Čo mám proti náboženskému fanatizmu (Dodatky 2)

3. března 2014 v 21:12 | Executor |  Úvahy, myšlienky
a11) Příbeh katolické jeptišky Charlotte
Ide o svedectvo života v izolovanom konvente. Napísala ho žena, ktorá sa rozhodla stať mníškou. Už vo veku asi 13 rokov bola na internátnej škole izolovaná od rodiny. Samozrejme, zo začiatku (roku 1910) to bolo dobrovoľné. Jej osud nadobúdal postupne dramatickejší spád. Cenzurovanie listov od rodiny a zabránenie styku s ňou bolo tým najmenším zlom. V dospelosti, keď vstúpila do konventu, prežila dlhé roky mučenia, hrubého správania a násilia. Tresty, ktoré v konvente zažila, boli napríklad: izolácia bez poskytnutia jedla a vody, bičovanie špeciálnym nástrojom s kovovými hrotmi, visenie za palce na rukách dovedené do úplného extrému. Okrem tohto teroru boli mníšky v jej konvente znásilňované kňazmi a deti, ktoré sa im narodili, boli zabíjané. Týmto hrôzy nekončia...
Autorka svedectva ďalej tvrdí, že:
1. v podzemí konventov sú často skrývané mníšky, ktoré mučením prišli o rozum.
2. kvôli utrpeniu, ktoré jej bolo spôsobované, sa dostala do štádia, v ktorom si s potešením predstavovala pomstu.
3. matky predstavené sú osoby vyberané pre svoju úlohu kvôli svojej neľudskosti.
4. v roku 1934 boli zatvorené konventy v Mexiku a stali sa z nich múzeá. Nepriamo tvrdí, že tam boli rovnaké pomery (hovorí o podzemných chodbách, mučiarňach, ktoré sa vraj dajú navštíviť).
Po mnohých rokoch sa sestre Charlotte podarilo ujsť z konventu, avšak jej vlastný otec ju poslal späť, kvôli vyhrážkam kňazov založených na náboženstve. (Jeho žena bola totiž vážne chorá a on sa bál o jej spásu, v prípade že umrie.) Keď Charlotte z konventu utiekla druhýkrát, už nebola znovu unesená - niekoľko kňazov ju "iba" obťažovalo a jeden z kňazov ju preklial. V závere svojho svedectva opisuje osudy svojej rodiny, vzťahy s jej členmi a svoju osobnú vieru.

a12) Vatikán reaguje na dobu a zverejnil zoznam nových, alternatívnych ťažkých hriechov
Citácia: "Naposledy tak urobil pápež Gregor Veľký okolo roku 600, keď ustanovil zoznam siedmich smrteľných hriechov. Toho, kto sa ich dopustí a neoľutuje, podľa rímskokatolíckej doktríny čaká "večná smrť". Katechizmus tvrdí, že "hneď po smrti, duše tých, čo umreli v stave smrteľného hriechu, idú do pekla. Kristus často hovoril o pekle (gehenne), o neuhasiteľnom ohni, ktorý je určený tým, čo až do konca svojho života odmietajú veriť a obrátiť sa, a kde môže zahynúť naraz duša i telo."
Komentár: Evidentné zastrašovanie.

a13) Citáty z rozhovorov s exkomunikovanými kňazmi - sú nimi: Stanislav Cigánek (je autorom prvých dvoch citovaných textov), Martin Chlebek, Martin Jarabica.
Citácia 1: "Halík predsa hlása, že Kristus nie je jedinou cestou k spáse, uznáva aj názory iných náboženstiev. Popiera teda našu vlastnú vieru, našu podstatu. Plnosť pravdy má len katolícke učenie. Českí biskupi verejne odpadli od katolíckej viery tým, že tolerujú práve takéto pomýlené názory Halíka."
Citácia 2: "V roku 1986 bolo prvé stretnutie, pričom sa tam konali spoločné modlitby všetkých predstaviteľov svetových náboženstiev za mier. Stalo sa aj to, že z hlavného oltára bol v prítomnosti Jána Pavla II. sňatý kríž a miesto neho tam bola socha Budhu. Existujú o tom fotografie. Toto gesto vtedajší pápež nikdy nevysvetlil. Mnoho kresťanov si odvtedy myslí, že iné náboženstvá sú v ceste k spáse rovnocenné s kresťanstvom. To je falošný výklad, pretože popiera podstatu kresťanstva ako takého."
Komentár: Smutné, že niekto si definuje svoju vieru ako popretie viery iných.

Citácia 3: "Biskupi Indie nechali vydať tzv. indickú Bibliu, ktorá je zjavným synkretizmom s pohanským hinduizmom. Ani po upozornení na túto apostatickú herézu sa od nej katolícki biskupi Indie neoddelili a nekonali pokánie. Preto sa sami vylúčili z cirkvi a spočíva na nich Božie prekliatie podľa Gal 1,8-9!
Hlava UHKC kard. L. Huzar verejne hlása herézy. Spochybňuje Božstvo Kristovo a Panenstvo Bohorodičky, propaguje veštenie kyvadlom, dovoľuje homosexualitu, spochybňuje večnosť pekla a reálnosť zavrhnutia. Odmieta katolícke učenie o neomylnosti a primáte pápeža. Synod biskupov UHKC tieto herézy neodsúdil, ale naopak ich kryje a kard. L. Huzara v tom podporuje. Tým sa dopúšťajú verejnej apostázie, odpadli od Krista i cirkvi a spočíva na nich Božie prekliatie za hlásanie iného evanjelia (Gal 1,8-9)."
Komentár: Vidíme ďalší príklad zastrašovania, no nielen to. Hovoriť v dnešnej dobe o neomylnosti pápeža -či kohokoľvek iného- je až desivým krokom dozadu.


b) Krátke zamyslenia

b1) Poznámka o komunikácii medzi ľuďmi s inou vierou
Myslím, že užitočnou zásadou pri komunikácii s oponentmi by mohlo byť: "ľudskosť na prvom mieste." Nakoniec, to o čom sa sporíme, sú abstraktné myšlienky. Považovať ich za extrémne dôležité je útekom od reality, takisto to nestojí za stratu priateľov.
Na jednej strane je dobré byť konfrontovaný s názormi, ktoré sú nám cudzie. Počas práce na tomto článku som zistil, že sa na to dá celkom rýchlo zvyknúť a búra to ľudský zvyk uraziť sa, alebo požadovať od iných rovnaký názor, aký zastávame my. Na druhej strane - nie som si istý, aký veľký význam má diskusia medzi ľuďmi, ktorí majú úplne odlišnú vieru. Myslím tým: Prečo hovoriť o dôsledkoch viery, keď je jasné, že máme úplne iné východiskové body, axiómy, model sveta?
V rozhovoroch by sme mali hľadať pravdu, nie sa egoisticky snažiť dokázať, že náš postoj je lepší. Práve preto som naklonený diskusii o nehodách pri používaní mágie. Majme na pamäti, že nikto nemá rád otrasy vo svojom presvedčení, a že od svojich najväčších protikladov sa niekedy naučíme najviac (netvrdím, že najľahšie). Čítanie tvrdení od zástancov iných smerov je miernejšou formou konfrontácie, ako samotný rozhovor - nezvrhne sa do hádky. (Práve vďaka samoštúdiu mohol vzniknúť tento článok, keďže som systematické dialógy s druhou stranou neviedol.) Pomocou tohto čítania rozširujeme svoj obzor a lepšie vieme, čo sa dá od iných očakávať. Zároveň na tom odhaľujeme, že myslíme v systémoch, na ktoré sme si zvykli z doterajších východísk. Preto bývame schopní prijať aj smiešnu myšlienku, ak je zasadená do kontextu, ktorý nám vyhovuje. Neviem, či sa tomu dá uniknúť, ale prinajmenšom sa dajú nacvičovať rôzne uhly pohľadu na ten istý predmet, tézu, tvrdenie.
Dúfam, že ak budú vznikať dialógy medzi ľuďmi odlišného presvedčenia, bude to pre snahu navzájom sa spoznať a pochopiť - nie pre detinskú snahu, potrebu presviedčať o svojej "pravde" druhých. Jedným z argumentov, prečo môže byť takáto diskusia zbytočná, je efekt západky, ktorí na sebe mnohí veriaci pestujú - je to spomenutá zaťatosť, viera v tézu, ktorou nepohne žiadny argument. Z rozhovorov by si vždy vyvodili len také závery, ktoré vyhovujú pre obhajobu ich doterajších postojov. Je smutné, že aj v dnešnej dobe si ľudia volia myšlienku, že ak je cudzí argument rozumný, je vytvorený len na to, aby ich "odviedol od pravej viery". Každý by sa mohol zamyslieť aj nad svojou minulosťou a predstaviť si, aký by bol dnes, keby urobil iné rozhodnutia. Sám na sebe si uvedomujem, že ak by som bol v minulosti niečím ovplyvnený - hoci len málo -, mohol som byť dodnes kresťanom.

b2) Poznámka o zmysluplnej kritike
V prvom rade si myslím, že by sme nemali súčasným osobám v ktorejkoľvek inštitúcii vyčítať chyby ich predchodcov, či používať klamlivé argumenty. Tiež nemôžeme vziať názor jedného predstaviteľa, doložiť k nemu tvrdenie iného človeka a na základe toho, že sa nezhodujú, zovšeobecnene povedať že: "cirkev si protirečí." Snažme sa byť iní od toho, čo kritizujeme, alebo si aspoň priznajme chybu, ak tomu tak nebolo. Nevytrhávajme citácie z kontextu.

b3) Prečo nemám chuť podrobnejšie študovať postoje veriacich?
Jednoducho povedané: články, ktoré sa ku mne dostali, v sebe obsahovali vyššie spomenuté znaky, ktoré zopakujem:
- očierňovanie iných smerov,
- nespravodlivé názory, neprijateľné poňatie pravidiel vo svete,
- paranoju, megalomániu,
- ponižovanie sa, puritanizmus,
- seba-obviňovanie, zastrašovanie,
- metaforickú reč, ktorá má len pôsobiť na city, ale nič neobjasňuje,
- slovo Boh trikrát v jednej vete,
- podriadenosť, naivitu, slepú oddanosť cirkvi

Ani v jednom z menovaných prejavov nevidím zmysel. Ďalej na mňa náboženstvo pôsobí ako lúštenie niečoho nezrozumiteľného, myšlienok vyjadrených zastaralým jazykom. Príliš neuznávam zdroje, ktoré nevedia predať myšlienku priamo, ale využívajú metafory. Existuje mnoho alternatívnych zdrojov, z ktorých sa dá čerpať múdrosť aj bez tohto lúštenia. (Iste, dá sa namietnuť, že ani ezoterika nie je zrozumiteľná pre každého, pre mňa však áno.) Niektoré vyjadrenia z náboženských článkov mi pripadajú ako sústava pojmov, ktoré nedávajú zmysel, iba sú navzájom logicky prepletené. Aj ja môžem povedať, že pojem A sa skladá z B a C, ale ak sa pri objasňovaní B alebo C opäť len odvolám na A, je jasné, že to nemá význam - je to prázdne vo vzťahu k realite.
Nerozumiem ani tomu, ako niekto môže slepo veriť textu Biblie, keďže problém nerobia iba jej mnohé preklady, ale je možné, že jej text bol už dávno zmanipulovaný vynechaním nepohodlných evanjelií - tvrdí to o Nicejskom koncile zorganizovanom v roku 325 aj Mario Roberty, odborník na starovek.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama