Srpen 2014

Samota

19. srpna 2014 v 9:07 | Executor |  Úvahy, myšlienky
Samota

Myšlienky, ktoré tu s ťažkosťami vyjadrím, budú pravdepodobne rovnako negatívne, ako ľudské.
V minulosti som často obviňoval ľudí, že mi nie sú dosť dobrými priateľmi. Na tomto tvrdení bolo aj niečo objektívneho, no zdroj bol aj vo mne. Až pred niekoľkými mesiacmi som si uvedomil: mám strach zo samoty! Zdá sa to byť vysvetlením na mnohé z toho, čo sa mi stalo. Bolo to tak jednoduché a logické, no napriek tomu som to nevidel. Týmto strachom zrejme bolo ovplyvnené moje správanie v minulosti:
- opustil som kamarátov - asi si vnútro povedalo: "skôr než oni opustia mňa".
- vždy som chcel mať najbližšiu partiu - takú, ktorá by mi pripomínala, že ma neopustí. Chcel som jasne vidieť, že títo ľudia stoja pri mne.
- chcel som vidieť spoluprácu, kooperáciu, vzájomné učenie sa - asi preto, lebo som málo veril ľuďom a myslel som, že je potrebné, aby nás spájalo čo najviac.
- vyjadrenia priateľstva som vždy považoval za najlepšiu pomoc.
- kamarátom som vyčítal, keď ma nechávali dlho bez pozornosti - nevedel som veriť v priateľstvo, ktoré sa aktívne neprejavovalo, ktoré som nevidel.

Nespočetnekrát som sa samého seba pýtal: "Čo sa vlastne snažíš vybudovať? Má to nejaký zmysel? Naozaj veríš tomu, že raz nájdeš aj niekoho, pre koho budeš rovnako dôležitý, ako on pre teba? Odpudzuješ niečím ľudí, že musí ísť akákoľvek aktivita skoro vždy len z tvojej iniciatívy? Prečo si to stále ty, kto vyhľadáva kontakty? Nestane sa nikdy v živote, aby niekto normálny kontaktoval teba? Nie je chyba vážiť si ich viac, ako vlastný vývoj?!"
Tak často som sa pozastavoval nad ľudskou ľahostajnosťou, ignoranciou, pasivitou, zanedbávaním a nezáujmom. Nuž, podľa väčšiny asi dobré kontakty rastú po stromoch. Pravidelne som bol sklamaný z toho, že ľudia nemajú cit pre bratstvo, ani pre kooperáciu. Cítil som sa byť pre každého len okrajovým kamarátom, nikým skutočne dôležitým. Niekým, komu sa venujú, pretože nemajú po ruke niekoho obľúbenejšieho. Kvôli tomu som dospel k presvedčeniu, že iniciatíva je v súčasnosti niečím skoro neznámym a v medziľudských vzťahoch si ju vážim najviac.
Viem si veľmi dobre predstaviť, že zlyhania v medziľudských vzťahoch by mohli byť jediným skutočným dôvodom, prečo ľudia prepadajú zlu, alebo sa prinajmenšom stávajú workoholikmi. Preto je pre mňa ľahostajnosť voči niekomu, kto si ju nezaslúži, jedným z najhorších skutkov. Veľmi chválim všetkých, ktorí dávajú najavo svoje priateľstvo a tým podporujú iných. Táto podpora mierni utrpenie ostatných ľudských bytostí. Vďaka podpore z nich svet nemusí urobiť niečo, čím nechcú byť. Tak veľa môže mať v rukách každý.

V súvislosti s málo uspokojivými priateľskými vzťahmi musím spomenúť ešte niečo. Zdá sa, že sa z priateľstiev vytráca hĺbka. Vďaka akejsi "globalizácii priateľstva" (neustálych stretnutí vo veľkých skupinách) sa stáva, že vieme "o každom nič". Znepokojuje ma, že nepoznám ľudí, ktorí by aspoň občas dávali prednosť duchovnejšiemu rozhovoru pred vonkajšími aktivitami. Som jediným, kto má potrebu sa prejsť vo dvojici a pohovoriť si o tom, ako sa mi žije a čo ma trápi? Možno toto uprednostňovanie vonkajších aktivít aj trochu chápem. Všimnime si na sebe, ako často dávame prednosť seriálom, hrám a iným zábavkám pred náhľadom do vlastného vnútra. Žijeme automatizovane a vo svete multimédií. Vnútorný svet býva tým prvým, čo odkladáme na neskôr, ak práve nemáme dostatok času - čo je skoro stále. Aj ja som v minulosti dával prednosť médiám v 95% prípadov a to napriek tomu, že mi to vadilo. Pozmeniť to sa mi podarilo asi pred rokom, keď som si zaviedol prechádzky osamote, ktoré sú časom vyhradeným pre samého seba, svoj domov a myšlienky.

Človek pri utrpení si často automaticky povie: "Ostatní mi nerozumejú. Nemôžu mi rozumieť." No ide o pravdivé tvrdenie? Raz za čas sa tak cíti každý. A práve to je dôkazom, že si navzájom rozumieme, možno veľmi dobre. Iba si toto porozumenie nepripúšťame, pretože sa bojíme niečo urobiť pre utešenie trpiacich a pretože by sme nemohli robiť zo seba martírov. Okrem toho často vyžadujeme porozumenie od iných, pričom vynakladáme len málo úsilia, aby sme porozumeli im.
Kde je zdroj tohto utrpenia? Plne si uvedomujem, že utrpenie môže byť podvedomou snahou získať u druhých súcit. Potom je "utrpenie" tak dobrou nevedomou simuláciou, že jej uverí sám simulant. Môže byť aj snahou potrestať sa za neúspechy, kvôli ktorým sa vnútorne viníme. Taktiež mi je jasné, že utrpenie vzniká aj na základe neracionálneho, pokriveného vnímania reality - veď koľkokrát mávame pochybnosti o sebe. Pochybnosti, ktoré nám hovoria, že sme iný prípad, ako ostatní. Obavy, že nás okolie neprijíma, nestará sa a nemá rado. Príkladom je, ak sa obávam, že moja komunikácia s priateľmi má malú intenzitu a že oni medzi sebou komunikujú viac a vynechávajú ma. Inokedy sami seba hodnotíme negatívne, ako nudných a málovravných, ale môže to byť neobjektívne hodnotenie, kvôli privysokým požiadavkám na seba.
Je zvláštne, že druhých milujeme takých, akí sú, no sami nevieme prijať, aby sme boli milovaní - len tak. Dôsledkom je, že pre pochybnosti o svojej hodnote sa snažíme v nejakej oblasti vynikať, dúfajúc že sa nám ujde viac lásky.
Medzi hlavné otázky článku teda patria: Ako zabrániť tomuto deformovanému vnímaniu sveta? Ako vnímať svet objektívnejšie a vedieť, na čom sme? Ako nezabudnúť vnímať (na sebe) aj to dobré?
Ďalšou dôležitou otázkou je: Ako vnímať vlastnú hodnotu? V živote si sám racionálne uvedomím, keď sa mi niekoho podarí podporiť, keď som užitočný a niekomu pomôžem. Avšak emociónalne som nevedel prijať vlastnú hodnotu. Vzťahy teda môže narúšať viac neistota, nedôvera k sebe a k ľuďom, ako ľudia samotní s ich vlastnosťami a skutkami. Ľahko sa to hovorí, ale uvedomiť si to v praxi je ťažšie.
Nevnímanie vlastnej hodnoty by mohlo súvisieť s tým, že seba vnímame neustále - sme pre seba niečím bežným, obvyklým. Neoceňujeme vlastné hodnoty a skutky, pretože je pre nás ľahšie konať v súlade so svojou povahou, ako konať proti nej.

Nerozumiem tomu, prečo sa väčšina ľudí nesnaží aktívne spriateliť s ľuďmi, ktorí by im mohli byť blízki. Asi priveľa stalkujem po internete, ale keď vidím opustené profily cez ktoré niekto prezentoval veľmi zaujímavé názory, je mi ľúto, že sa s autormi už neskontaktujem. Na druhú stranu, je tu jedno pozitívum. Priateľov, ktorých poznám až teraz, mám omnoho menšiu šancu zraniť svojim egom.
Vo svojom prístupe som sa snažil byť aktívny. Vyhľadával som kontakty a nebyť mojej iniciatívy, asi by som nemal takmer žiadne. Zdá sa, že ľudia veľmi "milo" štandardne predpokladajú, že nie som hodný pozornosti. Až keď ich presvedčím o opaku, venujú sa mi viac. Z toho vyplýva, že možno bývajú chladní len v úvodnej fáze, k neznámym. Neprestával som myslieť aj na svojich "starých" priateľov a pripomínal sa im, asi práve preto, aby videli, že ich neopúšťam. Ako povedal jeden z novších: "Každý sa podvedome snaží robiť, čo považuje za najlepšie." Zisťujem o sebe, že sa pravdepodobne nedokážem nestarať o iných, že neviem byť iný.
Z niektorých osôb som mal dojem, že samotu vyhľadávajú, zrejme po mnohých prežitých sklamaniach. Má to za následok odsúdenie na samotu ľudí, ktorí sa budú snažiť o kontakt s nimi. Otázkou je: "Mal by som byť ja tým, kto zaručí pokračovanie cyklu a kvôli strachu z možnosti utrpenia spôsobí utrpenie iným?" Postaviť sa na nohy po páde síce bolí, ale nepostaviť sa je zbabelé.
V medziľudských vzťahoch sa snažíme niečo nájsť, niečo čo nás upokojí. Záruku, či istotu. Ak ju máme, nepotrebujeme mať nablízku sebe podobných priateľov. No pokým ju nemáme, neupokojí nás poznanie žiadneho počtu nám podobných ľudí. Ďalej: vyhľadávame ľudí sebe podobných len pre naše spoločné záujmy? Čo ak je za tým aj niečo skrytejšie - snaha dokázať sebe, že je správne byť, akí sme?

Pokrok?
Po všetkých tých kopnutiach sa cítim byť dokopaný... ku pokroku. Keď mi už svet tisíckrát potvrdil, že nie som ocenený zvonku, hlbšie to prestávam očakávať. A zrazu sa deje niečo zvláštne... začal som konečne naozaj oceňovať sám seba? Začal som si skutočne vážiť seba? Nie som si tým istý, ale už niekoľko týždňov sa strach zo samoty neobjavil, cítim sa inak. Dúfam, že je to pravda a že mi to prinesie lepšiu budúcnosť. Možno všetky tie kopnutia boli na niečo dobré...
Dno jamy, do ktorej padáme po každom sklamaní sa vždy o trochu zdvihne, až sa nakoniec dorovná k okolitému terénu. Jama prestane byť jamou a nás už sklamanie nemôže zaskočiť. Platí to však pre každú jamu?

Filozofia zmierenia s Prázdnotou
Príklady zo života som už uviedol, no musím dodať, že to, čo ma trápilo, bola predovšetkým samota filozofická: vízia oddelenej duše, ktorá je úplne opustená, po celú večnosť. Vízia horšia než smrť, vízia rovnajúca sa "peklu". Ak už mám opísať jej protipól, je to večné zotrvávanie v učení sa a tvorivosti spoločne s priateľmi, od ktorých ma nič neoddelí. To najviac zodpovedá mojej predstave "raja". Prečo som si však prvú z týchto vízii tak veľmi pripúšťal? Neviem.
Pri pocitoch, že budovanie vzťahov nemá zmysel, ľahko prechádzame do pocitu nihilizmu. Myslím, že dočasné zotrvávanie v podobných stavoch môže byť užitočné - napríklad pre "vnútorné ticho", zastavenie myšlienok. Pocit ničoty, nezmyselnosti deaktivuje ego. Vtedy sme zbavení vypočítavosti, kalkulácií možných ziskov a pristupujeme k nášmu okoliu úprimnejšie. Strata nádeje môže viesť ku zvláštnej forme pokoja. Necítime niekedy prázdnotu z dôvodu, že sme si vlastnú identitu príliš priviazali ku svojim cieľom, ktoré sa nám následne nepodarilo uskutočniť?

V súvislosti s týmto nihilizmom si spomínam na dva citáty. Prvý z nich znie: "Pomyslenie na smrť je to jediné, čo upevňuje nášho ducha." Autorom je Carlos Castaneda, či jeho (imaginárny?) učiteľ don Juan. V druhom výroku, ktorý neviem presne preložiť, hovoril Masaaki Hatsumi o pripravenosti na smrť v ktorýkoľvek moment. Oba výroky vedú moje myšlienky k tomu istému - k prekonávaniu najväčších strachov, postaveniu sa im rovno oproti. Nie je práve schopnosť pristupovať k výzvam bez strachu z možného utrpenia a bez ľútosti z minulého utrpenia, takzvanou "stratou sebadôležitosti"?
Táto cesta v súvislosti so samotou pre adepta znamená zmieriť sa s myšlienkami, že:
- pre druhých neznamená nič, musí si byť sám zmyslom života a dostatočnou podporou.
- jediné svetlo, ktoré kedy uvidí, bude jeho vlastné.
- jediná láska, ktorej sa mu dostane, bude sebeláska.
- nikdy nenájde čo hľadá, aj keď nebude jediný deň, kedy by na sebe nepracoval. Vydaná námaha bola a bude možno zbytočná.
- nebude mať žiadneho duchovného učiteľa a nepotrebuje ho. Rany utŕžené od života, zvlášť v cyklicky sa opakujúcich situáciách, ho tvrdo učia štýlom: "Kým si hlúpy, trp."
- ak má znova objaviť niečo vzácne, možno bude musieť znova klesnúť na dno.

Mnoho ľudí si zrejme pomyslí, že nasledovanie tak tvrdej filozofie práce na sebe je niečím úctyhodným. Avšak koľko osôb, ktoré verili že majú na výber, sa na túto cestu dali? Asi menej ako tých, ktorí videli všetky iné cesty ako uzatvorené a tak boli nútení vydať sa touto. Preto musím povedať, že na nasledovaní tejto cesty nemusí byť nič obdivuhodného.
Jeden Nietzscheho citát hovorí: "Keď hľadíš do priepasti, priepasť tiež hľadí do teba." Je otázne, či praktizovanie vyššie spomenutej filozofie nezanecháva na adeptoch vedľajšie účinky. Keď sa na svoje desivé myšlienky zameriam ja, niekedy sa cítim pobavený, akoby bolo zábavné "hľadieť do priepasti". Možno začínam byť nezdravý a možno je to pre dušu výzvou obdobnou adrenalínovému športu... alebo sa dejú obe možnosti.

Vývoj môjho svetonázoru

9. srpna 2014 v 17:52 | Executor |  Ezoterika
Vývoj môjho svetonázoru

Prvé obdobie - vplyv kresťanstva
V období svojho detstva som bol, tak ako väčšina slovenských detí, vedený ku kresťanskej viere. Dúfal som, že je správna a že z nej má ľudstvo prospech. Niektoré jej aspekty som sa však zdráhal prijať. Mal som dostatok tvrdohlavosti alebo lenivosti, aby som si zachoval svoj prístup k životu. Neprijímal som ideu pokory, ktorá mi pripadala poníženecká a nemohol som jej porozumieť. Odmietal som nastavovanie druhého líca, naopak, až donedávna som bol dosť pomstychtivý. Takisto som sa nevzdával viery, že aj človek dokáže robiť zázraky, ak sa spojí s akousi vyššou múdrosťou. Videl som ako hlúpe, keď farár alebo katechétka vyzdvihovali strach z Boha, odopieranie si pôžitkov, život v chudobe, či fanatickú odovzdanosť Bohu, ktorého človek vo svojom živote nevidí a nepočuje. "Je to tak neprirodzené. Prečo musí byť cesta k spáse tak krutá a drvivá pre telo a túžby? Naozaj funguje svet takto tyransky?"

Druhé obdobie - filozofovanie
Keď som o niečo vyrástol a dosiahol som vek asi 13 až 16 rokov, videl som svet ako smutné bojisko plné márnej snahy o šťastie. Moju detskú spiritualitu ovplyvňovali knihy J.F. Coopera (pentalógia o Sokolom oku) a podobné pozitívne diela s hrdinskými ideálmi. Kresťanstvo ma prestalo zaujímať, dával som prednosť vlastným úvahám o povahe bytia. Neskôr som mal pasívny záujem o záhady.
Predložím teda koncepty, ktorými som sa v tomto veku zaoberal. Nepamätám si ich úplne jasne a v širších súvislostiach. Vďaka tomu, že som si svoje myšlienky zaznamenával už v tomto období, sa zrejme zachovala väčšina z nich aj po približne 8 rokoch. Pravdepodobne sa tým radím medzi minimum jedincov, ktorí si svoje "pôvodné" myšlienky cenili natoľko, že si ich uchovali. Zaoberal som sa nimi predtým, než som sa dal na štúdium ezoteriky a mágie, ktoré patrí až do môjho súčasného obdobia. Chcel som nájsť mágiu, no myslel som si, že je to len veľmi málo pravdepodobné a že by sa musel stať zázrak, aby som sa k nej dostal - alebo skôr ona ku mne. Neviem tieto myšlienky presne chronologicky zoradiť, no zrejme to nie je ani potrebné, vďaka ich odlišnému zameraniu.

a) O hmotnom svete som uvažoval takto: Čo ak súbor mnohých galaxií tvorí také zoskupenie, taký systém, ktorý by sa po oddialení pohľadu javil obrovskému pozorovateľovi ako to, čo my poznáme pod pojmom atóm? Táto nekonečnosť prirodzene nemusí existovať iba jedným smerom - nahor, ale aj naopak. Teda aj to, čo sa nám javí ako atóm, je takýmto súborom obrovského množstva drobných, nepozorovateľných telies s istým druhom energetického náboja.

b) Blízky mi bol aj koncept Jin-jang, ktorým som si objasňoval zloženie sveta na nehmotnej úrovni. Ak nekonečný svet, ktorý má drobné, ale aj obrovské častice, tvoria dva protipóly, potom je jasné, že nemožno nájsť úplne čistú vzorku jedného z nich bez prímesi opačného protipólu. Spolu s konceptom protipólov som sa zaoberal aj myšlienkou rovnováhy, ako toho ozajstného "dobra" pre človeka a nevyváženosti ako "zla". K tejto myšlienke príde pozvoľna skoro každý.
Ovplyvnil ma však aj Alchymista, v ktorom Coelho predložil iný model. Považoval všetko na svete za prejav jedného prvku (lásky?). Pri prvom prečítaní ma tento príbeh nadchol, no s odstupom času ho vnímam ako dohromady pozliepané myšlienky rôznych náuk - čím asi aj je.

c) Dušu, ani vedomie som nikdy nenazýval energiou, tak, ako to robieva mnoho iných. Energia je predsa niečo, čo je premieňané pasívne, samo na tom nemá žiadnu aktívnu účasť. Energia je manipulovaná. To, čo ňou manipuluje, je duša alebo vedomie. Tie som nazýval obalmi energie, pretože majú istú slobodu a rozhodovanie. Rozhodovanie o tom, akou energiou sa naplnia.

d) Nerozlišoval som ducha, dušu, myseľ a ego. Všetky nehmotné časti človeka som spolu stotožňoval. Zároveň som ich chápal ako "absolútne nehmotné" - to znamená vedecky nemerateľné. Spočiatku som skôr neveril v nesmrteľnosť duše, priklonil som sa k tejto viere až neskôr - možno kvôli prianiu, aby bola pravdivá. Veril som teda v duchovnú púť, hádam večný rast duše, ale nie na reinkarnáciu. Priznávam, že o vzniku duše som skoro neuvažoval. Doteraz verím, že aj zvieratá a rastliny majú dušu. Ak zabijem nejaký hmyz, v mysli sa mu ospravedlním.
(Niektorí mystici veria, že duša môže zaniknúť. Nestalo sa behom ich mystických zážitkov len to, že duša zmizla z ich "dosahu" vnímania?)

e) Posmrtný život som si predstavoval možno trochu ako pohania. Mali tam byť len málo pozmenené osoby, ktoré sa naďalej stretávali a kontaktovali. Jednoducho tam mali existovať čas, priestor, vzťahy a teda aj dej podobný tomu, aký poznáme, len slobodnejší od hmoty a fyzikálnych zákonov. V tomto svete som predpokladal existenciu duchovných zákonov, ale nie bohov. Dúfal som, že ten svet je lepší, ako pozemský a že v ňom neexistuje také "dobro", ktoré je povrchné a skorumpované. Spory a boj v ňom však mohli existovať. Ďalej som bol nejaký čas z neznámeho dôvodu presvedčený, že ľudia duchovne nízki alebo s ťažkými prehreškami voči ostatným môžu byť ihneď po smrti uväznení vo vlastnej mysli, dokým svoje problémy vyriešia a tým sa polepšia. Duchovné bádanie počas života bolo naopak výhodou k jasnosti mysle po smrti.

f) Veľmi dôležitý bol pre mňa koncept sily. Keďže prechod do druhého sveta (ak nejaký existuje) začínajúci smrťou, je cestou do neznáma, je dobré byť čo najpripravenejší. Nakoniec, nevieme, čo nás čaká ani počas života. Veril som, že poznatky a istá forma moci sú prenositeľné aj do druhého sveta, čo bol jedným z dôvodov, prečo sa o ne snažiť - obzvlášť, ak je ťažké presadiť sa vo svete plnom utrpenia, alebo ak hrozí nebezpečenstvo zániku duše. Byť odkázaný na milosť a nemilosť druhých je veľmi nestrategické. Ľudia sa často riadia zákonom silnejšieho. Netvrdím, že by to tak malo byť, naopak, oponujem tomu. Tvrdím len, že nebyť na také podmienky pripravený pravdepodobne skončí pohromou.
Myslel som si, že človek, ktorý umrie a prejde do posmrtného sveta, získa poznatky o povahe sveta. Odmietal som predstavu raja po smrti, pretože raj by znamenal neprítomnosť problémov, nečinnosť duše, čo by asi zastavilo jej rast a spôsobilo degeneráciu.

g) Veril som, že aj ten najnepatrnejší čin spôsobuje reakciu, hoci neviditeľnú okom. Svojím spôsobom som teda chápal to, čo dnes nazývame "efektom motýlích krídel".

h) O mágii som nikdy neuvažoval negatívne. Skôr som si myslel, že ide o spojenie s Bohom, než blasfémiu. Aj pohanské panteóny som chápal ako zvýraznené aspekty jedného Absolútna, Boha.

i) Myšlienky som považoval za bohatstvo, za niečo takmer sväté, čo je potrebné chrániť, napríklad "nehádzaním perál sviniam". Takéto zmýšľanie patrilo predovšetkým do úvodu môjho druhého spirituálneho obdobia. Nejakú dobu som však v súvislosti s tým bol trochu fanatický svojím presvedčením, že ľudia s najvyššou myšlienkovou úrovňou by mali viesť spoločnosť. Keďže moji rovesníci boli na spirituálnej úrovni nízko, sám seba som radil do takej skupiny, napriek svojmu silnému egu ako aj napriek tomu, že som po žiadnom vládnutí netúžil. (My ľudia sme obecne smiešni tým, že keď zakladáme spoločnosti, často chceme, aby to boli hierarchie. A keď budujeme hierarchie, automaticky dosadzujeme seba do ich vedenia. Od opíc skutočne nemáme ďaleko.)

j) O vplyve bojovníckeho ideálu získaného z kníh a westernov som sa už zmienil. Malo to na mňa určitý vplyv, zakladal som si na odvahe a tak sa mi celkom darilo zvládnuť vytýčené ciele, aj vtedy, keď ma ochromoval strach a stres. Bojovanie mám v mene. Onedlho po nástupe na strednú školu som preštudoval dostupné materiály o histórii kmeňov severoamerických Indiánov.

k) Istý čas mi robilo veľký problém predstaviť si Boha ako súhrn všetkého vedomia (keďže svet má byť nekonečný) a tak som na neho neveril. V tom období som predpokladal existenciu prírodných duchov vo vesmíre, či duchov svojich predkov a dúfal som, že zachytia moje myšlienky a pomôžu mi. Aj tieto myšlienky patrili viac do úvodu obdobia. Neskôr som začal brať Boha ako všetko okolo seba, hmotné, aj nehmotné. Znamená to, že Boh nie je o nič menej deštrukciou, ako tvorivosťou.

l) Etika a vychádzanie so spoločnosťou u mňa definoval jednoduchý princíp "sebaregulácie". Zrejme sa nim riadime všetci, bez toho aby sme to slovne definovali, alebo dokonca aby sme si to uvedomovali. Ide o sledovanie seba, svojich akcií, akcií okolia a následné vyhodnotenie, ktoré poslúži na čo najprimeranejšiu reakciu. Je to práve ego, ktoré narúša činnosť tohto procesu a zapríčiňuje neadekvátne reakcie na podnety. Ľudsky povedané, správame sa debilne. Hádam miliónkrát som konal a robil rozhodnutia v hneve, kým ma konečne osvietil jediný svetlý lúč, a začal som sa rozhodovať, až keď som sa emočne stabilizoval. Sebaregulácia je veľmi dôležitá aj dlhodobo, má zabrániť tomu, aby sme sa nestali niekým, kým nechceme byť. Mala by napríklad zabrániť vyskočeniu ega o mnoho levelov vyššie kvôli prvému väčšiemu úspechu. Myslieť si ,alebo predstierať, že sme niečo viac, ako v realite sme, je prístup somárov v levej koži. Kvalita sebaregulácie však závisí od "objektívneho" pozorovania a správneho úsudku.

Tretie obdobie - ezoterika, mágia
Myslím, že to bolo už na začiatku môjho "tretieho obdobia", keď som pod vplyvom prvých znalostí z teórie ezoteriky prijal pomerne dôležitý model - bytostný model vesmíru. Dá sa vysvetliť ako predstava, že životná podstata vo svete je podobná matrioške a teda že bytosti "menšie duchom" sú súčasťou "väčších" bytostí. Opriem sa teraz o literatúru channelingu, ktorú považujem za akceptovateľnú. Spomínam si na knihu Sethove promluvy, kde mala byť na bytosť (Setha) hovoriacu cez Jane Roberts napojená ďalšia, vyššia bytosť. Seth o nej povedal niečo v zmysle: "Tým, čím je ona, budem raz ja. Tým, čím som ja, budete raz vy." Hovory s Bohem obsahujú podobný bod, keď sa hovorí o tom, že "aj Boh má svojho Boha" a tým nekonečná existencia nemá absolútnu hranicu. Komunikovaná bytosť hovorí k ľudstvu: "Ste mojím telom". Nemá vlastné vedomie aj každá z našich buniek, ktoré len málo tušia o celkovom vedomí človeka?
Myšlienka, že neexistujú hranice, ani absolútny koniec všetkého, je mi blízka. Ľahšie sa mi predstavuje nekonečná cesta vedomia, spolu s jej vývojom a vzrastom, ako niečo, čo by ju obmedzovalo.
O tomto treťom období sa mi píše o niečo ťažšie v porovnaní s predošlým obdobím. Zrejme je to kvôli tomu, že mnoho otázok viery už neriešim. Neverím v absolútnu pravdu a preto už nemám potrebu ju hľadať. Cez čítanie ezoterickej literatúry sa dostávame k neuveriteľnému množstvu modelov, ktoré sa od seba líšia v rôznej miere. Výsledkom je len to, že vidíme veci v ich relatívnosti. Myšlienky sa stávajú zastaranými a treba ich nahradzovať. Je to prirodzené. Stúpame po točitom schodisku a lož si s pravdou striedajú svoje miesta. Na väčšinu možností hľadím s nálepkou "možno". Nie je práve táto neschopnosť presne určiť, čomu verím, negatívnou stránkou otvorenosti?

Čo sa v mojom presvedčení zmenilo oproti minulému obdobiu? Stále verím vo vývoj duše, ktorý zrejme nemá žiadny koniec. No jeho časť sa má odohrávať vo svete, v ktorom sa nachádzame opakovane. To znamená: už verím v reinkarnáciu. Ezoterické zdroje hovoria: "človek patrí duši", oproti kresťanstvu, ktoré hlásalo skôr, že "duša patrí človeku". Verím v astrálnu rovinu a v neviditeľné sily, ktoré dokážu ovplyvniť hmotný svet a nie sú až tak mimo dosahu bežného človeka. Dokonca si myslím, že som už viackrát videl účinky týchto síl. Bez takejto viery by zaoberanie sa mágiou z veľkej miery strácalo opodstatnenie. Štyri filozofické koncepty mágie (démonologický, energetický, psychologický a informačný) nám dávajú základné náhľady na to, ako by mágia mohla fungovať. Ja som si od začiatku štúdia medzi nimi nevyberal, prijal som ich všetky. Preto uznávam "metamodel" ktorý ich zjednocuje. Existencia duchovných bytostí, energií meniacich hmotu, neznámych psychických síl a informácií, ktoré určujú stav sveta a sú prepisovateľné, sa navzájom nevylučuje. Tento metamodel neodporuje ani existencii paralelných vesmírov a iných modelov. K týmto magickým modelom napíšem už len jedno: zaraďujem ich na stredné až spodné priečky "pyramídy svetonázoru", pretože súvisia so samotnou praxou, netýkajú sa tých najvyšších myšlienok.

K mojej vrchnej vrstve svetonázorovej pyramídy, ktorá hovorí predovšetkým o ceste duše, dodám ešte niečo. Je ovplyvnená pozitívnym myslením, ktoré som študoval paralelne s mágiou. Verím totiž, že atribútom človeka je hlavne tvorivosť a že tá je dôležitá v našej existencii. Teória týkajúca sa tvorivosti mi dáva omnoho lepší zmysel, ako napríklad myšlienka o karme ako treste. Ako sa v súčasnosti dozvedám, myšlienky o vytváraní sveta okolo seba používané v smeroch pozitívneho myslenia mohli byť prevzaté zo šamanizmu, alebo ním ovplyvnené, predovšetkým havajským šamanizmom.
V minulosti som ego nevnímal ako niečo zlé, len ako cieľavedomosť. Myslel som si, že ak sa niekto vzdáva ega, vzdáva sa tým aj svojich cieľov. Po dlhej dobe som konečne porozumel, že toto označenie v sebe predsa len nesie čosi negatívne - spájam si ho s nepravým sebavedomím, urážlivosťou, strachom z neúspechu a ich následkami. Preto už snahu o zbavenie sa ega vnímam pozitívne a praktizujem ju. Zisťujem, že sa tým mnoho získava a stráca sa iba negatívne.

Prekonávať ego však neznamená stávať sa budhistom, alebo slniečkárskym ezoterikom. Som presvedčený, že aj práca s horšou stránkou osobnosti, takzvaným Tieňom, je dôležitá. Zaujíma ma aj skúmanie odvrátených stránok života - a to je v mojich náhľadoch na svet novinkou aktuálnych rokov. Skúmanie toho, čo sa nám nepáči, predsa neznamená automaticky skúmanie zla. A ani skúmanie samotného zla predsa nemusí znamenať jeho použitie. Možno je táto snaha o pochopenie Tieňa výsledkom môjho umeleckého a estetického cítenia, možno je pokračovaním bojovných názorov. Asi patrím ku skupine ľudí, ktorá hľadí do tmy s vedomím, že je to zraňujúce, ale nemôže si pomôcť. Stále byť iba "dobrým" je podľa mňa obmedzujúce pre vôľu a rozhodovanie.
(Navyše to býva podľa mňa pretvárka v službách duchovného snobizmu, ktorá má vyvolávať úctu u nekritických ľudí. Ako som už napísal inde, každý považuje za hodné úcty niečo iné. Hojne sa vyskytujú jedinci, ktorí sa sami prezentujú ako naplnenie svojich ideálov, či sú to už vždy milí slniečkári, alebo temné satanistické nymfomanky. Obe prípady vnímam ako extrémizmus v pretvarovaní sa v snahe získať rešpekt, prípadne šokovať. Týmto ľuďom chýba uvedomenie si toho, že zvyšok spoločnosti s nimi nezdieľa ich ideály, naopak, môžu im byť smiešne.)
Neprijímam postoj, že boj nemá nič spoločné s duchovným životom a spiritualitou. Som skeptický ohľadom samotného "mega-extra-XXL-osvietenia", ktoré by prax ezoteriky podľa niekoho mala mať za následok. Pre mňa sa totiž osvietenie skoro rovná nedogmatizmu, otvorenosti mysle, ale aj pochybovaniu. Myslím, že tie som už dosiahol a udržiavam si ich. Posolstvá presladené láskavými slovíčkami ma málokedy oslovujú, za oveľa osvietenejšie považujem pragmatické vyjadrenia vlastných názorov, ktoré sú zbavené dogiem a majú otvorené dvere obmenám.

Otázky, na ktoré stále hľadám odpoveď, sú tieto:
- Prečo máme problém s negatívnym jednaním? Prečo je pre nás tak hlboko neprípustné? Kde sa berie táto dualita?
- Má ľudské utrpenie aj iný zmysel, ako to, aby nás negatívne motivovalo?
- Existuje na ceste duše niečo ako chyba, zlý krok, či nesprávna cesta? Čo ak jediné, čo duša vykonáva, je práve rast, bez ohľadu na to, aké kroky robíme? Má sto rozdielnych skúseností väčší prínos ako sto navzájom podobných skúseností? Je vo vývoji duše niečo analogické u všetkých bytostí (napríklad prežité fázy), alebo aj vývoj samotný je vždy unikátny?
- Akým spôsobom duša rastie? Niektoré zdroje hovoria o ľudskej duši ako o budúcom Bohu. Podobá sa tento prechod viac rozrastaniu sa sveta "pod našim vedomím" či skôr splynutiu ľudských duší do jednej?

Láska k domovu

7. srpna 2014 v 10:31 | Executor |  Úvahy, myšlienky
Láska k domovu

Už dlhú dobu si uvedomujem, že pri prechádzke po svojom meste cítim niečo zvláštne. Vyjadriť to ale nie je ľahké. Prostredie historického centra vnímam pozitívne, stráca však svoje čaro kvôli množstvu žobrákov a podobných obťažujúcich osôb. Obzvlášť silne na mňa pôsobí sídliskové prostredie, pokiaľ má dostatok zelene. Práve v sídliskovom prostredí sa cítim byť stopercentne doma, kým prostredie dediny ma nejakým spôsobom rozrušuje. Nízke budovy, ktoré sú ošarpané iným (horším? :D ) spôsobom ako tie sídliskové, vo mne vyvolávajú dojem, že v dedinách je pochybná hygiena a že tu nič nie je po ruke.
Vráťme sa však späť k sídliskám. Je zvláštne znova a znova vidieť vyrastať trávu spoza obrubníka, schodov, alebo pri tesne stenách paneláku. Nazývam to "sídliskovou prírodou". Niekomu inému by to pripadalo neestetické, pretože schody, okraje chodníkov a obrubníky by "mali byť" upravené a bez dier umožňujúcich vyrastanie buriny. Ja v tom naopak vidím zvláštne čaro, jednoducho je to súčasť domova, ktorú by som za umelú dokonalosť nevymenil. Možno sa mi vnímanie tejto "sídliskovej prírody" rokmi prechádzok spojilo s pocitom pokoja, ktorý z prechádzok načerpávam. Cítim sa byť spojený s týmto prostredím, cítim, že sem patrím. Prostredie bytoviek postavených za komunizmu je jednoducho čarovné. :) Som veľmi rád aj tomu, keď na jar počuť spev drozdov. Je to najkrajší prejav "skrotenej" prírody, na ktorý si teraz spomínam.
Aj keď na sídliskách máme len malé zastúpenie prírodných organizmov, možno ma toto prostredie bude inšpirovať v úvahách nad tým, ako by človek a ľudstvo mohli žiť bližšie ku prírode, viac s duchovným vyrovnaním, aké isto mávali domorodé národy a zároveň nestratiť výhody modernej vedy a techniky. O spájaní starobylých a moderných poznatkov som už niečo načrtol v článku Dnešná doba; čo ma baví. Dúfam, že sa nášmu druhu podarí nájsť zlatú strednú cestu.

3-krát Prečo

7. srpna 2014 v 9:39 | Executor |  Úvahy, myšlienky
3-krát Prečo

Je načase vysypať z hlavy krátke myšlienky, ktoré na seba len málo nadväzujú. Pozrieme sa na moje odôvodnenia, prečo sú niektoré typy jednania neužitočné.

1. Prečo je odsudzovanie na nič?
Napriek tomu, že sám sa odsudzovania ľudí dopúšťam často, som si na jednom svojom zážitku uvedomil, prečo to nie je dobré. Bol to zážitok, v ktorom som bol odsudzovaný ja. Mal som svoj pohľad na vec, svoj cieľ, o ktorom ostatní nevedeli. A tento môj pohľad bol správny. Obmedzená perspektíva kolektívu však nemohla pripustiť iný náhľad, ako ich vlastný. Na základe toho som si uvedomil, že to podobne môže byť vo väčšine nezhôd - že naša obmedzená perspektíva je zdrojom problémov. Ten, kto je spoločnosťou odsudzovaný, teda pokojne môže mať pravdu a jedinci, ktorí ho odsudzujú sa môžu veľmi mýliť, aj keď je ich viac. Asi je lepšie viac sa pýtať, menej sa uzatvárať.
Celkom vtipne mi pripadajú ľudia, ktorí sa snažia pôsobiť vysoko "duchovne" práve pomocou toho, že údajne neodsudzujú. Ak by som sa ich opýtal, prečo to nerobia, pochybujem, že by mi vedeli jasne vysvetliť svoje dôvody. Ja mám dobrú osobnú skúsenosť, ktorá mi rezonuje v pamäti a napriek tomu sa tejto chyby dopúšťam. Ako sa potom správajú ľudia bez skúsenosti? Buď odsudzujú ďalej, vybudujú si obdobné porozumenie a empatiu, alebo ich iba predstierajú, aby robili dojem svojím "osvietením". Tretia skupina sa dopúšťa duchovného snobizmu.

2. Prečo je predvádzanie sa na nič?
Predvádzanie sa mi vždy akosi smrdelo. Moja vnímanie je v tomto zrejme deformované, totiž takmer každé dvorenie sa mi pripadalo buď ako predvádzanie, alebo podliezanie. K obom cítim rovnaké zhnusenie. Pokiaľ nemám (k zdeseniu svojich priateľov) hyper-vtipnú náladu, preferujem byť v spoločnosti v ústraní.
Myslím, že je vcelku zbytočné sa predvádzať, jednak to inteligentných a pozorných ľudí od vás odoženie, jednak má každý iné ideály, ktoré považuje za hodné obdivu. Uvediem príklad. Ak by vedľa mňa stál majster sveta v hode guľou, asi by mi to bolo ukradnuté. Šport ma nezaujíma a tak športovcov neobdivujem. Iné by to bolo, keby bol na blízku niekto zo spisovateľov, ktorých uznávam a sú pre mňa skutočné "hviezdy".

3. Prečo nemá zmysel sa porovnávať?
Ako som napísal na niekoľkých predošlých riadkoch, každý z nás má iné hodnoty, ideály, ktoré vyznáva. Dôsledkom toho je, že všetci máme vlastné priority práce, ktorú chceme na sebe vykonať. Budujeme sa v úplne odlišných oblastiach, navyše máme k týmto oblastiam ešte priradené vlastné stupne priority. Okrem toho samozrejme začíname s odlišným talentom a množstvom iných vlastností. Z toho vyplýva, že porovnávanie sa s inými jedincami je vlastne zbytočné.
Mám dosť silné sklony porovnávať sa s inými, čo sa týka osobného života. Zrejme by som to mal zanechať čím skôr, pretože mi to prináša len hnev a utrpenie. Pre ego je zničujúce vidieť, keď sa vo vzťahoch darí osobám, ktoré na sebe nepracujú ani z polovice tak, ako vy, prípadne keď im v skutočnosti na ľuďoch nezáleží a tak sú "dobrí" len navonok. Užitočnejšie by malo byť porovnávať sa len s "minulým ja" vzhľadom k nejakému časovému obdobiu a snažiť sa každým dňom prerásť seba.

Názory na školstvo

6. srpna 2014 v 13:06 | Executor |  Úvahy, myšlienky
Názory na školstvo
Tentoraz vypoviem niekoľko svojich stručných myšlienok o školstve.

Základná škola
Prostredie, v ktorom by sa žiaci mali naučiť slušnému správaniu, spolupráci a rešpektu, je podľa mňa plné absolútne nevyhovujúcich učiteľov. Učiteľov, ktorí nie sú schopní zvládnuť bandu malých šarvancov a vyriešiť nevhodné správanie neprispôsobivých žiakov. Niektorí učitelia sú kvôli tomu schopní následne vybíjať svoju frustráciu buzerovaním slušných žiakov, jednak preto, že od nich nečakajú odpor a jednak preto, že možno márne dúfajú, že to vzbudí rešpekt u zdivených žiakov. Keď sa spätne obzriem na učiteľov ZŠ, skutočne ich vidím ako neschopných. Práve neochota učiteľov zaoberať sa priestupkami problémových detí, tieto deti podporuje v ich činnosti a napomáha ďalšiemu takému správaniu - môžu veselo pokračovať v "kariére". Nejde iba o neskrotenie detí v konkrétnom momente, ale aj o dlhodobú akceptáciu priestupkov, o benevolenciu. Do ďalších ročníkov sú púšťaní žiaci, ktorí mali prepadnúť, len preto, aby sa nimi učitelia nemuseli zaoberať znova. Samozrejme, ani nie sú znížené známky zo správania.
Bolo to práve pozorovanie tohto chorého prostredia, ktoré ma naštartovalo vo formulovaní a zaznamenávaní si svojich myšlienok - a práve to po rokoch zrejme prerástlo do písania a teda aj blogovania. Prvé moje zaznamenané myšlienky boli kritické voči tomu prostrediu, kým po prechode na strednú školu som sa sústredil viac na oblasť svetonázoru. Netrvalo dlho, kým som sa začal zaoberať ezoterikou...

Stredná škola
Práve od strednej školy by som najviac očakával, že mladého človeka vo veku od 15 rokov podporí v jeho záujmoch. S pomocou školy by mohli zistiť, k akým oblastiam života a vedy sú priťahovaní. Mali by mať k dispozícií čo najlepší prehľad informácií, nech študujú na akejkoľvek strednej škole. Viem, že technicky je to ťažko realizovateľné a malo by to vážne následky. Stredné školy by boli v takejto forme realizované z podstatnej časti ako voliteľné kurzy a museli by navzájom spolupracovať. No nestála by energia vynaložená na takú transformáciu za šťastie mladých ľudí a ich naplnenejšie a spokojnejšie životy?

Vysoká škola
V prípade vysokej školy viem najlepšie povedať, čo nefunguje. Je to "využívanie" času. Čas prednášok je využívaný neefektívne. Minimálne polovica žiakov nedokáže udržať pozornosť počas prednášky, nie to ešte pri viacerých prednáškach po sebe. Sledovať myšlienkové pochody iných ľudí je náročné, oveľa lepšie funguje budovanie svojich postupov. Ak "stratím niť" a nepodarí sa mi rýchlo znova nadviazať na myšlienku, neporozumiem učivu. Presne takto žiak stráca záujem o výklad a na ďalších prednáškach sa už ani nesnaží dávať pozor, pretože to považuje za zbytočné. Učivo sa potom snaží pochopiť až v pokoji domova, na prednáške iba mrhal časom a dostal sa do stavu úplnej demotivácie až rezignácie, chuti odísť. Začne hromadiť vnútorný odpor, ktorý je zapríčinený pocitom nezmyselnosti a nátlaku.
Oveľa efektívnejšie by bolo vytvoriť skriptá v takej forme, ktorá donúti každého porozumieť učivu. Nadarmo sa tvárime, že sme odborníci a seriózni výskumníci, je to len maska pre okolité "vedecké" prostredie z ostatných univerzít. Ja však nemeriam odborníka tým, ako zložito o svojom odbore píše, ale tým, ako jednoducho vie vysvetľovať. Pri učení pomalších a nešikovných žiakov je pretvárka zbytočná, len ozajstný učiteľ z nich pomôže niečo vyformovať. Navyše, vytvoriť jednorazovo skriptá, ktoré pokryjú potreby študentov, môže byť jednorázová úloha, kým dookola márniť čas na prednáškach je pravidelné a neefektívne využitie času. Ak by sme my, žiaci, mali k dispozícii stopercentne zrozumiteľné skriptá (a verte mi, že nemáme, práve kvôli pseudovedeckej pretvárke), prednášky by slúžili už len na konzultácie. Prednášajúci aj žiaci by ušetrili mnoho času. Jediným problémom je potreba prepracovať či doplniť skriptá, pokiaľ sa zmení učebný plán na ďalší rok.
Alternatívou môže byť prednáška, v ktorej by bol výklad striedaný s časom na prečítanie skrípt a usporiadanie myšlienok. Počas prestávok by študenti mohli porozumieť niekoľkým krokom myšlienky, či aspoň lokalizovať kroky, ktorým nerozumejú a opýtať sa na ne.
Realita vyzerá opačne - posúvame sa ďalej k novým a novým témam, napriek tomu, že žiaci nepochopili predošlé. Zlé fungovanie procesu učenia má samozrejme svoje následky - potrebu dávať študentom opravné zápočtové písomky a skúšky v pomerne veľkej miere. Ak by sa proces sústredil na čo najlepšie predávanie informácií a skutočné porozumenie zo strany študentov - krok po kroku, potreba opravných termínov by z veľkej miery opadla.
Problém s prenosom a pochopením informácií nastáva samozrejme aj na cvičeniach. Klasickým príkladom je, keď doktorand ukazuje na jednom počítači niečo, čo reálne uvidí len niekoľko študentov, alebo keď kvôli zle umiestnenému projektoru vidíme iba časť vykonanej práce. V prípade cvičení sa dá vykonať zlepšenie vo forme natočenia jednoznačných tutorialov. Aj tutorialy, ak sú natočené skutočne dobre, sú jednorázovou prácou, oproti vysvetľovaniu toho istého postupu na cvičeniach. Ako knihy, tak aj tutorialy, si študenti môžu hocikedy (a opakovane) pozrieť aj z domova.
Zaujímavým fenoménom na VŠ sú aj niektorí učitelia. Niekedy je ľahšie vychádzať s učiteľmi, ktorí sú odmeranejší, ale aspoň toho žiadajú menej. Existuje typ učiteľov, ktorí sa až príliš snažia "naučiť", no ich snaha je taká, že to má pre študenta skôr deštruktívne účinky. Moment, je to skutočne snaha učiť? Nie je to snaha formovať študentov na svoj obraz? Tuším, že sa deje niečo veľmi negatívne a to, že o osudoch druhých rozhoduje niekto, kto túto úlohu nezvláda bez presadzovania svojho ega a obsesií. V pozícii moci je niekto, kto by tam byť nemal, pretože z tohto postavenia už dávno stratil kontakt s realitou a jeho požiadavky a jednanie sú prehnané. Kvôli psychickej labilite učiteľa potom trpia študenti, ktorí sú radšej ticho, lebo si nechcú koledovať o problémy. Preto štúdium na VŠ je rozhodne aj o buzerácii. Tí istí učitelia, ktorí sa inokedy správajú priateľsky, dokážu nezmyselne ponižovať študentov a tým prispievať k ich odporu voči školstvu.

Na záver
Nepatrím medzi tých, ktorí bez argumentov nadávajú na školský systém, len "z princípu", pretože búrenie sa -často bezhlavé- je medzi mladými ľuďmi "in". Jednoducho vidím, že ja sám som mohol byť omnoho lepším študentom, keby školský systém bol rozumnejší a reálne nastavený na podporu a nadšenie, nie demotiváciu. Mohol som byť pre svoj odbor nadšenejší, ale deje sa skôr opak. Takisto neviem, ako ma školy podporili v mojich záujmoch a prebúdzali kreativitu... neviem.

Kompilácia vtipných linkov 3

5. srpna 2014 v 17:40 | Executor |  Podivínsky humor
Kompilácia vtipných linkov 3

V tomto diele kompilácií odkážem na filmy, seriály a animované seriály, ktoré stručne predstavím.

1. Filmy

Rodina Addamsovcov 1,2
V prvom filme sa k podivnej rodine vráti po 25 rokoch strýko Fester. Dianie druhého filmu sa sústreďuje na novonarodené dieťa a jeho pestúnku.

Králove rocku
Z náhodného stretnutia dvoch rockerov vzíde ich spolupráca v spoločnej kapele. Chcú sa presláviť a náhodou sa dozvedia o mocnom trsátku, ktoré skryte stálo zo mnohým vo vývoji hudby. Trsátko je Satanovým zubom a kto ho vlastní, používa jeho moc.

Zabijaci lesbických upírok
Dvaja kamaráti sa vydali na túru a stretli skupinu mladých žien, s ktorými sa ubytovali v chate. Sú napadnutí lesbickými upírkami, ktoré vedie upírka tak mocná, že by mohla získať nadvládu nad svetom. Tento film je rozhodne vtipnejší, ako známejšie Drakuloviny alebo Tupíry.

Noc živých lúzrov
Príbeh troch priateľov, nemeckých študentov, z ktorých sa stali zombie. Môžete sa tešiť na školské prostredie, kuraciu obeť, vzornú učiteľku a požieranie prekážajúcich osôb.

Princ a pruďas
Bratia, princovia sú úplne rozdielni. Prvorodený je hrdina obdivovaný ľudom, druhý je flákač. Černokňažník unesie snúbenicu staršieho z nich a tak sú obaja -hrdina aj flákač- prinútení ísť na výpravu pre jej záchranu.

Zombieland
Hlavný hrdina s množstvom fóbií, ale aj užitočných pravidiel, sa vyhýbal ľuďom už keď neboli zombie. Preto vie prežiť aj vo svete, v ktorom sa ľudia na zombie skutočne premenili.

2. Seriály

Todd and the Book of Pure Evil
Metalista Todd nájde Knihu číreho zla, ktorá mu splní želanie lepšie hrať na gitare. Kniha však odletí z jeho dosahu a používajú ju iní študenti - vždy so zničujúcimi vedľajšími účinkami, medzi ktoré patrí aj smrť. Vynikajúca partia teenegerov sa teda podujme nájsť a zastaviť knihu. Nie sú však jediní, kto ju chce získať. Moje najväčšie odporúčania patria práve tomuto seriálu! Určite si obľúbite postavy z neho.

Rodina Addamsových
Tento seriál, ani neobvyklú rodinu z neho vám určite netreba predstavovať. Škoda je, že ústredný motív - útek zdesenej návštevy - sa stále opakuje a tým nudí. Preto nie je dobré pozerať mnoho dielov seriálu za sebou.

3. Animované seriály

Metalocalypse
Metalová skupina Dethclock je tak masovo obdivovaná, že je svojím spôsobom veľmocou. Preto predstavuje hrozbu a každý jej krok sleduje politická a vojenská elita.

Lenore, the Cute Little Dead Girl
Blonďavé dievčatko javiace iba niektoré známky života prechádza dobrodružstvami so svojím spoločníkom, upírom premeneným do podoby bábky.

Salad fingers
Zvláštna bytosť milujúca dotyk hrdze žije vo svojom skromnom dome. V tomto divnom, smutnom svete, ktorý sa neraz prelína s fantáziou, stretáva iné znepokojujúce bytosti.

Happy three friends
Lesné zvieratká sa v každom diele zmasakrujú nehodou.

Kompilácia vtipných linkov 2

5. srpna 2014 v 10:38 | Executor |  Podivínsky humor
Kompilácia vtipných linkov 2
1. Hudba, piesne

Kapela Pentagramček - po prerušení opäť pokračuje vo svojej tvorbe a koncertovaní.

Hey There Cthulhu: The Photomontage Video

If I were a Deep One

Predošlé dve piesne patria do playlistu Mix - If I were a Deep One:

Vj Dominion feat. Ksiądz Natanek - Posłuchałem szatana

Píseň o Nedu Flandersovi

Zlad - I Am The Anti-Pope

Emo Vampire Song : The Key of Awesome

Nekrogoblikon - No One Survives
(Tu ide skôr o klip :) )

Heavy Metal Farmer

Death Metal Vicar

2. Blackmetalové paródie
Sledujte ich pozorne, niektoré skrývajú vtipy aj v nápisoch, ktoré sú zle vidieť. Iné sú dosť absurdné, preto na to buďte pripravení. :)

10 most ridicoulos black metal videos
Na niektoré z týchto videí odkazujem aj nižšie.

Morbid Anal Fog - Nokturnal Bacon Throne
Komentár: Konečne niekto, kto okrem mňa spontánne dospel k uctievaniu slaniny.

Gorgorotten - Black Metal Parody
Komentár na zaniknutom blackmetalovom fóre bol podobného vyjadrenia: "falické uctievanie menhiru bolo znenazdania prerušené!"

Darkthrone - Trannsillveinian Munchies

Trollkotze - Im Märchenwald
Komentár: Napriek tomu, že neviem hrať na žiaden hudobný nástroj dúfam, že podobnú noc zažijem a že zvieratká mi odpustia rušenie nočného kľudu. : )

Worst Metal Band EVER!

Black Metal Babysitting

black metal idol

Darkkrchensteuer - Leb Doch Selber!

Russian School Black Metal Band

The Black Satans - The Satan Of Hell
Komentár: Charakteristickým "tancom" sa vyznačujú aj v ostatných svojich klipoch.

The Black Satans - The Satanic Darkness
Komentár: Človek by nečakal, koľko temnoty sa môže skrývať na kúpalisku.

The Black Satans - The Mutilation Of Christ

Anal Nosorog - Vagina says

The Return Of The Necrowizard

Megastar Ungaria

Acoustic Black Sheep Metal by Severed Colon

Vegan Black Metal Chef - ide o celú sériu videí, v ktorých je hudba fajn, a popri varení uvidíte celú zbrojnicu nepraktických čepelí. : )

Metalheads and Jehovah's Witnesses

Black Metal Cookies

Kompilácia vtipných linkov 1

4. srpna 2014 v 17:55 | Executor |  Podivínsky humor
Kompilácia vtipných linkov 1
V rámci prvého dielu Kompilácií vtipných linkov, z ktorých som skoro zahynutý (pochopíte neskôr), s radosťou predstavujem stránky klasického aj faceboovského formátu a videá. Mnohé z nich sú recesie na náboženstvá, preto si ich radšej nepozerajte, ak takýto humor neobľubujete. Nasledujú teda mená videí a odkazy na ne.

1. Klasické webové stránky

Catalessin blog 36 stupňů Celsia Grade - je zameraný predovšetkým na vtipy o mágii.

2. Facebookovské stránky

Pohanský humor

Náboženský humor

Bohoslovecká univerzita Šerca Ježišovho v Hostoviciach
Okrem tejto facebookovskej stránky existuje aj klasická verzia:
Musím však povedať, že BUŠJVH znižuje kvalitu svojej satiry, keďže zabávanie sa na známych osobnostiach sa so zlatými časmi miništrantov tancujúcich pri tyči nedá porovnať.

Pentagramček (oficiálna FB stránka skupiny)

Ateisti.sk

3. Videá

Luis CK - Jak funguje katolická cirkev (Pravda o katolické církvy)

Best of Raptor Jesus

The adventures of cyborg pirate ninja Jesus
Komentár: Na tú hudbu nikdy nezabudnem.

Zlodušská hospoda: Do boje!

Hesso Jašterák
Videá s ním môžete vidieť na stránke mojevideo.sk. Naučíte sa použitiu neobvyklých lingvistických metód a veľmi voľných asociácií v divinácii. :-)

Daily Life of NinjaHinja

omietkovy demon a jeho odhalenie

Róma údajne uniesol SATAN!!

Satan diabol vládne .... armagedon prichádza
Komentár: Ctená civilizácia, odpusť mi že zahynieš, ale ja skutočne nestojím na Jehovovu stranu! :D

Intergalaktická pani

Algernon Blackwood – Pikestaffov prípad

4. srpna 2014 v 8:33 | Executor |  Umenie, popkultúra
Algernon Blackwood - Pikestaffov prípad

Vydal: Formát, Pezinok, 1998
Preložil: Ľubomír Groch

Moje hodnotenie
Útlu knihu tvorí 5 poviedok a doslov Ireny Lifkovej, ktorý hovorí o osobe autora. Ide o príjemné fantastické čítanie s istým nádychom tajomna, no ani v tomto prípade nejde o nič, čo by ma vystrašilo. Sčasti to môže byť aj mojou slabou fantáziou a neschopnosťou vcítiť sa do textu. Ak by som mal od autora dostupných viac preložených poviedok, určite by som ich prečítal. Oceňujem, že sa o paranormálne javy skutočne zaujímal. Uvediem vás teda do poviedok z knihy, bez spoilerov.

1. Obeť hyperpriestoru
K doktorovi Johnovi Silenceovi, vyšetrujúcemu neobvyklé prípady psychickej povahy, prichádza vychudnutý muž. Má problém s miznutím svojho tela do iného priestoru, ktoré nevie kontrolovať. Miznutie je spúšťané zdanlivo náhodne, niekedy ho spustí aj hudba alebo farebná kombinácia.
"Príšerne pustý obludný svet, ktorý sa riadi zákonitosťami natoľko odlišnými od všetkého, čo poznáme a čo vidíme okolo seba, mi nedovoľuje ani náznakom opísať moje zážitky, predmety a bytosti, ktoré som tam stretol."
2. Varovanie
Kaplán, ktorý plánuje svoj život obetovať starostlivosti o ľudstvo, cestuje po horách. Ubytuje sa v hostinci, vo svojej izbe však cíti veľký nepokoj. Niekto klope na jeho dvere.
3. Muž, ktorý bol Milligan
Pracovník cestovnej kancelárie si nájde podnájom, kde plánuje v pokoji písať scenáre. V jeho izbe visí čínsky obraz zobrazujúci muža veslujúceho v člne. Obraz mu pripomenie poviedku, ktorú čítal. Šlo v nej o prelínanie realít, v ktorej zohrával rolu podobný obraz, ako ten visiaci na stene.
4. V dome minulosti
Návštevník starobylého domu sa stretáva s prízrakmi, ktoré patria k jeho minulosti. Väčšinu z nich nespoznáva, no vie, že ich ešte v budúcnosti nevyhnutne stretne. Tento muž má aj sprievodkyňu, ktorú nazýva Snom.
Ide o "snovú" poviedku, ktorá je svojimi prvkami iracionálna, poetická. Nemožno o nej povedať mnoho, asi len toľko, že jasná je až záverečná pointa. Napriek počiatočnej nejasnosti vo mne vyvoláva silný estetický dojem. Možno bola skutočne inšpirovaná snom.
5. Pikestaffov prípad
Slečna Spekeová, bývalá guvernantka, hľadá podnájomníka do svojho domu. Prichádza uchádzač o podnájom, učiteľ vyššej matematiky, pán Thorley. Pôsobí ako inteligentný a starostlivý gentleman. Po jeho prijatí si slečna Spekeová všimne, že vždy otáča veľké zrkadlo smerom ku stene. Nerozumie tomuto jeho správaniu a chce odhaliť, aký má dôvod. V Thorleyho neprítomnosti navštevuje jeho izbu a objaví v nej kresby na koberci, spolu s jemnými nitkami natiahnutými cez izbu.

Doslov: Majster tichej hrôzy (Irena Lifková)
Blackwoodovi čitatelia zdôrazňujú jeho talent ukázať nadprirodzené prvky v obyčajných situáciách. Blackwood bol sám cestovateľom, ktorý na svojich cestách mal zvláštne zážitky. Jeho rodičia patrili k prísnej kalvínskej sekte, no Algernon sa už ako mladý oboznamoval s východnými konceptmi a teozofickou literatúrou. Aktívnejšie začal písať beletriu až po dosiahnutí veku 35 rokov. Preslávil sa už počas svojho života, hlavne poviedkami o Johnovi Silenceovi, detektívovi riešiacom nadprirodzené prípady. Vytvoril cez 200 fantastických a strašidelných poviedok, no aj mnoho iného: eseje, kritiky, poéziu, divadelné hry, knihy pre deti. Pracoval hlavne ako reportér, no slávu mu neskôr prinieslo aj čítanie v rozhlase. Zaujímavé je aj, že niektoré z jeho poviedok čerpajú inšpiráciu nadprirodzena z kultúry severoamerických Indiánov, alebo sa odohrávajú v prírode. Jeho dielo si mimoriadne cenil H. P. Lovecraft.

Dodám ešte toto:
Nie som si tým vôbec istý, ale "štvrtý rozmer", ktorý zohrával v tejto zbierke poviedok dôležitú rolu, zrejme patril medzi koncepty reálnej mágie. Je to prinajmenšom pravdepodobné, keďže k takým informáciám by Algernon Blackwood ako skúmateľ nadprirodzeného a člen magického rádu Golden Dawn mal prístup. Okrem poviedok zverejnených v tejto knihe v slovenčine je v českom preklade dostupná ešte jedna - Mortonova podivná smrt, ktorá na mňa neurobila veľký dojem. Nachádza sa v knihe Z upířích archivů II. Počet autorových románov sa udáva rozdielne, narazil som na čísla: 12, 14 a 16. Túto nejednotnosť informácie zrejme zapríčinil fakt, že dva romány sú detské. Ak ich nezapočítame, správny počet bude zrejme 14. Jeho vlastným cieľom vraj väčšinou bolo vyvolať v čitateľovi bázeň, nie ho vystrašiť.