Phil Hine - Prachaos (2.časť)

1. září 2015 v 12:38 | Executor |  O prínose kníh
Časť III - Účinky práce v skupine
Úvod
Okrem výmeny informácií a podpory či priateľskej kritiky môže skupina poskytovať rôzne zdroje, napríklad priestory, či umožňovať spoločné experimenty. Hine predkladá úryvok rozhovoru zo svojej skupiny, ktorý ukazuje dôležitosť poznávania sa, duchovného puta, dôvery a opätovného vracania sa k sebe na začiatku stretnutí. Jeho skupina sa správa veľmi spontánne a je vysoko súdržná. Tak, ako pre jednotlivca platí, že má poznať seba, platí pre skupinu, že sa členovia majú poznať navzájom. V skupine ide o proces prispievania v ktorom je nutné kontrolovať svoje správanie v medziľudských vzťahoch.

Čo je to skupina
Skupinu ľudí zjednocujú ciele, či už sú jasne pozorovateľné, alebo nie. Spoločné ciele ešte neznamenajú, že skupina ostane súdržná natrvalo. Iné očakávania a záujmy komplikujú jej fungovanie. Skupina sa vyznačuje aj interakciou členov a svojimi normami správania. Role členov môžu byť pridelené formálne (napríklad rola oponenta), no väčšina rolí vzniká nevedome. Súdržnosť skupiny považuje Hine za kľúčový znak. Bez súdržnosti nemajú členovia motiváciu podieľať sa na spoločenských aktivitách. Súdržnosť podporuje aj objavovanie seba u každého člena vďaka túžbe vyjasniť si svoje postavenie. Za magické skupiny Hine považuje len takzvané primárne skupiny, teda také, v ktorých sa členovia stretávajú osobne. Aby sa členovia poznali, dochádza k zdieľaniu osobných skúseností, ukázaniu svojej osobnosti, teda k sebaodhaleniu, čo je postupný proces posilňovania vzťahov.
"Když komunikujeme s ostatními o sobě, komunikujeme také se sebou. Komunikace se sebou samým neznamená pouhý výčet osobnostních faktů, ale týká se také vlivu, který mají tyto skutečnosti na náš život, a schopnosti nechat proniknout naše pocity na vědomou úroveň a vnímat je jako součást nás samých."
Sebaodhalenie ktoré je prirýchle, alebo príliš pomalé vzbudzuje nedôveru. Niektorí jedinci zas majú sklony zaplavovať magické skupiny svojimi problémami, akoby to boli terapeutické skupiny. Výhodou skupiny je spätná väzba. V prípade, že sa niektorý člen začína príliš upínať na mágiu a podliehať obsesiám, je o tom rýchlo informovaný a môže pozmeniť svoje jednanie.

Fázy skupinového rozvoja
Rôzne modely skupinovej dynamiky sa líšia predpokladmi, ktoré obsahujú. Hine uvádza model Brucea Truckmana popisujúci formovanie skupiny (charakteristické neistotou členov a neosobnosťou), prudký rozvoj skupiny (v ktorom sa členovia viac prejavujú, čo môže viesť k nezhodám, napríklad s vodcom), vytváranie noriem (vo fáze, kedy sa už členovia akceptujú a identifikujú sa s neformálnymi rolami) a fázu činnosti (v ktorej už skupina dobre funguje a členovia jej dávajú podnety v atmosfére rešpektu). Skupina teda nezreteľne prechádza medzi týmito fázami, niekedy cyklicky, ak sú prijímaní noví členovia. Tento model poskytuje pomôcku pre vodcov skupín, čoho príkladom môže byť dôležitosť otvoreného hovorenia o problémoch a nesúhlase.
Okrem vnútorného prostredia je skupina formovaná aj prostredím vonkajším, do ktorého možno zaraďovať miesto fungovania, zvyšok organizácie/spoločnosti, minulosť skupiny a členov prechádzajúcich medzi skupinami.

Špecifické otázky v rámci magickej skupiny
Členov magickej skupiny môže spájať i rozdeľovať vnímanie mágie, ktoré Hine kategorizuje na konzervatívnejšie, zodpovedajúce náboženstvám a tradíciám a uvoľnené vnímanie, ku ktorému patrí mágia chaosu. V skupine s podobnými názormi cítia členovia väčšiu istotu prijatia, v skupine s rôznorodými presvedčeniami musia častejšie odhaľovať seba. V oboch typoch skupín sa môže stať, že postoje členov zmenené na základe ich vývoja spochybnia spoločné myšlienky a reakcia skupiny bude nepriateľská. Stáva sa aj, že členovia radšej svoje pripomienky nepovedia, alebo sa pri kritike cítia nepríjemne. Ďalšie nepriaznivé situácie vznikajú, keď skupina svojou praxou odmietne podporiť cieľ jednotlivca. Ten by mal byť uistený o tom, že ide len o nesúhlas s jeho názorom, nie o spochybnenie jeho členstva. Vodca môže viesť členov jednak ku diskusii o spoločných ideách, jednak ku vzájomnému skúmaniu ich postojov, histórie a záujmov, čo umožní oceniť ich osobnosti a skupine to odhalí možné smery uberania sa. V prípade, že sa členovi rituál z nejakého dôvodu prieči, mal by bez pocitu viny odmietnuť účasť.
Ďalším z objektov rozdielnych pohľadov je prispievanie k činnosti skupiny. Najaktívnejší jedinci (ktorí niekedy vykonávajú aj dobrovoľnú prácu pre nový prínos skupine) si zvyknú nárokovať lepšie postavenie za svoje zásluhy a v prípade nedocenenia sa vyhrážajú odchodom. V niektorých prípadoch protestný odchod jedného člena dokonca môže byť nasledovaný všetkými jeho priateľmi. Členovia prispievajúci hmatateľnejším spôsobom, ako je napríklad denník skupiny, niekedy znevažujú menej zjavné prispievanie, ako sú funkcie v skupine. Zariaďovanie činností pre spoločné aktivity by malo byť medzi členmi striedané, inak sa vyťažovaní jedinci unavia a ostatní sa nebudú cítiť zapojení.
Magické skupiny hojne priťahujú jedincov, ktorí chcú byť považovaní za autority, či už oprávnene, alebo nie. Vyhlasujú sa za "guruov" prehlasujúcich, že zažili "vyššie vízie" a tak hlásajú a veria vo svoju nadradenosť. Konflikty nastávajú pri spochybnení akýchkoľvek autorít, čím sa skupina začne deliť na "nasledovníkov", "heretikov" a odchádzajúcich zo skupiny. Vzájomné vzťahy prvých dvoch podskupín ovplyvňuje obojstranná paranoja a konflikt môže viesť až k magickým útokom, navyše podfarbeným presvedčením o bránení "pravdy" pred "zlou stranou".
Normy skupiny bývajú často explicitne nevyjadrené a niektorí členovia ich spoznajú, až keď ich nevedome porušia. Kvôli duchovnému kontextu rituálov môže skupinu pobúriť aj banalita, pričom prekročenie noriem môžu dať starší členovia najavo nepriamo, svojim chladným chovaním k previnilcom. Problematická je aj sexualita skupín, keďže niektorí vodcovia zneužívajú svoje postavenie a pod nánosom "duchovného učenia" zvádzajú nových členov. Napriek tomu, že magici uznávajú silu sexuality, zvyknú venovať len málo pozornosti jej vplyvu na skupinu. Skupiny, ktoré nemajú na obzore iné ciele, sa deformujú na orgiastické stretnutia.

Prevádzkovanie skupín
Podkapitola o riadení a vedení skupín začína otázkou o motivácii. Je cieľom zakladateľa zdieľanie informácií, zdrojov, alebo túžba vyučovať prax? Založenie a riadenie skupín považuje Hine za náročné, ale aj zábavné, poučné a dávajúce uznanie, ktoré v okultných kruhoch môže prísť vhod. Ziskom však je aj učenie sa riadeniu ľudí, organizácií a propagácií, čo sú schopnosti priamo prenositeľné aj do iných oblastí života. Vyučovať iných býva prínosné, len ak sú oddaní rozvoju a experimentovaniu. Užitočnosť učenia sa prejavuje v kontrole toho, čo sme už vstrebali a v rozvíjaní komunikatívnosti a vyjadrovania sa.
Pri zakladaní skupiny je viac než užitočné určiť si ciele a plány, ale neprehnať to s podrobnosťami, ktoré by uchádzačov odradili. Nasleduje propagácia pomocou reklamy vo vhodných médiách a na vhodných miestach a zverejnenie kontaktu, pravdepodobne v anonymnej forme.
Miesto stretnutia skupiny býva obvykle hostinec, hotel, dom s pozemkom. Alternatívami sú kultúrne strediská, skúšobne a iné miesta. Dramatické a tanečné centrá sú vhodné na hlučné akcie a prácu v kostýmoch, keďže na týchto miestach je to na každodennom poriadku. Akcie vo voľnej prírode sú zložitejšie na organizáciu dopravy, zariaďovanie ohňa a v neposlednom rade aj upratovanie po akcii "pokiaľ nechcete, aby sa hneď na druhý deň objavilo v miestnom plátku niečo ako: "Satanistická rituálna obeť v miestnych lesoch.""
O terapeutických centrách sa Hine tiež vyjadruje úsmevne: "Jejich pronájem může být dost drahý a mnoho z nich provozují skupiny uvědomělých stoupenců New Age, kteří mohou mít námitky proti tomu, aby se jejich prostor využíval pro svolávaní démonů."
Vedenie ľudí sa prispôsobuje účelu skupiny. Čím je skupina väčšia, tým viac potrebuje vodcu, ktorý iniciuje rozhodovanie a dohliada na vykonávanie úloh. Býva však aj posudzovaný členmi za svoju činnosť. Ak sú očakávania na vodcu nadľudské, stáva sa terčom projekcií súvisiacich s autoritou.
Skupiny možno deliť na hierarchické a nehierarchické, ktoré však tiež majú štruktúru, ale neformálnu, skrytú. Predpoklad, že každý dobrý magik je zároveň dobrým vodcom, býva často chybný. Vodcovstvo závisí na okolnostiach - napríklad na tom, či konkrétne stretnutie je naozaj formálne, taktiež nie každý rešpektuje formálneho vodcu. Efektívny vodca reaguje na potreby skupiny, je flexibilný, rozumie skupinovým náladám a vyjadruje normy skupiny. Prirodzené autority, ktoré svoje vodcovstvo odmietajú priznať, skupine neprospievajú.
Potreby skupiny rozdeľuje Hine do troch okruhov: potreby úloh, potreby skupinovej súdržnosti a individuálne potreby. Tieto okruhy sú od seba vzájomne závislé. Vodca, ktorý chce skupinu riadiť efektívne by si mal byť vedomý toho, čo sa v skupine deje, rozoznať vhodné kroky na podniknutie a uskutočniť ich.
Pre člena je kľúčové pochopenie významu úlohy, ktorou je poverený, inak sa do nej nezapojí naplno. Vodca teda má byť pripravený jasne vysvetliť všetko potrebné o úlohách - čo treba urobiť, prečo a ako, a skontrolovať, či mu člen rozumie.
Plánovanie aktivít by v sebe malo zahŕňať aj otvorenosť voči návrhom členov skupiny, ktoré vodca nevymyslel sám, alebo neboli súčasťou tradície. Pomerne často sa skupiny uzatvárajú nápadom, ktoré nie sú na prvý pohľad "magické". Návrhy jednotlivcov (ako aj ich pokrok) by mali byť oceňované, aj keby boli momentálne neuskutočniteľné, aby neboli členovia odradení od ďalšieho vyjadrovania sa. Dobrý plán je flexibilný, aby sa akcia mohla prispôsobiť nečakaným zmenám. Keďže vodca je zodpovedný za rozdeľovanie úloh, mal by preskúmať motiváciu, zdroje a schopnosti dobrovoľníkov. Dôležité je, aby vedel zhodnotiť svoj vlastný výkon v tejto roli: "Schopnost hodnotit sama sebe v oblasti pocitů, zkušeností, chování, představ atd. je pro magický rozvoj ústředním předpokladem. Zvláště důležitá je tato schopnost při skupinové práci, a ještě více, pokud je člověk skupinovým vůdcem."
Kandidátov na vstup do magickej skupiny možno hodnotiť na základe interview (či už prebieha súkromne alebo pred radou členov), listov a komentárov uznávaných členov. Obvyklá býva aj čakacia doba pred iniciáciou. Námety na zamyslenie sú: Dá sa s kandidátom ľudsky vychádzať? Má čo poskytnúť skupine? Ako jedná, aké má názory? Má už skúsenosti s magickou praxou? Musíme člena poznať osobne? Aká veľká má byť skupina?
Odmietnuť záujemcu býva niekedy ťažký krok, ktorý je nutne vykonať správne, ak nemá skupinu nenávistne ohovárať. Ak je jedinec vylúčený zo spoločenstva, ktorého už bol súčasťou, malo by tomu predchádzať odôvodnené varovanie.

Časť IV - Kniha krásy & Kniha ohavnosti
Kniha krásy
Pôvod diskordiánskeho hnutia siaha do roku 1950, kedy sa mala grécka bohyňa Eris zjaviť dvom kalifornským mladíkom a stanoviť ich "držiteľmi posvätného chaosu". Tí sa následne vzájomne vymenovali veľkňazmi vlastného šialenstva. Za diskordiánskeho pápeža sa však môže prehlásiť ktokoľvek.
Diskordiáni sú známi zapojovaním humoru do všetkých častí života, aj mágie. Reagujú tým na banalitu konsenzuálnej reality a nebezpečnosť vážneho nahliadania na seba, alebo svoje činnosti. Hine menuje ako zbrane spojené s Eris kocku na voľbu svojho jednania, nafukovacie kladivo ako rozbíjača ega, či "eterický granát chaosu" a servitora cukríkov smarties na šírenie veselosti v meste. Taktiež si pri práci s Eris vytvoril zaoblený pentagram.
Eris je teda vnímaná ako skrytá sila (pozitívneho) chaosu, podivností, detskej anarchie, bláznovstva. Invokuje sa pre získanie inšpirácie, informácií z nečakaného zdroja a nárast počtu synchronicít.
Hine odbočuje od diskordiánov k myšlienkam o praxi s modernými božstvami. Vysvetľuje, že účinná magická práca nemusí byť založená na starých systémoch a niekedy prebehne aj spontánne. Tiež hovorí o vtipných historkách s pohanskými bohmi a o tom, že pre moderných pohanov je niekedy tabu smiať sa činom bohov, kvôli predstave ich posvätnosti. Taktiež prechádza k zamysleniu o podobnosti medzi mágiou a zábavou. Mágia je podobná hre v tom, že účastníka odvádza od "normálneho" sveta do svetov mýtických. Ďalším odbočením je text o sociálnej maske magika. Čím vyššie postavenie ľudia magikovi pripisujú, tým ľahšie sa nechajú uvádzať do tranzu a liečiť. V skupine si možno precvičiť rozdelenie na žiakov pýtajúcich sa na pravdy o existencii a vysvetľujúcich "guruov".
"Bohužel se mnoho lidí honí za nějakým guruem. Pak jsou zde ti, kteří by se ochotně stali guruy pro dobro nás všech. Jsou zde zkušení magikové, kteří se podílejí na předávání informací a pomáhají ostatním, avšak existují i takoví, jejichž motivací je pouze finanční zisk, moc nad druhými, sexuální dobrodružství nebo jen pocit být důležitým. Ti, kteří tedy hledají své guruy, by se měli před otevřením své mysli, peněženky nebo než roztáhnou nohy zamyslet nad pravostí takového gurua. Než je jako učitele přijmeme, mohli bychom se jich zeptat, proč se jako učitelé chovají."
Posledné odbočenie pojednáva o prístupe k reklamám a propagande ako k magickým technikám. Reklamy totiž vplývajú na masy, odrážajú dominantné mýty, pôsobia na naše nevedomé vnímanie skrytými správami. Najprv ukážu divákovi problém, ktorého by sa mal obávať a potom mu predstavia svoje riešenie v superlatívoch. Tieto techniky využívali aj diskordiáni na rozvratné účely.

Kniha ohavnosti
Posledná podkapitola sa sústredí na Lovecraftov mýtus Cthulhu, ktorý je najlepším príkladom pre magickú činnosť s fiktívnou, nehistorickou mytológiou. Jeho základom je predpoklad, že dávno pred ľudstvom obývali Zem mocné kozmické rasy, ktoré sa raz vrátia a pre ktoré znamená ľudstvo asi toľko, ako pre nás hmyz. Tieto entity nemajú len mimozemský, ale aj istý "démonický" charakter, keďže sú vyvolávané šialenými kultmi zapadajúcimi do mýtu. Ich podstata je divoká, resp. chaotická v negatívnom význame, pre ľudskú myseľ sú takmer neuchopiteľné. Lovecraftov mýtus rozvíjali neskôr aj iní spisovatelia.
Ústredným textom mýtu je kniha Necronomicon, ktorá sa sama stala mýtom, objavili sa aj rôzne podvrhy sa za ňu vydávajúce. Okrem nej Lovecraft vo svojich poviedkach písal aj o iných knihách, obsahujúcich rituály "zavrhnutých a bezbožných tradícií". Hine radí považovať Necronomicon za astrálnu knihu, teda zdroj z ktorého sa dá získať jedinečné posolstvo vďaka snom, víziám a automatickému písaniu. V mýte sa objavujú aj kamene analogické predmetom určeným na veštenie, ktoré divákovi dovolia nahliadať do iných dimenzií, avšak tieto dimenzie sa prejavia aj vo svete pozorovateľa. Iné svety Lovecraft opisoval ako nepodliehajúce bežnej geometrii a jeho hrdinovia za svoje svedectvá týchto svetov väčšinou platili svojím zdravým rozumom. V Lovecraftových dielach sa možno stretnúť aj s mutáciou človeka do beštiálnej podoby. V magickej praxi dochádza k zmene astrálneho tela na zoomorfné, či k posadnutiu zvieracou entitou. Mýtus Cthulhu obsahuje aj útržky ťažko používateľného jazyka, ktoré Hine prirovnáva k barbarským menám, teda zvukom pochádzajúcim z rituálov či stavu posadnutia.
Podobne ako v druhej kapitole, aj tu Hine radí študovať poviedky obsahujúce mýtus pre jeho zakorenenie v mysli, čo má byť dlhodobým procesom. Môžu nasledovať tematické sny alebo pokusy o vlastné umelecké diela - obrazy, sochy a podobne. V zaznamenaných snoch možno nájsť predstavy užitočné na ďalšie meditácie. Taktiež sa sny o mýte môžu postupne stávať živšími.
Až v závere podkapitoly Hine objasňuje, prečo je magická prax s týmto mýtom užitočná, aj keď je mnohými považovaná za nebezpečnú. Nerozvážnemu praktikovi však hrozí posadnutie či šialenstvo aj pri práci s neškodne vyzerajúcimi systémami.
"Tyto stavy jsou určitě zvláštní, ale jsou to stavy vysoce magické. Myslím, že pro určité lidi jsou takové stavy problémem proto, že když se do nich dostanou, cítí, že ztrácejí kontrolu nad tím, co se děje. Nebo přesněji řečeno, ztrácejí iluzi, že mají kontrolu nad tím, co se děje. Strach z toho, co se může stát, kam se můžeme dostat, je často horší než samotný proces. Strach nás drží zpátky, abychom se vrhli do náruče nejistoty. Okultisté píšící o Lovecraftovi někdy uvádějí, že on sám "se stáhl zpět, když stanul na okraji propasti". A to udělat mohl, neboť v extrémní situaci je obtížné dokázat vrhnout se do náruče zmatku a šílenství. V určitém bodě však zjistíme, že právě po tom toužíme.
Ze zkušenosti s prací s vlastní osobností (magie ega) vím, že lidé (včetně mě) pracují s částí své osobnosti (chování, postoj atd.), pouze když ji vnímají jako něco, co vyžaduje pozornost, a jen tehdy, kdy vůle změnit se převažuje nad touhou zůstat stejným. Teprve když se dostaneme do extrémní situace pochopíme, jak naše chování přispívá k tomu, co se nám děje. Při práci s extrémními magickými systémy, jako je magie mýtu Cthulhu, dostanou naši skrytí démoni šanci vyskočit na povrch a projevují se v podobě dysfunkčního chování. Když k tomu dojde, my je (konečně) poznáme jako naši součást a začneme s nimi něco dělat. To není nikdy jednoduché a často je to velmi bolestné. Když však těmto démonům neumožníme vyplout na povrch, zůstanou skryti a budou nás nahlodávat zevnitř."
Záujemcov o tento systém Hine odkazuje na svoju zbierku The Pseudonomicon.

Vyhodnotenie knihy
Prvej kapitole možno vytknúť niekoľko horšie zrozumiteľných častí, nie vždy mi bolo stopercentne jasné, prečo autor píše o daných témach. Obsah najzaujímavejšej, druhej kapitoly oceňujem, je totiž podrobnejším návodom na skladanie rituálov, než nájdete v iných knihách, napríklad venovaným výhradne sviečkovej mágii. Zároveň však je štruktúra tejto kapitoly nejasná. Podkapitoly sú jasne odlíšiteľné, tak ako v celej knihe. Jednotlivé články sa však ľahko pomýlia so zoznamami, ktoré navyše obsahujú rady s vlastnými nadpismi. Hoci táto technická chyba nenarúša porozumeniu predávaných informácií, musím ju knihe vytknúť. Pri štvrtej kapitole zas nerozumiem, prečo si žiadala toľko odbočení od témy, zvlášť v Knihe krásy. Aj keď toto vyhodnotenie vyznieva negatívne, Prachaos obsahuje mnoho myšlienok hodných citovania, čo som sa snažil v tejto eseji ukázať a tým výrazne natiahol jej dĺžku. Záujemcov o "vyvolávanie Spocka" by som rád odkázal na dvojdielny text Vulkánská magie. Ako príklad mágie ega môže poslúžiť Ophagorov Obrad Sebazničenia.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Thulo Thulo | 3. září 2015 v 15:40 | Reagovat

Och, super že si sa povenoval práve tejto knihe. Zdieľam tvoj názor v tom ohľade, že sú niektoré pasáže neprehliadne, nie celkom zrozumiteľne napísané... Kvôli tomu som knihu ani nedočítal. Mňa osobne najviac bavila práve 1. kapitola, zvlášť časť o mikroeonike. Vždy som považoval túto knihu za kľúčovú pre každého chaosmagika, ale isto sú aj knihy ktoré ako úvod chaosmágie poslúžia lepšie, no nie ? :-D

2 Executor Executor | 4. září 2015 v 9:35 | Reagovat

Niektoré krátke spisy, alebo Frater V.D. sú o dosť prehľadnejšie... Hine sa ďalej dosť venuje aj skupinám a to je téma v ktorej často stačí zdravý sedliacky rozum, aspoň v pozícii bežného člena.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama