Výhrady proti takzvaným „bielym mágom“ (2.časť)

28. listopadu 2014 v 18:58 | Executor |  Ezoterika
10. Spravodlivosť a pomsta
Z pohľadu toho, kto odmieta ľudskú spravodlivosť je jasným pravidlom, že nemáme právo trestať iné osoby. Ani som si nevšimol - odkedy sa svet riadi právom? Ak niekto trpí, "bieli mágovia" sa odvolávajú na osud a karmu. Ak si niekto od nich pýta úder do tváre, zrazu sa už na osud neodvolávajú. Nevidím dôvod, prečo by konkrétny človek nemohol byť na chvíľu prostredníkom oného "osudu", prípadne prečo by celá existujúca spravodlivosť nemala byť len tá, ktorú si sami zabezpečíme. Dobre teda, hovorím viac o pomste, ako o spravodlivosti.
Z pohľadu toho, kto sa rád vyhlasuje za pomstiteľa zla môže byť spravodlivosť veľmi ľahko len ospravedlňovaním svojich deštruktívnych potrieb pred svedomím, zámienkou posväcujúcou jeho chovanie. A tak sa na diskusných fórach objavujú mladíci plní túžby stať sa postrachom "čiernych mágov", neuvedomujúci si, že na také poslanie by museli mať schopnosti, ani že magický útok je používaný málokedy, pokiaľ samotný mág nebol donútený takto konať. Ďalej, ak pristúpime na túto hru na hrdinov, po čase sa môže nájsť "pomstiteľ vyššieho rádu", to znamená niekto bojujúci proti predchádzajúcim pomstiteľom z presvedčenia, že jednali nesprávne, lebo trestali ľudí, ktorí boli zahnaní do kúta, prípadne z presvedčenia v oprávnenosť anarchistického chovania.

11. Karma a spätný odraz
Poňatí karmy je mnoho a medzi najhoršie poňatia radím tie, ktoré vyhlasujú, že karma je záväzok k utrpeniu z minulého života, alebo je priamou odmenou a trestom za mieru morálky v správaní. Z takých axióm vyplýva niekoľko veľmi zaujímavých dôsledkov.

a) Pokým veríme, že si nepríjemné udalosti v živote musíme pretrpieť a pomáha nám to nevytvárať nový hnev a stres, je to do istej miery užitočné. Je to len zdanlivou kapituláciou, ktorá nás uvoľní a vráti nám vyrovnanosť. Hneď, keď to začne spôsobovať stagnáciu a zahodenie snahy o zlepšovanie situácie (založenej na duševnej vyrovnanosti, nie zúfalosti), treba sa takej viery zbaviť.

b) Aký má zmysel byť čo najlepší na okolie, ak to vychádza len z čírej vypočítavosti vychádzajúcej z viery vo vytvorenie pozitívnej karmy? Okrem toho sa myšlienka karmy môže stať klapkou na očiach a dogmou prikazujúcou správať sa len "dobre", čo zabráni poznávať svet, ale aj seba z iného uhla pohľadu. Ľudia, ktorí to praktizujú takto, sa nepýtajú, ako svet funguje a prečo tak funguje, neskúmajú. Iba sa uspokojujú s permanentným prikázaním, aby nemuseli rozmýšľať a rozhodovať sa.

c) Na základe toho, že máme sklony vidieť svet tak, ako ho chceme vidieť, je na mieste otázka: Ak veríte, že každé "zlo" má byť potrestané, nie je vo vás taká istá pomstychtivosť ako v ostatných, iba skrytá a nepriznaná? Ospravedlňujem sa tým, ktorí pri čítaní nasledovnej myšlienky upadnú do bezvedomia, ale nemala by byť práve božská láska (o ktorej tak často uvažujete) taká, ktorá zahŕňa všetko bezpodmienečne - rovnako "dobro" ako "zlo"? Zdá sa, že pre zástupcov pozitívnej ezoteriky nemusí byť viac pochopiteľná, ako pre ostatných. To znamená skoro vôbec, aspoň pre racionalitu.

d) Úvahami nad karmou sa dostávam často k myšlienke, že "slniečkári" predpokladajú existenciu svedomia aj na úrovni duše, prípadne považujú svedomie tak, ako ho poznáme, za prejav duše. Takáto myšlienka však vychádza z dualizmu, ktorým podľa mňa duša nie je zaťažená. Preto myšlienku "svedomia duše" odmietam. Ak má byť svedomie produktom duše, prečo sa tak často vyskytuje aj v situáciách, kde je prebytočné? V situáciách, keď sa stane nehoda, ktorej sme nemohli zabrániť, alebo keď sme nepomohli niekomu, komu by to v konečnom dôsledku nič nedalo? Prečo by sa mal vnútorne zožierať šofér kamióna, ktorému pod kolesá sám vbehol samovrah? Prečo by som si mal vyčítať, že som nedal mincu bezdomovcovi, keď by ho o ňu niekto obral? Svedomie býva niekedy chybné.

e) Nedráždi ma, že karma spolu so spätným odrazom sú "bielymi mágmi" považované za zákony, ale že sú považované za múdre a dobré zákony. V prvom rade sa pýtam, čo sú to za mágovia, ktorí nielenže nevnímajú obmedzenie vlastných možností ako tŕň v oku, ale ho vítajú s otvorenou náručou? Takéto "zákony" sú veľmi nevýhodné práve pre napadnutých. Nezdá sa totiž, že by niekto materiálne terorizujúci okolie za to bol často potrestaný. Naopak, oveľa častejšie je, aby sa tým "dobrým" a mierumilovným stávali v živote katastrofy. Čo je teda múdreho na tom, že ak sa musím brániť ničivými prostriedkami -či už hmotnými alebo magickými-, môže sa mi to vrátiť, obzvlášť v prípade mágie? Ak som v situácii, v ktorej bežné prostriedky nefungujú, alebo nie sú zákonné, respektíve efektívne a účinné, musím jednať magicky. Mal by som byť obmedzený aj v tejto oblasti len na pozitívnu mágiu určenú pre svoj prospech? Spätný odraz, ktorý sa často objavuje po ničivých operáciách zapríčiňuje, že negatívna mágia nebýva veľmi dobrou voľbou. No mali by sme jasať a tešiť sa z javu, ktorý môže obmedzovať regulačné mechanizmy v spoločnosti a podporovať moc v rukách osôb používajúcich fyzické násilie, vydieranie a právnické manipulácie? Taký jav napomáha centralizácii moci do rúk tej najväčšej špiny - toto sa vám tak páči, drahí "bieli mágovia"? Staršou otázkou je závislosť efektivity mágie od morálky jej cieľa, nad čím by sa zrejme chaosmágovia len uškrnuli. Pre seba som túto otázku ešte úplne neuzavrel, nakoľko aj v jej prípade sa dá uvažovať nielen o vonkajších podmienkach univerza, ale predovšetkým o mikrokozme adepta, jeho vnímaním sveta, precítenou skúsenosťou a svedomí. Ďalej, malo by sa mi vrátiť, ak niekoho udriem počas trénovania boja?
(Poznámka: Uvažujem v celom článku o spätnom odraze len ako o vrátenej negatívnej sile stvorenej pri magickom útoku, nie ako o "dani za úspech" či vrátenú energiu z "neadekvátneho" zásahu do univerza.)

Prínos iného náhľadu
V poslednej časti článku sa pokúsim objasniť, aký prínos má iné, pseudo-temnejšie vnímanie sveta, pričom budem nadväzovať hlavne na myšlienky o spravodlivosti, karme a spätnom odraze z predchádzajúcej časti.
V rámci fair play priznávam, že niektoré skúsenosti z mojej praxe so sigilickou mágiou dali za pravdu pozitívnym ezoterikom a vyvrátili moje očakávanie. Prvý z nich bol zážitok spätného odrazu, hoci som na spätný odraz neveril a netrápilo ma svedomie kvôli vyslanému útoku. Hoci môj útok neuškodil zamýšľanému terču, prejavilo sa to na rodinnom príslušníkovi terča - akoby som zasiahol vedľa. Prečo si teda myslím, že nešlo o náhodu? Typ zranenia súhlasil so špecifikovanou kliatbou. Podobný typ zranenia sa objavil u mňa a pokiaľ si spomínam správne, tak ešte predtým, než si ma vyhľadala informácia o zranení príbuzného obete. Kedy sa toto zranenie odohralo, mi nie je známe. Na základe toho uvažujem, či moje, slabšie zranenie nenastalo ako prvé. V tom prípade by odraz bol viac "vypúšťacím" ako "spätným". Keď Jozef Karika prirovnával magický útok ku streľbe z pištole, možno použil pozoruhodne vhodnú metaforu... V každom prípade, ani tento zážitok neukazuje, či spätný odraz má byť akousi "spravodlivosťou", alebo -ako si myslím- len snahou energie vybiť sa, niekedy možno aj cez miesta najmenšieho odporu.
Druhá skúsenosť bola opačnej kategórie. Snažil som sa mágiou pomôcť osobám v núdzi a tento nesebecký cieľ vyšiel pomerne rýchlo. Informácia o úspechu si ma opäť vyhľadala sama. Ľudia, ktorým som chcel pomôcť, boli už v zlej situácií dlho, sužoval ich stres. Preto som sa domnieval, že ich beznádej zafunguje ako faktor znižujúci efektivitu mágie (podobne ako takzvaný vnútorný odpor, nie však u mága, ale cieľovej osoby). Zrejme sa tak nestalo. Ani tento prípad neukazuje presný záver. Funguje nám mágia pre nesebecké ciele kvôli spriazneniu niečoho vyššieho, alebo iba preto, že priebeh realizácie nenarúšame neustálym myslením na cieľ, ako pri svojich vážnych problémoch? Pomáhame iným ľahko kvôli svojmu malému vnútornému odporu k takým cieľom a nehrá pri tom žiadnu rolu vnútorný odpor tých, ktorým chceme pomôcť? A prečo vlastne o vnútornom odpore zainteresovaných premýšľam len v prípade pomoci?

Zdá sa mi zvláštne, ako sú vo všeobecnosti uznávané umenia ako sú Iaidó, Kjudó a iné, v ktorých cvičiaci narába s životu nebezpečnými zbraňami a toto cvičenie má posilňovať charakter. Okamžite, ako prejdeme do abstraktnejšej roviny a začneme hovoriť o odvrátenej stránke mágie, pre ľudí je to nestráviteľná, odsúdeniahodná téma, produkt pomýleného náhľadu na svet a monštruózne zlo, nehľadiac na to, že cieľ operácie nemusí byť tak negatívny, ako forma pomocou ktorej sa operuje. Cvičenie so smrtonosnými zbraňami teda je v poriadku, no temnejšie odvetvia mágie v poriadku vraj nie sú a neposilňujú charakter, ale spôsobujú šialenstvo... Čím sú takéto názory v laickej spoločnosti spôsobené? Zrejme tými samozvanými "mienkotvornými médiami", o ktorých som písal v bode 2.

Intuitívne všetci vieme, že sú to práve snahy o využitie škár v systéme, ktoré vedú jedinca k detailnejšiemu poznaniu systému. Znamená to, že práve snaha o obídenie pravidiel býva novým impulzom rozvoja a inováciou, niekedy aj pre celú spoločnosť. To, čo nazývame úspešným zneužitím vedomostí, môže odhaľovať mieru, do akej zákonitosti skutočne ovládame. Čím iným sa lepšie meria sloboda, ako prekonanými obmedzeniami a zákonmi, ktoré platia pre iných, ale už nie pre nás? Nikdy nevieme, kam nás nový objav posunie. Vo vede sa to prejavuje veľmi často, keď napríklad objav v jednej oblasti posunie ďalej inú oblasť poznania, čo má ďalšiu lineárnu kauzalitu. Už z toho dôvodu by sme mali bádať všade, kde to považujeme za prijateľné. Lenže mieru prijateľnosti si určuje každý z bádateľov sám (prinajmenšom vo svojom osobnom živote), nech to môže byť pre spoločnosť akokoľvek nepríjemné. Niekedy sa dopúšťame hodnotenia zovňajšku cesty, aj keď nevieme, kam nás dovedie. Platí to aj prenesene na mágiu, napríklad inokedy nemorálna sugescia nám môže zachrániť život v prípade, ak na nás niekto mieri zbraňou. Mojim oponentom by ani vo sne nenapadlo, že niekoho môže zaujímať spätný odraz a jeho obídenie viac ako technická zaujímavosť, než nástroj pomstychtivosti. Dostávam sa k ďalšej myšlienke o útočnej mágii a to, že by sa nemala používať, pokým nejde o život. Ani s tým nemôžem súhlasiť. Ako môže človek pod tlakom vedieť, že mu bude fungovať postup, ktorý nemal vyskúšaný ani keď pod tlakom nebol? Skúšať nový nástroj v nebezpečnej situácii sa rovná zväčšeniu celého rizika. Niekedy je naozaj lepšie byť pripravený, aj keby to znamenalo znalosti nemorálneho chovania. Aj počítačový vírus, ktorý zachránil ľudstvo vo filme Deň nezávislosti pred kočovnou civilizáciou, mal "nemorálny" pôvod a nikto nevie, či nám raz vynález podobného pôvodu nebude rovnako užitočný.

Je mnoho takých, čo by nám radili byť stále len dobrými -v preklade tými, kto si nechá beztrestne ubližovať- , no ich rady nebývajú efektívnejšie ako modliť sa a čítať Bibliu. Nie sú to tí najslabší, kto tvrdí, že sa treba držať pri zemi? Skoro by som povedal, že núdzu vyhlasujú za cnosť. Bežný človek býva tak málo asertívny, že sa zvykne aktívne brániť až po mnohých útokoch, čím ide sám proti sebe. Je teda zlom modifikovať samého seba tak, aby sme vedeli obísť slušnosť a zvyky rýchlejšie a nedbali na obvyklé rozdelenie dobra a zla?
Ak sa vo svojom vzraste snažíme o vytúženú harmóniu, môžeme vôbec za harmóniu považovať jednostranné poznanie získané iba z jedného náhľadu na vec? Ak si človeka predstavíme ako učiaci sa prvok, vidíme, že jeho šanca uspieť závisí od jeho skúseností. Teda potrebuje pestré zážitky, ktoré sú rozložené v dostatočnom čase a v jeho hranici znesiteľnosti, aby sa naučil čo najviac, ale neviedlo to k sebadeštrukcii. Jedinci s menšou rôznorodosťou skúseností môžu mať problém presadiť sa a udržať krok s ostatnými - pozri efekt červenej kráľovnej. Aj táto úvaha ma vedie k inej otázke o negativite: Nakoľko býva efektívny vývoj v prostredí, kde nie je žiadna nepríjemnosť, motivujúca nás zdola?
Je zaujímavé pozorovať zhodu medzi tézou Thelémy o raste do oboch protipólov a podobnými citátmi pochádzajúcimi od šamanov. Napríklad Chromý Jeleň z kmeňa Minikonžu hovorí: "Medicinman nemá být svatý. Měl by poznat a procítit všechny proměny života, zoufalství, radost, kouzla i realitu, odvahu i strach svého lidu. Měl by se umět snížit na úroveň broučka! Vznášet se vysoko jako orel. Pokud nezakusí obojí, nestojí jako medicinman za nic. Nemoci, vězení, chudoba, opíjení - všechno jsem to musel zažít na vlastní kůži. Svět se točí kolem hříchů. Nemůžeš být tak nafoukaný, tak nelidský, že chceš být čistý, duši pěkně zabalenou do igelitového pytlíku. Musíš být současně bůh i ďábel. Být dobrým medicinmanem znamená být uprostřed vřavy a neskrývat se před ní. Znamená to poznat život ve všech jeho stupních. Znamená to nebát se občas ze sebe udělat blázna. I to je posvátné. Příroda a Velký Duch taky nejsou dokonalí. Tolik dokonalosti by svět ani neunesl. Duch má dobrou tvář i špatnou tvář. Někdy se víc poučím z té zlé stránky než z dobré."

Môžeme dosiahnuť vnútorný pokoj, pokým nepreskúmame temnotu, ktorá celý čas priťahuje náš pohľad a fascinuje naše mysle? Ak niekto nikdy neublíži inej bytosti, ako potom príde k poznaniu, že to nechce robiť? Nemusíme si niekedy v živote voliť medzi tým, byť umytí v reťaziach a byť zablatení na slobode? Verím, že akákoľvek cesta, ktorou sa jedinec cíti povolaný ísť, je pre neho aj nutná. Pokiaľ nemáme oči vypálené od hľadenia do slniečka, dokážeme vidieť, že aj osoby zaoberajúce sa svojou temnejšou stránkou väčšinou sú milujúcimi partnermi, vernými priateľmi a nápomocnými známymi. Už pridlho nás strach z temnoty v druhých (alebo skôr v sebe?) zbytočne rozdeľuje. Tí, ktorí ju preskúmavajú a hovoria o nej bývajú odsudzovaní, kým tí, ktorí ju v sebe potláčajú a skrývajú, sú uznávaní. V živote bádajúcich pribúdajú nové otázky: Môže byť táto súčasť môjho bytia pochopená rodinou, priateľmi, partnerkou? Aká by to bola úľava, keby áno. Problém nastáva aj s tým, či niekto s nami bude chcieť zdieľať poznatky, keďže učitelia si neprajú mať žiakov "zneužívajúcich" poznanie a žiaden poriadny žiak nebýva ochotný nasledovať učiteľa dávajúceho vedomosti do jedného balíka k pravidlám a obmedzeniam. A tak sa často učí sám, alebo s priateľmi, v snahe nezapredať svoju suverenitu a voľnosť.

Mám rád ľudskosť ako hociktorý príjemný človek, ale považoval som za nutné vypovedať tieto myšlienky a otázky z iného uhla pohľadu. Ja sám sa budem viac pokúšať o to, mať častejšie vedomie zamerané na harmóniu, kvôli tomu, že s pokojným duchom sa naozaj oveľa lepšie vychutnáva život. Ešte by som okrajovo zmienil, že aj ja mám istý predsudok voči mágii. Pripadá mi naozaj nedbanlivé voči prostrediu používať energetické čistenie pomocou vody, či dychu, v ktorom vizualizujeme odnesenie negatívnej energie. Nemalo by byť takéto čistenie ošetrené myšlienkou, že príroda túto negativitu spracuje a vytvorí z nej niečo pozitívne? Na záver ešte jedna myšlienka. Snáď tí, čo sa sami nazývajú "bielymi mágmi" majú pravdu v tom, že každá chyba obsahuje v sebe kľúč ku vlastnej náprave.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama