 | Reagovat

Neviem presne na čo si narážal. Ale mnoho z dnes známych a mŕtvych autorov bolo len "Pištov od vedľa". Boli alkoholici, feťáci alebo skrachovaní šľachtici, ktorí maľovali, písali alebo hrali v divadle za kúsok chleba. No dnes je ich prínos filozofi, umeniu a učeniu neoceniteľný. Takže súhlasím, že človek čo sa drží či už z núdze alebo vlastnej vôle nejakého miesta nemusí byť nutne nevzdelaný a neskúsený. História nás naučila skôr opak. Málokedy niečo obstojné vydali ľudia čo scestovali celý svet... je ich pár desiatok ale to je na celú históriu málo v porovnaní s autormi, ktorí sa sťahovali pár krát za život aj to o jeden štát vedľa, teda neprecestovali viac ako priemerný človek a pri ich umení nešlo o cestovanie, skôr o to keď sa dlho na jednom mieste cítili skľúčene, zle alebo nechcene, odmietnuto.

2 Executor Executor | E-mail | Web | 5. prosince 2015 v 8:50 | Reagovat

[1]: Hej, teraz som nepomyslel na to, že za života boli prínosní ľudia nedocenení. Vlastne o umení okrem písania som pri písaní článku nerozmýšľal. Šlo mi tie predpoklady o tom, že z čoho získame alebo dáme "viac" - a že nie sú vždy pravdivé, tak som chcel trochu porovnať viac možností.

3 Valdyr Valdyr | 5. prosince 2015 v 11:04 | Reagovat

Tak potom chápem. Prišlo mi trocha zbytočné to písať, ale keď šlo o porovnanie, tak chápem tvoj zámer. Ako som písal v prvom komentári súhlasím s tým, že nezáleží na scestovanosti a podobne, ale na tom ako človek sám vníma svoje okolie... naučiť sa niečo sa dá takmer kdekoľvek.

4 Laya Mei Laya Mei | E-mail | Web | 5. prosince 2015 v 17:43 | Reagovat

Pre mňa osobne je menej viac, prirodzenosť kvitujem a nemyslím si, že scestovanosť dotvára kvalitu niečieho diela/práce. Neuznávam prácu na úkor rodiny či skutočného priateľstva. Navyše, tie najkvalitnejšie diela mali, ako už Valdyr podotkol, obyčajní, nedocenení a spoločnosťou opovrhovaní umelci, ktorých diela dnes majú nevyčísliteľnú hodnotu, zatiaľ čo vtedy sa im za ne posmievali...

5 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 5. prosince 2015 v 19:04 | Reagovat

Pekná úvaha. A rozhodne súhlasím. Častokrát je neustále písané/hovorené, že človek, ktorý už má svoj vek niečo prežil a taktiež to nie je vždy pravda. Mestá na ktorých sme boli z nás nerobia múdrejších ľudí. Ved polovica chodí neustále do zahraničia, no namiesto toho, aby sa snažili spoznať kultúru či zvyky iba vylehujú na pláži a opaľujú sa.
S nadpisom článku naprosto súhlasím. Niekedy je naozaj menej viac. ;)

6 Executor Executor | E-mail | Web | 5. prosince 2015 v 19:36 | Reagovat

[4]:
[5]:
Ďakujem za návštevy, potešili ma a dobre padli. :)

7 Hrobárová Dcéra Hrobárová Dcéra | Web | 11. prosince 2015 v 21:19 | Reagovat

Čo ťa viedlo k tejto úvahe? Aké pocity a myšlienky boli na jej počiatku?

8 Executor Executor | E-mail | Web | 12. prosince 2015 v 9:26 | Reagovat

[7]: Čo bolo prvé už ani neviem. Mal som tie myšlienky už dlho a v tomto texte som ich len spojil, keďže nejaké spoločné ohnivko majú, aby som ich potom nedával do iných, rozsiahlejších textov. Takže ma k uverejneniu už teraz viedlo pomyslené zbavenie sa materiálu. :) U mňa je bežné, že nepíšem článok k téme, ale že hľadám spoločnú tému pod ktorou sa zapísané myšlienky dajú zjednotiť. Pocity boli asi také, že domov je dôležitý a že aj keby sa niekomu maximálne darilo v jeho oblasti, tak by následne nemal chodiť so zdvihnutým nosom nad ostatnými.

9 Nebožka Nebožka | Web | 13. prosince 2015 v 1:55 | Reagovat

Abych se držela příkladu, cos načal - potkala jsem cestovatele, kteří zůstali zatvrzelí a nechápaví, přestože viděli a zažili ledacos. A potkala jsem taky lidi, co strávili víceméně celý život na vesnici, ale připadalo mi, že mají obrovský rozhled. Řekla bych tím pádem, že záleží na vnímavosti, na tom, jak jsme schopní naše různý zkušenosti zpracovat a proměnit je v něco, co má hodnotu. A pak je jedno, jestli jsme ty poznatky nabrali po cestě nebo doma v teple při čtení článků.

10 Valdyr Valdyr | 13. prosince 2015 v 7:15 | Reagovat

[9]:
Ja si myslím, že zasa jedno to nie je. A pri čítaní článkov máš oveľa menšiu pravdepobnosť naberania skúseností ako pri čítaní článkov a článkov obzvlášť... dnes sa píšu riadne hlúposti do novín, časopisov a podobne... tam ani človek s otvorenými očami nevie čo je pravda a tak ďalej... skôr ísť von... hoc len na dvor alebo na ulicu... ale zasa čítanie to je už primálo...treba žiť.

11 Valdyr Valdyr | 13. prosince 2015 v 15:43 | Reagovat

[9]: *pri čítaní článkov máš oveľa menšiu pravdepodobnosť naberania skúseností ako keď ich naberáš vonka(OPRAVA)

12 Iva* Iva* | E-mail | Web | 11. září 2016 v 13:30 | Reagovat

Že menej je niekedy viac som pochopila až nedávno. Ja sama som tak trochu workoholik, najmä čo sa štúdia týka. Rozhodla som sa vtedy dať škole zo seba absolútne  maximum, presedela som nad knihami nespočet hodín, doslova od rána do večera, málo kto si vie predstaviť s akým zapretím a s akou naivnou víziou, že úspech je tu pre tých, ktorí sa najviac usilujú. Keď som napokon skúškami neprešla, pochopila som, že niekedy je lepšie spoľahnúť sa na svoje podvedomie. Taký istý workoholizmus vlastne vidím okolo seba neustále, napríklad moji rodičia, ktorí sa rovnako usilujú dať zo seba maximum a všetkým vyhovieť, potom len sledujem, ako sa to na nich všetko valí a ako ich dobrotu ľudia okolo využívajú ako sa len dá. Keby bol svet spravodlivý....ale nie je, a tí, čo najviac bojujú poväčšine vždy prehrajú.
Ach, k tým knihám sa musím priznať, že aj keď mám rada netradičné a fantasy, slovenských autorov obchádzam s dosť výrazným oblúkom a radšej sa vrhám za tými "uznávanejšími" a populárnejšími knihami. Ďakujem, že si mi pripomenul, že treba vyhľadávať aj rarity :) Bolo by iste úžasné komunikovať so spisovateľom, určite aj tí slovenskí, prípadne českí, zohrávajú svoju úlohu ako vo svetovej literatúre, tak aj v našich životoch. Ich názor nie je podriadený názoru oveľa publikovanejších zahraničných autorov.
Vytvoril si krásnu úvahu, aj keď kratšiu než aké zvykneš, s tématikou podľa mňa každému blízkou :D

13 executor executor | E-mail | Web | 11. září 2016 v 18:24 | Reagovat

[12]: Tak k workoholizmu mám vlastne aj samostatnú úvahu, som rád že je to pre mňa skôr minulosť. To, čo popisuješ je problém rovnováhy a riadenia seba. No zrejme to bolo aj tým, že si bola v novom prostredí bez poznatkov o tom, ako tam treba "prežiť".
Veru, nemusí ísť len o to brať z najznámejšieho zdroja, je možné aj to byť verným fanúšikom od začiatku a autorovi "pomôcť nahor".

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama