Todd and the Book of Pure Evil

4. července 2018 v 8:00 | Executor |  Umenie, popkultúra
Todd and the Book of Pure Evil

Todd and the Book of Pure Evil je predovšetkým jedným z mojich najobľúbenejších komedionálnych seriálov, pôvodom z Kanady. V širšom merítku je to však príbeh, ktorý začal krátkym filmom, bol redefinovaný seriálom a až nedávno bol animovaným filmom (nateraz?) zakončený. Práve po príležitosti dočkania sa ukončenia série chcem tento príbeh predstaviť podrobnejšie. Jeho nesledovanie je jedným z najväčších prejavov hlúposti ľudstva.

Prvý, 15-minútový rovnomenný snímok vznikol v roku 2003 a osvetlil nám úvodnú zápletku: Todd je metalista a outsider, ktorému ide hlavne o dievča. Trojica chlapcov mu poradí, že by pre získanie úspechu mal nájsť magickú knihu zla. Podarí sa mu to a s pomocou knihy uspeje svojím hraním basketbalu. Zistí však, že jeho úspech ublížil basketbalovému kapitánovi a že hodnoty, ktoré získal sú falošné. Chce prinútiť knihu, aby veci vrátila späť, ale už ju nenájde vo svojej skrinke.
Tento dej by zhruba odpovedal prvému dielu zo seriálu, kde bol basketbal vymenený za úspech v hudobnom dueli. Musím povedať, že herci v tomto filme mi boli nesympatickí. Tiež je tu ešte vymenená rola: Jenny je dievča, o ktoré Todd nestojí - v seriály je to potom Hannah.

Seriál - jadro príbehu je rozdelené do dvoch sérií, obe s trinástimi časťami dlhými vždy 22 minút. Maniaci na seriály by to teda dokázali pozrieť za jediný voľný deň. Prvá séria vznikla v roku 2010 a druhá na prelome 2011 a 2012. Žánrovo by sa seriál radil medzi "horor" (aj s tými úvodzovkami) a komédiu. Zápletka je opäť o hľadaní Knihy číreho zla, ktorá sa na škole zakaždým zjaví tomu najzúfalejšiemu študentovi, ktorý ju použije a tá jeho želanie vyplní spôsobom, akým na to doplatí on, aj ostatní študenti. Kniha sa vraj živí emocionálnou nestabilitou a tak je pre ňu stredoškolské prostredie ideálne.


Treba priznať, že humor tu býva orientovaný na jeho nižšie a nedospelé formy - nakoniec, práve preto je seriál o stredoškolskom prostredí. Nájdeme tu teda zábavky ako požívanie marihuany, sexuálne pomätenia, či fekálny humor v obmedzenej miere. Napriek tomu ale funguje dobre. Týchto foriem humoru sa pokojne zastanem, pretože sú podľa mňa spôsobom, ako si udržiavať istý "mladícky elán" aj v neskoršom veku, pričom to vôbec nedeformuje ostatné moduly osobnosti, ako sú zodpovednosť a zrelosť. Práve opak toho, tvárenie sa akí sme "dospelí", bez schopnosti úletu považujem za ozajstnú deformáciu.

Zľava: Hannah, Todd, Kniha číreho zla, Atticus, Jenny, Curtis. [Zdroj]

Po humore je tu ešte druhý motor motivácie, prečo seriál sledovať. Sú ním postavy. Hlavnými postavami sú členovia "gangu" snažiaceho sa knihu nájsť a zabrániť jej v šírení zla. Sú to Todd, jeho jednoruký kamarát Curtis a dve dievčatá: Jenny, ktorú sa snaží Todd zbaliť a vedátorka Hannah, ktorá sa najprv snažila zbaliť Todda, ale neskôr začala randiť s Curtisom. Ďalej je tu Atticus, neschopný výchovný poradca (to je to, čím je), ktorý sa snaží do gangu dostať. (Atticus mi často pripomínal Fredieho Mercuryho.) Túto hlavnú päticu som si tak obľúbil, až ľutujem, že sú to len imaginárne postavy! Večne nadržaný školník Jimmy zas poskytuje Toddovi rady o živote a traja metalisti pofajčievajúci za školou sa Todda snažia zlákať na cestu zla. V domove dôchodcov majú svoje útočisko starí satanisti, ktorí mesto Crowley Heights zakladali. Medzi nimi aj Atticusov otec, ktorý ho núti prinášať mu správy o Knihe a Toddovi. Toto sledovanie sa napríklad prejaví tak, že Atticus v noci sleduje Todda v jeho izbe. Zistí, že masturbuje a ešte aj tento poznatok si ihneď pedantne zapíše do diára. Občas sa v seriále objaví pekná ľudskosť. Napríklad Curtis robí maskota len preto, aby mal niečo spoločné so športom a potešil tým svoju umierajúcu babku.

Curtis v kostýme maskota basketbalového tímu

Medzi motivácie gangu v hľadaní Knihy patrí to, že Knihu skúmal Jennin otec, ktorý záhadne zmizol. Hannah zas chýbajú obaja rodičia, pretože doplatili na svoje vedecké experimenty a až neskôr sa odhaľuje, že to malo niečo spoločné s Knihou. Postupne sa tiež odhaľuje, že existuje niekto vyvolený, kto môže zlu Knihy podľahnúť a tak zničiť svet. Zdá sa, že tým vyvoleným je práve Todd...
Je na pobavenie, že napriek úctyhodným stratám na životoch funguje škola Crowley High stále ďalej a študenti sú do nej ochotní chodiť. Ako sa vyjadril jeden z učiteľov: "Zajtra možno niektorých z vás uvidím." Pekne to ukázal aj nasledovný dialóg:
"Škoda drží zubnú dokumentáciu?"
"Samozrejme. Pri takom množstve neidentifikovateľných mŕtvol to šetrí čas."

Vráťme sa k ľuďom, ktorí použili knihu. Z tých sa obvykle stávajú nepriatelia, proti ktorým gang bojuje a sami o sebe bývajú vtipní. Asi najlepšími nepriateľmi boli:
- monštrum vzniknuté z odsatého tuku morbídne obézneho dievčaťa
- neviditeľný masturbátor
- školský fantóm. Je ním ázijské dievča Charlotte s odhryznutým jazykom, ktoré chce získať Curtisa (no aspoň vie narábať s fúkačkou!)
- homunculos Toddie, a.k.a. Toddova zvlčilá zmenšenina
- školský génius, ktorý dokáže sfanatizovať ľudí pri očnom kontakte
- seniori s kanibalskými chúťkami

V bojových úspechoch má veľkú zásluhu Hannah, ktorá mnohé uľahčuje svojimi vedeckými vynálezmi. Tiež plastovú Curtisovu ruku vymení za robotickú ruku s mnohými funkciami. (Je otázne, či sa o všetkých funkciách dozvedáme zo seriálu.) Seriál obsahuje aj špeciálne diely. V prvej sérií je to 11-ty diel s niekoľkými piesňami, keďže sa na škole realizuje muzikál. V druhej sérií je to 10-ty diel, kde to ide od jednej piesni k druhej a pritom kvalitu niektorých z nich považujem za skvelú, prinajhoršom na nízkorozpočtový seriál. Samozrejme ma zaujal aj bežný soundtrack.


Iné diely druhej série sa zvyknú vyznačovať tým, že následkom použitia knihy sa zmení celé prostredie, napríklad škola zarastie vegetáciou, alebo si Todd urobí výlet do dystopickej budúcnosti. Takéto diely sa mi zdali príliš premrštené. Keď som už pri kritike seriálu, možno mu vyčítať nelogické správanie osôb, ktoré použili Knihu, aj keď vopred vedeli o jej deštruktívnych účinkoch. Podobné to bolo, keď Knihu použila bez otázok aj náboženská puritánka, alebo keď kvôli malicherným cieľom boli používatelia Knihy ochotní obetovať cudzie životy. Kritiku možno vysloviť na schémovitosť dielov, v ktorých sa vždy bojuje proti nejakému nepriateľovi. Samozrejme seriál nesadne každému. No prekvapili ma vulgárne komentáre, ktoré som videl. Ľudia, ktorí sa bez hocijakej argumentácie vyjadria chabým a vulgárnym prejavom sú akože tí, čo čakali od seriálu nejakú intelektuálnu výzvu? To absolútne nedáva zmysel. Alebo im chýbali smiechové znelky, aby rozoznali, čo bolo vtipné? Mimochodom, keby bol seriál tak zlý, nedosahoval by svoje hodnotenia: 76% (čsfd), 8,2/10 (imdb). A tiež by nevyhral niekoľko ocenení, ktoré sú menované na Wikipédii.

Hannah: "Praskla jej voda. Bude rodiť!"
Todd: "Doprdele, kto sa o ňu postará?"
(pohľady na Atticusa, ako na dospelého)
Atticus: "Ja mám alergiu na placentu."

Čo na seriále chcem pochváliť, je spracovanie vnútorností a podobných nechutností, z ktorých mi vôbec nebolo zle, a teda mi to nekazilo dojem. Vnútorný boj proti zlu, ktorý tu prežívajú Todd a Atticus mohol byť rozpracovaný aj hlbšie. Todd nevie, či sa v ňom nachádza zlo a sila sa mu postaviť, jeho gang sa časom obáva, či Todd nezničí svet. Atticusom zas zmieta nenávisť proti otcovi, ktorý ho v mladosti nechal znásilniť vlkom a celý život ho iba kritizoval. Neskôr sa Atticusov vzťah ku "gangu" zhoršuje, Atticus túži po pomste a získaní Knihy pre seba.

Atticus s novou vestičkou [Zdroj]

Curtis: "Vytiahnem ťa odtiaľto, kámo. Dievčatá sa nevedia rozhodnúť, či ťa mučiť, alebo tešiť."
Todd: "A nemôžeme počkať na rozhodnutie?"

Film Todd and the Book of Pure Evil: The End of the End
Majitelia televízie Space sa v roku 2012 rozhodli nepodporiť tretiu sériu Todda. A tak sa interesovaní rozhodli realizovať ukončenie série animovaným filmom. Fanúšikovia museli najprv kampaň pre film podporiť finančne cez Indiegogo a potom pretrpieť neplánované oneskorenia, až do vydania v novembri 2017. Ide síce o 80-minútovú cenu útechy, ale realizovanú vo veľkom štýle.
Ja dosť uvažujem o tom, či by nebola dobrým pokračovaním kniha alebo komiksy, ktoré by zhltli menej peňazí a tvorcovia by ich mohli tvoriť spolu aj s hercami, a pred vydaním sa vyhrať do detailov. Navyše by písaný text určite vydali skôr, ako po toľkých rokoch.
Z deja pochopiteľne nechcem vyzrádzať veľa. Po znovunájdení Knihy sa na scénu vracajú všetky postavy, ktoré k Toddovmu príbehu patria. Nešlo by to bez zvláštnych nepriateľov, ako je tínedžer zabíjajúci okoloidúcich svojím vybuchujúcim akné.
Film hodnotím ako kvalitný, sakramentsky-po-prdeli-gule-trhajúci nárez s vysokou frekvenciou vtipných hlášok. Kresba na mňa tiež pôsobí veľmi dobre, aj keď je dvojakého typu: pohyblivé postavy sú jednoduchšie vykreslené, kým statické prostredie je digitálnejšie a naozaj krásne. Sú tu tri piesne, aj obľúbené zženštilé výkriky chalanov, keď ich niečo desí.
Znalec seriálu si v tomto filme všimne mnohé spätné odkazy na seriál. Hodnotenie filmu, ktoré je nižšie oproti seriálu si vysvetľujem jedine tak, že sa ho snažili pozerať diváci neoboznámení so seriálom. Miera humoru bola v tomto animáku skrátka hustejšia, než v seriály.

 

Deň narcisov

21. června 2018 v 14:05 | Executor |  Úvahy, myšlienky
Deň narcisov

Bolo to ešte začiatkom jari, kedy sa mi stala oná záležitosť. Môžem ju vyrozprávať iba s rizikom, že budem zle pochopený. Keďže ale nemám mnoho čo stratiť, pustím sa do toho.

***

Inkriminovaný deň som pri prechádzaní mestom natrafil na sofistikovanú sieť vyberačov príspevkov na boj proti rakovine. Aby som sa vyjadril presnejšie, boli títo svetlomodro odení vyberači tiež v pohybe, ako ja. Neviem, či to bolo momentálne antisociálne naladenie, celková nedôverčivosť voči týmto zbierkam/vyberačom, alebo chuť provokovať, ktorá spôsobila, že sa mi nechcelo prispieť.
A tak som objavil vtipné stránky tejto situácie. Vynorili sa otázky: Keď sa snažíte dôkladnej sieti vyberačov vyhnúť, v akom veľkom polomere by ste ich mali obchádzať? Dá sa odhadnúť na základe vizuálnych podnetov, ich pohlaví, držaní tela, mimike, či iných charakteristík, na akú vzdialenosť vás ešte oslovia? Pomáha pred vyberačmi vliezť do obchodu, použiť náhodného okoloidúceho ako nárazníkovú zónu, alebo sa vyhnúť očnému kontaktu s nimi? Dokážu ich pokročilejší vyhýbači obísť v menšej vzdialenosti, alebo kľučkovať medzi ich rôznymi skupinami na menšie množstvo krokov, po optimálnej trajektórií?
Zľahka paranoidné myšlienky na seba tiež nenechali dlho čakať. Každý jedinec oblečený vo svetlomodrom tričku je zrazu podozrivý! To vyberá príspevky aj tá pani na zastávke a hentá vo vnútri autobusu? Alebo ten pán na bicykli, ako pohyblivejšia jednotka chytajúca neoznačkovaných previnilcov, ako som ja? Mohli by sa títo jedinci len maskovať pred vyberačmi príspevkov pod kamuflážou, že sú jedni z nich?
Popri vtipnom náhľade na vec je tu samozrejme aj sociálny náhľad. Práve na sociálnom základe zbierka stojí. Ten, kto si umelý narcis kúpi, má na hrudi pripnutý "dôkaz svojej spolupatričnosti", alebo skôr dôkaz toho, že mu záleží na mienke iných. Vďaka tomuto dôkazu nebude znova obťažovaný inými vyberačmi príspevkov a zároveň tým pripomína osobám, ktoré narcis ešte nemajú, že by sa mali zaradiť do davu. Len nedajbože odmietnuť človeka, ktorý vás oslovil v mene spolupatričnosti. Alebo žeby... ?
Keď si od vás pod sociálnym tlakom, rizikom odlišnosti, zlej povesti či citovým vydieraním niečo pýtajú, no nedostaňte chuť im robiť napriek! Vtedy sa v mnohých ľuďoch môže prebudiť malý diablik a naschvál povedať skupine mladých, sympatických ľudí, že im nedôveruje. Už len pre videnie toho, ako sa zatvária. Diablik na nich môže žmurknúť a pošepnúť: "V mori kvapka nechýba, viete o čom hovorím." Prípadne povie: "Presne kvôli takýmto prípadom nenosím drobné!" Alebo môže cynicky klamať žobrajúcemu bezdomovcovi: "Hentí v modrom ma už ošklbali, ale stačí, aby ste dostali rakovinu a oni vám to vrátia." Vonkajšia rola predpokladanej bezcitnosti je tu zvýraznená symbolicky, neprítomnosťou žltého kvietka na hrudi, tejto inverzie "hviezdy hanby" alebo "šarlátového písmena", ktoré mali v histórii ponižujúci význam. Schválne protivenie sa očakávaniu toho, akí by sme "mali byť" sa stáva hereckou zábavkou.
Samozrejme neobhajujem lakomosť ani bezcitnosť, ale rozhodne sú tu prehliadané otázky: Je vôbec morálne používať sociálny tlak ako súčasť "dobrovoľných" zbierok? Nie sú dobrovoľníci posielaní po skupinkách práve preto, aby svojim presviedčaním vyvinuli väčší sociálny tlak na dotazovaného jednotlivca? Mala by byť idea spoločenského dobra pre nás silnou autoritou? Nie je to práve obdobná idea, ktorá toľkých ľudí núti odsudzovať slobodné matky, alebo inak znepríjemňovať životy tých, ktorí si dovolili líšiť sa?
Keby sme nakreslili graf motivácie prispieť, veľmi silné zastúpenie by v ňom mali: a) snaha mať od iných vyberačov pokoj, b) nechuť odmietnuť vyberačov a byť cudzou mienkou odsúdený. Koľko percent potom ostáva na túžbu pomôcť, ktorá v sebe nemá žiadne vonkajšie prímesi? Sotva viac ako 25%. S touto vonkajšou, sociálnou stránkou veci vybabrali práve tí šialení manipulátori, ktorí si raz kúpili (či ukradli) umelý narcis a používajú ho aj po ďalšie roky.
Od toho zas možno odvíjať úvahy technickej a ekonomickej povahy. Nájde sa taký výrobný postup, aby sa umelý narcis do roka rozložil a zrušili sme tak záujmy ľudskej malosti? Budeme si čochvíľa kupovať holografické narcisy za digitálne peniaze? Práve vtedy, keby organizátori zbierky nemuseli vyhadzovať peniaze za nové a nové narcisy, by mali zo zbierky väčšie zisky. Prečo aspoň nevymyslieť ekonomicky výhodný spôsob zberu narcisov z minulých rokov, keď ich domáce využitie nie je o nič lepšie, ako využitie špendlíka?
Keď sa vrátim k čistote túžby pomôcť, tak si môžeme predstaviť, že to by to nebola hodnota peňazí, ale daného emočného vkladu, čo by ľuďom pomáhala. Potom by sotva boli tieto zbierky efektívne. Snáď každý z ľudí, ktorí prispeli a mnohí z tých, ktorí neprispeli by považovali túto zbierku za dôležitú. Napriek tomu by sa ku nej ako ku dôležitej nesprávali, pretože by si na ňu nespomenuli sami, bez vonkajšej stimulácie. A tak musíme vytvárať obrovský pripomínací mechanizmus. Nie sme schopní si spomenúť na veci, ktoré sami označujeme za dôležité. Nevieme sami od seba zaslať svoj príspevok na boj proti rakovine elektronicky a tak vyháňame do ulíc mladých dobrovoľníkov, ktorým ich činnosť zaberie mnoho času a úsilia. Utrácame zhruba 17% zo ziskov zbierky za zabezpečenie ich svetlomodrých tričiek a narcisov, čo ročne predstavuje vyše 160 000€. Vytvárame si organizácie, manažment a inteligentné aplikácie, aby tie udržiavali pod kontrolou našu vlastnú hlúposť.

***

V čom je pointa tohto príspevku? Predovšetkým v kombinatorike. Potešilo ma, ako som hneď pri prežívaní zmienenej situácie zmýšľal o nej rôznymi spôsobmi. Samozrejme čísla výnosov zbierky som si našiel neskôr na internete. Nájdenie rôznych tém okolo jednej udalosti a rôznych možností v rámci týchto tém napomáha kompletizácií vlastného názoru. Prostredníctvom toho napomáha aj tvorivej činnosti, ako je písanie.

Åsne Seierstad – Jeden z nás: Príbeh o Nórsku

15. června 2018 v 7:00 | Executor |  O prínose kníh
Åsne Seierstad - Jeden z nás: Príbeh o Nórsku

Vydalo vydavateľstvo Absynt v roku 2016
Počet strán: 572

Autorka knihy je nórskou reportérkou, čo sa odráža vo forme knihy, ktorá je vlastne podrobnou reportážou. Reportážou o detstve, vyrastaní, živote, ideológií a teroristickom útoku Andersa Behringa Breivika, o príbehoch jeho obetí a strate ich príbuzných. Je jasné, že tak citlivá téma si žiadala citlivý prístup s ohľadom na pozostalých. Kniha Jeden z nás sa zdá byť natoľko úspešnou, že už v čase písania tohto textu je vypredaná a s istotou sa dá zadovážiť len jej elektronická verzia. Číta sa so záujmom a rýchlo, podobne ako triler, no s vedomím toho, že ide o skutočný príbeh. Udivuje, aké detaily z Breivikovho života dokázala autorka zistiť.

Stručný súhrn
Zo svojich poznámok prerozprávam túto tragédiu stručne. Prerozprávanie sa bude týkať len samotného Breivika, pričom v knihe sú aj útržky z príbehov utečencov- Kurdskej rodiny z Iraku a mladých členov organizácie AUF. Časové údaje sú v knihe uvádzané, avšak nie sú nejako špeciálne zvýraznené a teda ich nebudem uvádzať mnoho.
Breivikova matka, Wenche mala v mladosti ťažký život. Musela sa starať o svoju matku, ktorá ju obviňovala za jej ochrnutie a zároveň od nej vyžadovala starostlivosť. Zrejme to predstavuje modelovú situáciu ukazujúcu psychickú deformáciu u invalidov. Pôrod u Wenche prebehol bez problémov, no nerozumela si s Andersovým otcom, až ho napokon opustila. Okrem Andersa mala staršiu dcéru Elizabeth. Keďže Wenche výchovu nezvládala, o Andersa sa viac starala Elizabeth. Wenche sa v tomto období o deti príliš nestarala, bola psychicky labilná a zrejme aj promiskuitná. Niekedy si žiadala sociálnu podporu od štátu. Matke sa Anders zdal výbušný a nevedela ho potrestať, pretože sa nezdalo, že cíti bolesť. Psychiatrom Anders nepripadal ako neposedný, ale skôr mechanický, uzavretý a bez emócií, a zdroj problému videli v jeho matke. Andersov otec prejavil záujem starať sa o neho, avšak nebolo mu vyhovené. Ako 5-ročný mal Anders kamarátku pôvodom z Chile, ale tá si všimla, že mučí a zabíja zvieratá a s uspokojením ubližuje menším deťom. Neskôr Anders získal kamaráta, prisťahovalca z Pakistanu.
V 13-tich rokoch sa Anders začal zaoberať sprejovaním grafít a počúvaním hip-hopu. Sprejovacie akcie si plánoval na mape, aby poznal trasy na únik pred políciou. Veľmi sa snažil preniknúť do vyšších sprejerských kruhov. V tomto období sa už v Osle začali rozširovať rady imigrantov a stávali sa konflikty medzi nimi a domácimi, alebo konflikty medzi rôznymi skupinami migrantov. Andersa medzi vyššími sprejermi neprijímali a keď ho zadržala polícia, tak ho podozrievali, že niekoho z nich udal. Kvôli týmto problémom sa kontaktu s ním zriekol aj jeho otec.
V 18-tich rokoch sa Breivik stal členom Strany pokroku a skúšal si vybudovať politickú kariéru. Začal sa fintiť a správať ako metrosexuál, dokonca bol na plastických operáciách. Priatelil sa s kritičkou islamu a často s ňou diskutoval o zbraniach. Keď však neuspel a nedostal funkciu vo svojej politickej strane, opustil ju.
Neskôr zbohatol predajom falošných diplomov na internete, ktoré predával ako "dekoračné diplomy pre zábavu". Jeho vzťah s dievčaťom z Bieloruska trval veľmi krátko. Kamaráti ho podozrievali z homosexuality. Breivik sa túžil stať slobodomurárom. Zistil, že matkin bratranec je v slobodomurárskej lóži a požiadal ho, či by sa za neho zaručil. Po roku mu z lóže napísali, že ho medzi seba prijímajú. Avšak to už bol 28-ročný(?) Breivik závislý na MMO RPG hre World of Warcraft za ktorou trávil skoro celé dni. Jeho reálny život sa rozpadal, priateľov k sebe nepúšťal a nemal ani zamestnanie.


Po dvoch rokoch strávených za hrou začal zbierať spisy o islamizácii Európy. Sledoval protiislamské weby a pokúšal sa skontaktovať s autormi článkov, tí mu ale neodpisovali. Mal 30 rokov a účastnil sa na diskusných fórach. Začal spisovať svoju knihu na túto tému, v ktorej navrhoval moslimov deportovať. Napriek tomu sa vyhýbal kontaktu s neonacistami.
Plánovanie politických vrážd je v jeho myslení opísané odrazu. Ako svoje ciele si vybral skupiny, ktoré podľa neho boli vlastizradcami tým, že napomáhali islamizácii. Zrejme v tomto čase už veril, že občianska vojna bude časom nevyhnutná, neskôr pri svojej obhajobe aj tvrdil, že chcel takejto vojne zabrániť. Takáto vízia budúcnosti sa snáď v niečom podobá na psychológiu siekt veriacich v koniec sveta, čím ospravedlňujú svoje konanie. Na internete nabádal Breivik na boj proti úradom, nie proti samotným moslimom. Keď hovoril o obsahu svojej knihy s mamou, býval rozhnevaný. V knihe písal aj o svojich predstavách ideálnej spoločnosti a svojej minulosti, pričom prekrúcal fakty. Keď písal o kritike multikulturalizmu, robil to zas plagiátorsky. Paradoxne v tomto období už jeho matka pôsobí vyrovnanejšie.
Pod zámienkou farmárčenia sa odsťahoval na prenajatú farmu. Skutočným účelom však bolo vyrobenie bomby. Vo svojich propagačných materiáloch sa označoval za vedúceho Rádu templárov, čo mal byť spolok bojovníkov proti prisťahovalectvu. Bol to samozrejme fiktívny rád, resp. rád s jedným členom. Pri zostrojovaní bomby čelil mnohým problémom a rizikám, ktoré by v inom kontexte vyznievali vtipne. To dosvedčuje aj jeho denník z tohto obdobia, kedy ako súčasť príprav na útok bral steroidy.
Osudný deň, piatok 22.7.2011, doviezol 950-kilogramovú bombu v dodávke pred vládnu budovu. Pred jej výbuchom odišiel v inej dodávke. Bomba po výbuchu ihneď zabila 8 ľudí. Hoci sa okoloidúcemu zdal podozrivý a ten nahlásil jeho poznávacie číslo auta, polícia na to nezareagovala ihneď, pretože jej vnútorná komunikácia zlyhala. Zarážajúce omyly polície sú v knihe vlastne tiež opísané dobre. Práve vďaka zlyhaniam polície ako nevyhláseniu poplachu, malej mobilizácii, neuzavretiu ciest a hliadkam, ktoré neuposlúchli rozkaz hľadať podozrivého, sa Brevik dostal až k ostrovu Utøya, kde mala práve tábor mládežnícka sociálnodemokratická organizácia AUF. Strážnika na pobreží oklamal aj vďaka vzhľadu, ktorý mal s nepriestrelnou vestou a helmou. Strážnik zavolal loď, ktorá Breivika preplavila na ostrov. Keď tam bol, najprv zastrelil dospelých z lode, ktorý ho sprevádzali. Potom začal puškou Ruger Mini-14 strieľať po mládeži z organizácie AUF vonku, neskôr aj vo vnútri kaviarne. Niektorí, ktorých nezasiahli trieštivé projektily predstierali smrť alebo sa zdesením nemohli pohnúť. Iní prosili o život alebo sa snažili v úkrytoch telefonovať pre pomoc. Niekoľko mladých ľudí zahynulo pri držaní sa za ruky, či v objatí. Policajné zložky si opäť nerozumeli, chýbala im navigácia a koordinácia, dokonca aj komunikačné prostriedky a čln. Trestuhodne premárnili čas tým, že miesto zrazu určili zbytočne ďaleko od ostrova. Po 40-tich zastrelených ľuďoch sa Breivik chcel telefonicky vzdať, ale spojenie sa prerušilo a tak pokračoval vo vraždení. Ranenej mládeži hľadajúcej záchranu vo vode, aj zásahovej jednotke Delta museli pomáhať majitelia člnov v okolí. Breivik opäť telefonoval za účelom vzdať sa, opäť telefónom bez SIM karty a teda mu nikto nemohol zavolať späť. Pri masakre využíval aj to, že si ho mládež plietla s členom zásahovej jednotky, čím ich oklamal a jednoduchšie zastrelil. Jedného malého chlapca nechal žiť, pretože ho považoval za politicky nenakazeného. Počas masakru sa objavili prinajmenšom dvaja hrdinovia, ktorí sa obetovali, aby zvýšili šance na prežitie ostatných. Zároveň však kniha jasne ukazuje, že rodičia by radšej mali doma synov, ktorí sa schovali pred vrahom, ako by mali pochovávať mŕtvych hrdinov.
Keď ho konečne zadržala zásahová jednotka, prvé vypočutie vykonala ešte na ostrove. Breivik sa pri výsluchu oháňal svojím fiktívnym Rádom templárov a predstieral, že má informácie o iných možných útokoch. Snažil sa získať výhody vo väzení výmenou za podanie informácií. Policajti boli k nemu humánni. Rodiny obetí so strachom očakávali, či sa im ich deti ozvú. Keď boli rodiny zvolané do sály, ich nádej bola buď potvrdená alebo vyvrátená po počutí mien zranených. Celkový počet obetí na ostrove bolo 69, teda nablízku nebolo ani dosť voľných chladiacich boxov pre telá. Najprv však bolo omylom narátaných až 84 mŕtvych.
Pri ďalšom výsluchu Breivik naďalej predstieral, že jeho rád môže vykonať ďalšie útoky. Priznával, že bolo pre neho hrozné popravovať mladých ľudí. Na útok reagovala verejnosť napríklad tým, že v Osle sa zišlo v sprievode 200 000 ľudí so súcitom.
Počas súdneho procesu bol Breivik viackrát vyšetrený psychiatrami. Prvá dvojica psychiatrov usúdila, že je paranoidný schizofrenik a bol počas činu nepríčetný. Druhá dvojica súdnych psychiatrov mu určila diagnózu: dissociálna porucha osobnosti s narcistickými črtami a považovala ho za príčetného. Neskôr dokonca dvojica trvala už len na narcizme. Sám Breivik chcel bojovať za to, aby bol považovaný za príčetného. Keby bol pre svet bláznom, jeho politické posolstvo by to znehodnotilo. Pochopil tiež, že jeho mučenícke a spasiteľské prejavy sú ľuďom na smiech a svoje správanie pred súdom označil za istý druh show.
Prvý deň súdneho procesu sa naživo vysielal do iných budov súdov. Breivik neprežíval ťažko menovanie svojich vrážd, no väčšinou so sklopenou hlavou. Rozplakal sa však, keď prehrávali jeho film, akoby za tým bolo narcistické dojatie. Druhý deň procesu dostal priestor a využil ho na prezentáciu svojich politických postojov. Kniha dokonca obsahuje prejavy, ktoré čítal. Počas vyšetrovania sa interesovaní snažili zistiť pri každej jednej z obetí jej čas a okolnosti úmrtia samostatne. Pri súde sa rozhodli ukazovať zranenia na figuríne, keďže fotky by mohli byť šokujúce pre pozostalých aj verejnosť. Breivikova matka, ani jeho inšpirácia, bloger Fjorman nevypovedali. Vypovedal však Vijlar Hanssen, ktorý prežil masaker bez časti ruky a bez oka. Nakoniec bol Breivik odsúdený ako príčetný na 21 rokov väzenia s možnosťou opakovaného predlžovania o 5 rokov. Záver knihy je venovaný znášaniu bolesti u pozostalých rodín, nepríjemnému prístupu AUF k pozostalým a tiež dôvodom, prečo sa Breivik sťažoval (a zrejme naďalej sťažuje) na podmienky vo väzení: nutnosť umývať si cely, osobné prehliadky po vyzlečení, používanie pút, izolácia, cenzúra listov a mnohé ďalšie.

Na záver
Pred prečítaním knihy som si samozrejme myslel, že v Breivikovi ako čitateľ spoznám vraha už dlho vopred, a že za jeho deformáciu nieslo väčšiu zodpovednosť okolie, ako to býva pri sériových vrahoch, ktorí žili v detstve v strašných podmienkach. Mýlil som sa a tieto moje predpoklady boli vyvrátené. Breivik bol síce zvláštne dieťa, ako problémové ho však videla hlavne jeho matka. Túžil po obdive, bohatstve, nemal mnoho empatie a možno nevedel niesť neúspechy, no nič určité nenasvedčovalo tomu, že by sa mohol stať vrahom. Tým najpodozrivejším pre mňa ostalo týranie zvierat, ktoré praktizoval v detstve, no v knihe o tom nie je veľa zmienok. A tiež je otázne, ktorý chlapec sa v detstve ani raz nebavil kynožením hmyzu. Kniha nevysvetľuje, ako sa dopracoval k nápadu na teroristický útok a presvedčeniu v jeho nutnosť. Nedokázal som vidieť žiaden presný bod zlomu, kedy sa k terorizmu priklonil. Taký bod však nezaznamenala ani jeho matka, ktorá s ním žila. Pôsobí to, akoby si Brevik zrazu vzal do hlavy, že musí urobiť niečo, čo by nik iný neurobil. Opísaná je skôr jeho obhajoba činu, ktorý podľa svojho názoru urobil pre dobro spoločnosti. Jeden zo psychiatrov tento útok opísal ako snahu zlomiť jeho vnútornú barikádu voči svetu, pričom ideológia nemala byť jeho cieľom, ale nástrojom. S týmto názorom dobre korešponduje úvodná citácia knihy: "Človek chce byť milovaný, a ak ho nikto nemiluje, tak obdivovaný, a ak ho nikto neobdivuje, tak obávaný, a ak sa ho nikto nebojí, tak chce, aby ním ľudia opovrhovali a pohŕdali. Človek chce, aby z neho ľudia mali nejaký pocit, jeho duša sa desí prázdna a chce kontakt za akúkoľvek cenu."(Hjalmar Söderberg)
Pozorný čitateľ si všimne istú zvláštnu kombináciu detailov. Na konci knihy autorka priznáva, že Breivik chcel vydať knihu o sebe, hoci aj pod jej menom a bez honoráru. Zároveň je kniha Jeden z nás rozčlenená na tri časti a nezdá sa, že by to malo nejaký špeciálny účel. Na tri časti bola rozčlenená aj Breivikova protiimigračná kniha. Táto kombinácia detailov by ľahko mohla spôsobiť šírenie špekulácií o procese tvorby knihy Jeden z nás.
Jediné dve veci, ktoré na knihe kritizujem sú: prílišné množstvo "omáčky" a tiež, že niekde sú uvedené posledné myšlienky zavraždených, ktoré autorka predsa nemohla poznať, keď ich nepoznali ani preživší.
O Breivikovi samozrejme pojednávajú aj iné knihy. V knihe Jeden z nás sú spomenuté knihy Keď Nórsko zasiahol teror a Súkromné e-maily masového vraha od Kjetila Stormarka. Na internete sa píše o knihe Adriana Pracona, ktorý prežil vyčíňanie na ostrove Utøya pod názvom: Hjertet mot steinen (Srdce proti kameňu). Trpiacich pozostalých je samozrejme ľahké zraniť a popudiť, podarilo sa to filmu Utøya Island, viď článok: Američania spravili film o Breivikovi, Nóri protestujú.
 


Písanie o písaní

10. května 2018 v 7:10 | Executor |  Úvahy, myšlienky
Písanie o písaní

Amatérov, aj profesionálnych spisovateľov som v posledných dvoch-troch rokoch videl pomerne často sa vyjadrovať k písaniu samotnému a radám, ako písať lepšie. Dovolím si tiež sa k tejto téme vyjadriť, pričom bude mojím cieľom ukázať to, čo vnímam inak, ako ostatní. Od témy tvorenia prejdem aj ku kritike blogerov. Cieľom textu je pomoc a teda dúfam, že nevyzniem príliš arogantne. V závere článku si zaspomínam na prvotné nápady na diela, ktoré som mal a nikdy ich nerozpracoval a nedokončil.
Nasledovné princípy vnímam ako dôležité a tiež špecifické vo svojom pohľade na písanie. Zatiaľ som sa ešte nestretol s tým, aby ich explicitne uvádzal niekto iný. Zrejme to bude aj tým, že väčšina autorov sa vyjadrovala k písaniu beletrie, kým môj pohľad je viazaný viac na úvahy a eseje o dielach.

1. Snaha o priekopníctvo.
Opakovanie niečoho, čo bolo v podobnej forme už mnohokrát dostupné, vnímam ako úplne zbytočné a navyše aj zahlcujúce internet. Realizovať sa predsa dá aj na menej rozšírených témach. Ak už píšete niečo o téme, ku ktorej prispeli mnohí, prečo ju nespracovať lepšie, ako to urobili ostatní? Príkladom spracovania málo rozšírenej témy v mojich článkoch je text o fúkačkách. O týchto zbraniach by dokonca aj vo svete malo byť dostupných len zopár kníh.
Dovolím si upozorniť na isté analógie kvalitného diela oproti známemu akčnému filmu Predátor. Dobré herecké obsadenie vo filme, herecké výkony, stupňovanie napätia, či dobré efekty na vtedajšiu dobu samozrejme zaujmú. Zároveň však podľa mňa nie sú tieto prvky všetkým, čo film ponúkol. Dokonca vôbec nie sú ani tým najdôležitejším! Sú len silným podkladom pre niečo, čo ich presahuje. Tým najdôležitejším, čo film ponúkol je nový archetyp: bytosť z inej planéty - inteligentná, silná a technicky vybavená, no dodržiavajúca brutálnu kultúrnu či náboženskú tradíciu lovu nebezpečných tvorov, vrátane vojakov z radu ľudí. Myslím, že nič podobného sa predtým neobjavilo, alebo dostatočne silne nespopularizovalo a tak uspel Predátor. O miesto v povedomí ľudí nebojoval, nemusel súperiť s tisíckami iných diel o ich popularitu. Predátor si svoje vlastné, nové miesto v povedomí ľudí vytvoril a potom ho obsadil. Nové miesto vytvoril tým, že ukázal nový archetyp. A toto vytvorené miesto obsadil tým, že mal dostatočne kvalitné spracovanie, aby sa ľuďom páčilo a nemuseli si vytvárať vlastné napodobeniny s cieľom nahradiť ho.
Verím teda, že má zmysel snažiť sa dopĺňať chýbajúce informácie a venovať sa obchádzaným a nepovšimnutým témam, aj keby boli ťažké. Budem za zlého, ak sa budem venovať temným témam? Ak áno, pokojne budem argumentovať tým, že takéto preskúmavanie je skôr objasňovaním nepoznaného a rozširovaním poznaného sveta. Je to dopĺňaním toho, čo vo svete chýba, čo nebolo vedomé - a to sotva môže byť považované za zlomyseľné počínanie.
Ako však uvidieť práve tieto nespracované námety, na ktoré mám ja niekedy šťastie? Verím, že k tomu dopomáha všeobecná rozhľadenosť a samozrejme aj návyk kontrolovať, čo z nápadov už bolo realizované. Domnievam sa, že ku vyššej kvalite spracovania môže pomôcť, ak vidíme k danej téme mnoho asociácií. Ak radi obchádzate cudzie blogy, práve pri tom máte skvelú možnosť si zatrénovať. Aj keď k príspevku na blogu nemáte čo povedať, rozmýšľajte, pokým sa nevyjadríte čo najobsiahlejšie pri dodržaní témy. Tým zároveň môžete propagovať svoj blog zanechaním adresy v príslušnom políčku formulára. Miesto otravného spamu, z ktorého sa otvára nôž vo vrecku nielen majiteľovi blogu, ale aj návštevníkom, sa poďme baviť na úrovni. Ak niekto zbadá komentár bohatý na myšlienky, možno zatúži prečítať si toho od vás viac. Hľadanie asociácií snáď bude mať pozitívny následok a náš mentálny svet bude jednotnejší. Nepriepustné nádoby pre informácie a spomienky sa rozpustia a pokojne budeme vo svojej tvorbe využívať informácie zo školy, zamestnania alebo náhodne zachytené útržky.

2. Snaha o prinesenie hodnoty, podľa možnosti trvalej.
V mojej tvorbe mi ide o maximálne vyčerpanie zvolenej témy a o to, aby som prenikal čo najhlbšie k porozumeniu jej podstaty. Ku svojim aj cudzím dielam bývam kritický z toho pohľadu, či hodnota obsiahnutá v danom diele je trvácnejšia, alebo nie. Ak sú prinesené informácie spracované len povrchne, alebo ich rýchlo nahradia novšie a pravdivejšie zistenia, potom nehodnotím dielo ako kvalitné. Naopak, ak má dielo čo povedať aj po uplynutí niekoľkých rokov bez väčších chýb, ide o skutočnú kvalitu, za ktorú sa autor nemusí hanbiť, či ju dokonca mazať. Mám pevné presvedčenie v to, že dielo musím robiť najlepšie, ako v danú dobu môžem. Úprimne povedané: radšej ostanem naďalej nedocenený, ak sa mi podarí prinášať trvalejšie hodnoty, ako by som mal byť ihneď masovo ocenený za prínos, ktorý je iba imaginárnym. Často to však vyzerá, akoby rýchlokvasky boli najviac obletované, akoby záhadným spôsobom dokázali ľudí presviedčať, že niečo od nich dostávajú.
Iste, keď sa pozerám na cudzie blogy, vidím, ako to vyzerá byť ocenený pochvalami s každým článkom. A napriek tomu hovorím výrazné "Nie!" možnosti takejto tvorby. Je proti môjmu presvedčeniu dať prednosť úspechu vďaka jednoduchosti, tej ľahšej a príjemnejšej ceste. A tí ktorí majú sklony k jednoduchej ceste sa môžu sami seba opýtať niekoľko otázok: Nenechávate sa pravidelne oklamať? Akú výpovednú hodnotu majú prijaté komentáre či ich množstvo? Kto dielo vlastne chválil? Čo ak to boli len tí návštevníci, ktorí boli radi, že prečítanie mali "z krku" čím skôr a bez zbytočného namáhania mozgu? Okomentovali článok ľudia hľadajúci múdrosť a hĺbku? Nezaslúžia si vaši čitatelia viac? Nezapredali ste kvôli pravidelnej dávke pochvál svoju náročnosť na seba a s ňou aj spoľahlivejší nástroj na zdokonaľovanie sa? Dosiahli ste skutočné naplnenie vytvorením niečoho, čo plne nevyužilo vaše schopnosti? Ak vám niekto okomentuje starý článok, nereagujete prchko práve preto, lebo viete, že jeho obsah je neaktuálny?
Ako vyplýva z predošlých odstavcov, príliš neuznávam pravidelné prispievanie textami, pretože pravidelnosť mi nestojí za to, aby som vydával niečo nepripravené na sto percent. Zaoberať sa tvorbou typu 1 myšlienka = 1 text považujem u seba za príliš podradné. Maximálne vyťaženie jednej témy je dobré preto, aby sa zmenšilo riziko, že v inom krátkom článku sa váš postoj bude javiť ako recyklovaný, alebo naopak protirečivý oproti minulosti. Tiež takto zverejňujete svoje trvalé názory a nie chvíľkové popudy, ktoré nemajú takú výpovednú hodnotu. Keďže celkový počet vašich článkov potom nie je obrovský, vzniká tak omnoho menej problémov pri potrebe migrácie na inú blogerskú službu a postačí vám aj jednoúrovňové menu, bez podsekcií.
Ako sa teda čo najviac snažiť o kvalitu prebádania témy pripravovaného článku? Pre články, ktoré obsahujú psychologické prvky funguje nasledovné. Vyčkávajte, kým sa vám nazbiera dosť introspektívnych vhľadov, ktoré môžu fungovať pre ostatných ľudí a tým preniknete do hĺbky. Okrem toho skúste preskúmať diela pojednávajúce o danom probléme a tak budete mať zdroje, o ktoré sa možno oprieť, čím pokryjete "šírku" témy. Ak dokážete v dobrej štruktúre spojiť hĺbku a šírku, vnútorné a vonkajšie, potom dielo bude mať veľký potenciál a možno sa vryje sa do pamäte tých čitateľov, ktorí sa k nemu dostanú.

3. Stavba zdola nahor.
V predošlých odstavcoch som spomenul vyčkávanie na vhľady a predtým tiež jednomyšlienkové články. Dá sa ľahko predpokladať, ako to spolu súvisí: práve preto, aby som sa vyhol tvorbe jednomyšlienkových článkov zvyknem nechávať svoje nápady po dlhú dobu "inkubovať" v pasivite. Je to stav, kedy k nim do súborov poznamenávam spontánne nápady a asociácie. Týmto spôsobom nechávam, aby sa mi sám zhromažďoval stavebný materiál ku vybraným témam o ktorých chcem písať. Rád by som tu zvýraznil, že väčšinou ide o pasívne zhromažďovanie nápadov, ktoré prišli samé a ktoré som ihneď zapísal a neskôr roztriedil. Blogeri začiatočníci niekedy robia tú chybu, že si sadnú s tým, že chcú vymyslieť niečo originálne - a samozrejme sa im to vďaka zákonu schválnosti nikdy nepodarí, iba sa do niečoho nútia a tým sa vystresujú. Ja na to idem naopak a nechávam nápady prichádzať. Vďaka tomu, že nelením a tieto nápady zapíšem, ich len "nenechávam odchádzať" preč. Preto v súvislosti so svojou tvorbou rád hovorím o stavaní diela zdola nahor, od myšlienok k téme. Tie témy, ktoré nás zaujímajú a sme k nim pozornejší sa vlastne stávajú centrami, okolo ktorých vyrastajú aglomerácie. Neskôr to je o usporiadaní nazbieraných myšlienok tak, aby medzi nimi boli viditeľné súvislosti a spoločná téma. Samozrejme možno použiť aj aktívnejší prístup a informácie vyhľadávať cielene. Potom je písaný text vlastne len druhotným výsledkom súkromného "výskumu", ktorý textu predchádzal. K záveru tvorenia je samozrejme vhodné odkontrolovať si kompletnosť diela, jeho konzistenciu alebo protirečivosť.
Výhodou tohto prístupu prvotne zameraného na hromadenie je, že pravdepodobne s ním budete mať vždy dostatočnú zásobu nápadov na to, čo by ste mohli tvoriť aj na roky vopred. A teda máte aj vždy čo aktuálne spracovávať -obvykle tie témy, kde sa už myšlienky nahromadili-, zatiaľ čo sa vám zbierajú nápady a asociácie k iným zamýšľaným dielam. Tie sa stanú aktuálnymi neskôr. Druhou výhodou je vyššia prepracovanosť textov, viac hlbších momentov v jednom texte, ako bývajú schopní dodávať spontánne tvoriaci autori. Čím viac spojitostí medzi myšlienkami nájdete, tým viac potom vaše texty pripomínajú istý druh mapy.
Nevýhodou tohto prístupu je, že potrebujete byť v strehu na zachytenie myšlienok, neskôr venovať čas ich triedeniu. Proces tvorenia už bude opakom spontánnosti, bude viac vyzerať ako upratovanie, prepájanie myšlienok, odstraňovanie duplicitných myšlienok a vyberanie najlepších formulácií. Vždy to je o piplaní sa s drobnosťami, niekedy aj kŕčovité, ale napriek tomu uspokojivé. Navyše vám tvorenie bude trvať aj dlhšie, čím sa bude odďaľovať aj presunutie sa k ďalšej téme na spracovanie. Ak sa vám nazbiera množstvo nápadov, vznikne riziko, že sa ku spracovaniu niektorých tém ani nedostanete, až po rokoch o tieto témy vy sami stratíte záujem. V takomto prípade však nemuselo ísť o zbytočnú námahu - asociácie sa málokedy dotýkajú iba jednej témy. Býva ešte možné nahromadené asociácie patriace ku zrušenej téme porozdeľovať do iných súborov, aby sa stali stavebným materiálom pre iné témy, ktorých sa tiež dotýkajú.
Toľko ku kreativite. Poďme sa venovať môjmu pohľadu na blogerské paradoxy.

Blogerská problematika
Počas svojho prezerania cudzích blogov som si všimol niekoľko zvláštnych trendov, ktoré sa opakovali. Prvým z nich bolo publikovanie takého množstva organizačného obsahu o zákulisí blogu, že ho bolo takmer viac, ako skutočného obsahu. Druhým trendom bolo silné kladenie dôrazu na introverciu: vznikal tak paradox, že blogeri bijúci sa do hrude s tým, akí sú introverti o niekoľko článkov ďalej opisovali svoje sexuálne zážitky, nehľadiac na svojich partnerov a partnerky.


Rozbíjanie svojej tvorby do niekoľkých jazykov a blogov sa mi tiež nezdala byť užitočná konvencia, keď sa nič z tvorby daného autora neprevŕtalo do hĺbky. Je veľkou škodou, že som ešte nevidel blogera, ktorý by svoju znalosť cudzích jazykov a pevnú vôľu preukázal prebásnením cudzojazyčnej poézie.
Najrýchlejšie som zatváral také blogy, v ktorých boli sekcie pomenované až tak "originálne", že nikto nedokázal odhadnúť, čo v nich nájde. Snaha o prílišné skrášľovanie sa evidentne vymkla kontrole a blogeri si len uškodili svojim "ujetým vkusom". Podľa mňa je zbytočné zvyšovať komunikačný šum, ktorý je medzi autorom a čitateľom už aj tak priveľký: kým autor môže mať každú vetu svojho textu odžitú do detailov, čitateľ si pri prechádzaní textu vybaví len vrch ľadovca, pričom bude jeho porozumenie zväčša len racionálne a nie emočné. Už to je značnou stratou pri odovzdávaní informácií. Práve kvôli zrozumiteľnosti som sa snažil stupeň formálnosti mojich článkov prispôsobovať ich účelu.
Čo sa týka komentárov k blogom, až príliš často sa stretávam s tým, že každému komentujúcemu sa dielo páči a súhlasí s jeho obsahom. Považujem to skôr za akýsi pritakávací biznis s reklamou, ktorý nás neposúva ďalej. Naopak, v tomto druhu správania vidím riziko, že práve bloger, ktorý by mal na sebe najviac pracovať, začne veriť, že už dosiahol dokonalosti. Je tu však prítomný aj iný paradox: ochota návštevníkov komentovať blogy tých autorov, u ktorých vidia, že sa nikomu neobťažujú odpovedať. Majstrovstvo tohto prístupu dosiahla blogerka sťažujúca sa na ignoráciu z Autorského klubu, pokým v 99% prípadov sama ignorovala svojich návštevníkov. Takýmto autorom by bolo vhodné naopak tvrdo vyjadriť svoj protest -pokiaľ možno globálne- aby si uvedomili, že sa s ľuďmi takto nejedná. Takisto by som postupoval pri spameroch. Zároveň by to preskúšalo ich motiváciu ku tvoreniu. Aj pokiaľ by nepochopili svoje pochybenie, aspoň by mali pokoj od pozornosti, ktorá mohla byť objektívne až príliš intenzívna. Niekedy je to práve nepovšimnutie verejnosťou, čo zabezpečí väčšie množstvo času, ktoré sa dá použiť na tvorbu.
Každý komentár s ozajstnou pointou tvorí podporu pre autora komentovaného textu. Je na návštevníkoch aby zvážili, ktoré projekty stojí za to podporovať a napomáhať ich udržaniu sa pri živote. Preferujem síce tvorbu primárne pre vyjadrenie seba a pre nápomocnosť, no každá jednostranná námaha sa raz musí skončiť. Kam teda budeme smerovať svoju podporu? Ku projektom ktoré nám nedali nič nové, alebo ku projektom ktoré autora stáli mnohonásobne viac úsilia? Pripomínam, že vyjadrenie sa k náročným textom je dobrým cvikom aj pre komentujúceho. Rád by som prezentoval ešte jednu radu: ak chceme svoju tvorbu vedieť plánovať do budúcna, mali by sme si značiť údaje o tom, ako dlho sme tvorili predošlé diela.


Za zaujímavý problém blogerov považujem tvorbu, ktorú rodine neukazujú, alebo ju pred ňou vyslovene skrývajú. Fyzická blízkosť iných osôb ešte neznamená, že sme s nimi na jednej vlne aj mentálne. Môže to byť práve blízkosť -až prílišná- čo odrádza od odhalenia svojho zmýšľania a cítenia. Každému z nás sa však míňa čas života. Čo ak náš čas vyprší skôr, ako vôbec budeme poznaní a pochopení?

Spomienka na nerealizované diela
Pri spomínaní na svoje prvé zámery písať som odhalil jeden vcelku zaujímavý fakt. Keď som v pubertálnom veku uvažoval o písaní fantasy príbehu, zamýšľaný dej a prostredie silne odrážali postoje, ktoré som si v tej dobe neuvedomoval, alebo som si neuvedomoval, že ich prenášam do tvorby.
Príkladom je, že príbeh sa mal odohrávať v okolí jedného centrálneho mesta, teda nešlo o cestovateľské fantasy. Toto muselo odrážať fakt, že nerád cestujem. Ďalej, mágia mala stáť bokom, mimo širokej spoločnosti, čo korešponduje s mojím názorom na reálne nevysvetlené javy ako nevhodné pre mainstream. Hlavnému hrdinovi som zamýšľal prisúdiť aj kronikársku úlohu, čo mohlo byť odrazom môjho sklonu pre písanie, ktorý navyše vtedy ešte ani nebol pevne ukotvený.
Okrajom ešte spomeniem inú zaujímavosť z tejto dávno zamýšľanej a nerealizovanej fantasy. Pri zrode hrdinov som vždy počítal s tým, že to bolo zlo, ktoré ich sformovalo do ich podoby, pretože v nich vyvolalo túžbu po spravodlivosti. Ak by však hrdinovia porazili všetko zlo na danom území a čase, odkiaľ by sa potom s rovnakou autentickosťou a motiváciou mohla formovať ďalšia generácia hrdinov? Ani teraz, po približne desiatich rokoch nemám odpoveď. Zároveň je toto nedokončené fantasy príkladom motívu, ktorý čakal na spracovanie tak dlho, až sa nedočkal a ja som o neho stratil záujem. Vtedy to však nebolo kvôli čakaniu v poradovníku námetov, ale kvôli nedostatku pevnej vôle a predovšetkým nedostatku fantázie.
Podobným prípadom bol môj starý motív veľmi blízky bojovým stretom z filmu Avatar, ktorý ale bol vytvorený až neskôr. Niet sa čomu diviť, keďže na strednej škole som mnoho čítaval o indiánskych kmeňoch. Tento námet slúži ako príklad toho, keď vás blízkosťou témy niekto predbehne. Spracovanie Avatara ma však v tomto sklamalo, keďže dielo vykresľujúce ľudstvo ako vykorisťovateľov malo poskytnúť veľmi provokatívne otázky. Kým ja som mal v pláne na ľudstvo kydať čo najviac hnoja, tento provokatívny potenciál Avatar využil iba málo a viac ospevoval silu prírody.

Další články