Algernon Blackwood – Pikestaffov prípad

4. srpna 2014 v 8:33 | Executor |  Umenie, popkultúra
Algernon Blackwood - Pikestaffov prípad

Vydal: Formát, Pezinok, 1998
Preložil: Ľubomír Groch

Moje hodnotenie
Útlu knihu tvorí 5 poviedok a doslov Ireny Lifkovej, ktorý hovorí o osobe autora. Ide o príjemné fantastické čítanie s istým nádychom tajomna, no ani v tomto prípade nejde o nič, čo by ma vystrašilo. Sčasti to môže byť aj mojou slabou fantáziou a neschopnosťou vcítiť sa do textu. Ak by som mal od autora dostupných viac preložených poviedok, určite by som ich prečítal. Oceňujem, že sa o paranormálne javy skutočne zaujímal. Uvediem vás teda do poviedok z knihy, bez spoilerov.

1. Obeť hyperpriestoru
K doktorovi Johnovi Silenceovi, vyšetrujúcemu neobvyklé prípady psychickej povahy, prichádza vychudnutý muž. Má problém s miznutím svojho tela do iného priestoru, ktoré nevie kontrolovať. Miznutie je spúšťané zdanlivo náhodne, niekedy ho spustí aj hudba alebo farebná kombinácia.
"Príšerne pustý obludný svet, ktorý sa riadi zákonitosťami natoľko odlišnými od všetkého, čo poznáme a čo vidíme okolo seba, mi nedovoľuje ani náznakom opísať moje zážitky, predmety a bytosti, ktoré som tam stretol."
2. Varovanie
Kaplán, ktorý plánuje svoj život obetovať starostlivosti o ľudstvo, cestuje po horách. Ubytuje sa v hostinci, vo svojej izbe však cíti veľký nepokoj. Niekto klope na jeho dvere.
3. Muž, ktorý bol Milligan
Pracovník cestovnej kancelárie si nájde podnájom, kde plánuje v pokoji písať scenáre. V jeho izbe visí čínsky obraz zobrazujúci muža veslujúceho v člne. Obraz mu pripomenie poviedku, ktorú čítal. Šlo v nej o prelínanie realít, v ktorej zohrával rolu podobný obraz, ako ten visiaci na stene.
4. V dome minulosti
Návštevník starobylého domu sa stretáva s prízrakmi, ktoré patria k jeho minulosti. Väčšinu z nich nespoznáva, no vie, že ich ešte v budúcnosti nevyhnutne stretne. Tento muž má aj sprievodkyňu, ktorú nazýva Snom.
Ide o "snovú" poviedku, ktorá je svojimi prvkami iracionálna, poetická. Nemožno o nej povedať mnoho, asi len toľko, že jasná je až záverečná pointa. Napriek počiatočnej nejasnosti vo mne vyvoláva silný estetický dojem. Možno bola skutočne inšpirovaná snom.
5. Pikestaffov prípad
Slečna Spekeová, bývalá guvernantka, hľadá podnájomníka do svojho domu. Prichádza uchádzač o podnájom, učiteľ vyššej matematiky, pán Thorley. Pôsobí ako inteligentný a starostlivý gentleman. Po jeho prijatí si slečna Spekeová všimne, že vždy otáča veľké zrkadlo smerom ku stene. Nerozumie tomuto jeho správaniu a chce odhaliť, aký má dôvod. V Thorleyho neprítomnosti navštevuje jeho izbu a objaví v nej kresby na koberci, spolu s jemnými nitkami natiahnutými cez izbu.

Doslov: Majster tichej hrôzy (Irena Lifková)
Blackwoodovi čitatelia zdôrazňujú jeho talent ukázať nadprirodzené prvky v obyčajných situáciách. Blackwood bol sám cestovateľom, ktorý na svojich cestách mal zvláštne zážitky. Jeho rodičia patrili k prísnej kalvínskej sekte, no Algernon sa už ako mladý oboznamoval s východnými konceptmi a teozofickou literatúrou. Aktívnejšie začal písať beletriu až po dosiahnutí veku 35 rokov. Preslávil sa už počas svojho života, hlavne poviedkami o Johnovi Silenceovi, detektívovi riešiacom nadprirodzené prípady. Vytvoril cez 200 fantastických a strašidelných poviedok, no aj mnoho iného: eseje, kritiky, poéziu, divadelné hry, knihy pre deti. Pracoval hlavne ako reportér, no slávu mu neskôr prinieslo aj čítanie v rozhlase. Zaujímavé je aj, že niektoré z jeho poviedok čerpajú inšpiráciu nadprirodzena z kultúry severoamerických Indiánov, alebo sa odohrávajú v prírode. Jeho dielo si mimoriadne cenil H. P. Lovecraft.

Dodám ešte toto:
Nie som si tým vôbec istý, ale "štvrtý rozmer", ktorý zohrával v tejto zbierke poviedok dôležitú rolu, zrejme patril medzi koncepty reálnej mágie. Je to prinajmenšom pravdepodobné, keďže k takým informáciám by Algernon Blackwood ako skúmateľ nadprirodzeného a člen magického rádu Golden Dawn mal prístup. Okrem poviedok zverejnených v tejto knihe v slovenčine je v českom preklade dostupná ešte jedna - Mortonova podivná smrt, ktorá na mňa neurobila veľký dojem. Nachádza sa v knihe Z upířích archivů II. Počet autorových románov sa udáva rozdielne, narazil som na čísla: 12, 14 a 16. Túto nejednotnosť informácie zrejme zapríčinil fakt, že dva romány sú detské. Ak ich nezapočítame, správny počet bude zrejme 14. Jeho vlastným cieľom vraj väčšinou bolo vyvolať v čitateľovi bázeň, nie ho vystrašiť.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama