Maťo Krkavec - Súvislosti

13. června 2015 v 20:26 | Executor |  O prínose kníh
Maťo Krkavec - Súvislosti

Voľne dostupná kniha Súvislosti nepatrí medzi knihy, ktoré len predkladajú závery. Mnoho sa pýta, nabáda objavovať v sebe. Môžete si ju stiahnuť na stránke autora: http://www.krkavec.sk/knizka-suvislosti
Jednotlivé články z ktorých kniha pozostáva možno chápať ako súčasti puzzle. O akých témach teda Maťo píše? Je ich mnoho... poďme si ich vymenovať:

1. O vymedzovaní sa, oddeľovaní od ľudí, o bezpečí poznaného - doterajších názorov. O prekračovaní vlastných hraníc. O rozdielnych názoroch a konštruktívnom dopĺňaní sa, o názoroch, ktoré cítime ako ohrozenie svojho sveta.
2. O prebúdzaní sa z automatického žitia do uvedomelého, plnšieho žitia.
3. O zahaľovaní sa, chránení sa pred zranením - fyzickým, citovým.
4. O očiste, o prírode a nažívaní s ňou. O kolobehoch materiálu v prírode, o spôsobe života predkov spojeného s prírodou a úctou k nej. O symbole stredu sveta.
5. O zapieraní prirodzenosti, o pocite nenaplnenia.
6. O blízkosti v rodine, citovom uzavretí sa, o liečení rán a novom otvorení sa. O nedostatku intimity.
7. O deformovanom vnímaní sveta. O vykorisťovaní prírody a uprednostňovaní finančného zisku pred spoločenským prínosom, ktorý nie je merateľný v číslach.
8. O dôvere k životu, o spoznávaní seba.
9. O úradnej moci, správe mesta. O cene pripisovanej práci. O porovnaní dobrovoľnej práce s nútenou robotou vykonávanou pre peniaze.
10. O improvizovanom divadle a osobnej úlohe v živote. O potrebe skutočnej komunikácie a spojení.
11. O rozhodovaní skupiny v núdzi a vplyve rozhodnutia na život.
12. O získavaní poznania cez skúsenosť/zážitok a neprežitej viere získanej z len kníh. O nezmyselnom uznávaní utrpenia v náboženstve. O histórii pokresťančovania Slovanov.
13. O zotročovaní, fyzickom aj duchovnom. O hierarchii v spoločnosti a hlúpej myšlienke, že ostatné formy života majú ľuďom slúžiť. O hubení zvierat a kolobehu života.
14. O stopách duchovna v jazyku. O chápaní vulgarizmov v ich pôvodnom význame, o oslavách plodnosti. O oslavách jari a nepochopení ich pôvodnej formy. O onanii, milovaní sa a využívaní sexuálnej sily.

Niektoré články sú zo života autora. Kniha má spirituálnu, prírodnú povahu. Nesie sa v hľadaní prirodzenosti, objavovania seba a darov po predkoch. Nemá mystický, magický ani náboženský charakter. Jediné, čo som v nej videl podobného charakteru bolo spomenutie využívania reiki, sexuálnej energie, obradov predkov a duchovné meno autora. Krkavce nesú značne mnohorakú symboliku, predovšetkým sú pútnikmi medzi svetmi. Kontroverzná či provokatívna, ako autor avizuje, mi kniha pripadala len do istej miery - o tom v nasledovných riadkoch. Prejdime k môjmu zhodnoteniu knihy a k vypovedaniu nejakých ďalších súvislostí z mojej perspektívy.

Čo sa mi nepáčilo:
Zľahka ma vytočili autorove súdy, ktoré vyznievali v zmysle: toto a hento spôsobuje len zlé, len odtrhnutie od prirodzenosti. Šlo o Maťov postoj k technike, televízii, rozhlasu, počítačovým hrám, Internetu a dokonca aj knihám.
"Televízia a rozhlas spôsobujú jedno: odtláčajú tvoj záujem preč z oblasti, ktorú môžeš ovplyvniť. Výsledok? Ochromení, bezmocní a podráždení ľudia."
Akoby sa technikou nedalo realizovať nič dobré a spôsobovala odtrhnutie od reality. Nezávisí tak "trochu" aj na vysielanom programe televízie či rozhlasu? Ten istý Internet Maťo používa na šírenie svojho posolstva. Ten istý Internet, vďaka ktorému môžu fungovať debničkári predávajúci zdravé ovocie a zeleninu, vďaka ktorému supermarkety ľahšie rozdajú potravu, ktorú by inak vyhodili. Na knihy a Internet fakt nedám dopustiť. Sú to práve technika a šírenie informácií, ktoré by mohli napomôcť ľahšie sa obrátiť proti prúdu devastácie a vracať sa k zdravšiemu, ekologickejšiemu žitiu. Navyše, nezamýšľam sa nad tým, ako žiť v súlade s prírodou, ale ako nájsť vyvážené žitie s prírodou aj technikou. Pre jednotlivca by to mohlo byť pomerne ľahké, ale pre celú civilizáciu by to bola extrémna výzva, úloha na mnoho generácií. Odtrhnutie sa od prírody nie je dobré, ale mal by sa návrat k prírode stať dôvodom zanevrenia na technológie? Rozhodne nie! Hádam sme neprešli tisícročiami zbierania poznatkov len preto, aby sme ich teraz odvrhli. Ešte myšlienka k médiám: Kde je hranica medzi konzumom a ocenením? Je hádam antiduchovné pozrieť si nejaký ten film či seriál a aspoň takým spôsobom oceniť námahu všetkých tých ľudí, ktorí na ňom roky pracovali?

Ešte extrémnejšie vyznieva poňatie očkovania ako nezdravej "poistky proti smrti", pretože "smrť je súčasťou života". Chápem, v širšom kontexte ide o to, že sa vyhýbame všetkému na pohľad temnému, odmietame nebezpečenstvo, riziko, zmenu. Svojím strachom si až znepríjemňujeme žitie, svoje strachy reflektujeme do našich detí. Ale pri takto vyjadrenom názore to znie, že by mal autor zvážiť život u Amišov či podobných ortodoxných skupín. Ľudská perspektíva je obmedzená, preto sa smrti chceme vyhnúť. Je to podľa mňa v tomto zmysle prirodzené. Jednoducho podliehame tomu najsilnejšiemu, čo zažívame - každodennému životu, jeho "istote". Podobne je to aj so stavmi mysle - naším stredobodom je bežný stav vedomia a ak má svoj stredobod posunutý, je vyhlásený za blázna... a pritom možno halucinujeme všetci, len od seba odháňame ľudí, ktorí halucinujú inak. Sme fašistickí halucinátori. Som však presvedčený o tom, že keby naši predkovia veriaci v kruh života mali k dispozícii podobnú "poistku proti smrti", tiež by ju používali. Aj keby verili vo svoju nekončiacu existenciu, chceli by svoj život ovládať viac - napríklad neodísť od blízkych "predčasne" kvôli chorobe. Človek je tvor ovládajúci.

Okrem týchto dvoch pasáži sa mi ešte nepáčili prehnane expresívne vyjadrenia typu: "Už nie si človek, už si odborník." alebo: "Spolu so stratou ľudovosti sme prišli o ľudskosť." Možno ide len o zastanie sa jednoduchých robotníkov. No nemyslím, že je na mieste dávať odbornosť do protikladu s ľudskosťou. Nájdu sa osoby, ktoré môžu svojej maske, uniforme podľahnúť, ale nevidím v tom veľké riziko. Na odbornosti nevidím nič zlé, skôr naopak. Zlé je, ak sa kvôli nej vyvyšujeme - kvôli titulom, bohatstve či sláve. Zlé je, ak za odbornosťou smerujeme preto, lebo máme v úmysle sa vyvyšovať po jej dosiahnutí. A to je ľahké - človek je tvor chybujúci. Tiež sa zdá, akoby Maťo staval do protikladu rozum a radosť zo života, čo taktiež neprijímam. Stačí žiť vedome a človek sa dokáže pomaly navracať aj k svojej detskej radosti a hravosti, presúvať svoje "ťažisko" (o ktorom Maťo hovorí) od hlavy ku srdcu.

Čo sa mi páčilo:
K ostatným kritickým článkom sa staviam pozitívnejšie. K čomu je autor podozrievavý alebo čo kritizuje?
1. Autority, politikov, úradníkov, školský systém, celospoločenskú hierarchiu.
2. Potravinársky priemysel, náboženstvo, vieru.
3. Konzumný spôsob života, drancovanie prírodných zdrojov.
S viacerými ideami pri týchto témach môžem vcelku súhlasiť. Aj tu sa však objavujú podľa mňa prehnané pohľady - akoby každá osoba v postavení pri moci musela byť nutne zle vychovaná či duchovne zakrpatená. Zdá sa, že v úvahách o dnešnej spoločnosti, či skôr hierarchii sa Maťo jemne opiera aj o "konšpiračné teórie", ale v tomto taktiež súhlasím.
Stotožňujem sa s tým, že by sme sa mali snažiť, aby sme mohli viac práce (podľa svojho výberu) vykonávať dobrovoľne a menej práce nútenej potrebou zárobku. Mali by sme pracovať pre celok, nie si konkurovať a myslieť len na seba. Jedným dychom treba dodať, že celok nie je iba ľudstvo... Ničením matky Zeme si pod sebou pílime konár.

Najviac sa stotožňujem s názormi na vzťahy a prístupom k ľuďom, ktoré Maťo opisuje. Sú mi blízke a hodnotné:
"Sila, hodnota a bohatstvo totiž vznikajú vzájomným hlbokým prepojením, vzájomnou nezištnou pomocou, dobrovoľnou spoluprácou. Čím viac bytostí je prepojených, tým mocnejšie sú."
Maťovi sa dokonale podarilo zabiť klinec po hlavičke týmto odsekom:
"Prečo sme prestali zdieľať našu intimitu v našej vlastnej ľudskej kultúre - v prostých každodenných prejavoch našich bytostí? Prečo už vídame len jej umelé napodobeniny v konzumnej koristníckej pseudokultúre "zábavného" priemyslu? Možno sa bojíme... Bojím sa zdieľať svoju ľudskosť a bytostnosť? Chce to odvahu otvoriť sa druhému človeku a ukázať seba, aký skutočne som, odhaliť svoje slabiny a prestať predstierať, že som taký, aký by som v očiach iných chcel či mal byť - sňať tú ochrannú masku svojbytného samostatného individualistu..."
Inšpiratívny bol článok o rodinnom posedení v kruhu, v ktorom sa všetci s úctou a prijatím počúvajú, vnímajú, hovoria s dôverou, otvorenosťou. Takéto by skutočné vzťahy mali byť.
Tak, ako Maťo píše o ľudskosti a prepojení, píše dobre aj o oddeľovaní sa. Počas dvoch dní, kedy som knihu čítal, som si o sebe (lepšie) uvedomil, že sa násilne oddeľujem od ľudí, ktorí ma sklamali a nechcem im dať ďalšiu šancu, hlavne kvôli svojej povesti. Kvôli tomu, čo sa povie - kvôli riziku, aby niekto ďalší nezneužíval moju zhovievavosť. A tak silou-mocou zapieram svoju ľudskosť a odmietam odpúšťať, len aby som bol za niekoho, koho sa neoplatí naštvať. Neviem prijať ľudí kvôli rozhodnutiam a skutkom, ktoré vykonali. Možno im nedokážem dať ďalšiu šancu len preto, že nechcem. A nechcem, lebo je to proti môjmu poňatiu spravodlivosti. Zodpovednosť za predošlé správanie predsa nesú sami - mali myslieť vopred na to, aké následky budú ich skutky mať.

Články ku koncu knihy sú venované kritike náboženstva. Hoci neviem posúdiť, či náboženstvo hralo až tak významnú rolu v dejinách podlého rozširovania moci, ale zdieľam názor, že kresťanstvo istým spôsobom "propaguje" utrpenie. Spomínam si, že ako dieťaťu mi tvrdili, že je dobré, aby sa ľudia báli boha... už vtedy som sa tomu priečil a pripadalo mi to zvrátené.
Okrem kritických článkov kniha obsahuje aj oddychové články. Nie vždy však musí vidieť čitateľ súvislosť medzi témou a predloženými otázkami. Zrejme je to tým, že mentálna mapa autora je iná ako čitateľova. Možno bude vhodné povenovať sa knihe znova o niekoľko rokov - spolu so zápisníkom na svoje dojmy.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama