Písanie o písaní

10. května 2018 v 7:10 | Executor |  Úvahy, myšlienky
Písanie o písaní

Amatérov, aj profesionálnych spisovateľov som v posledných dvoch-troch rokoch videl pomerne často sa vyjadrovať k písaniu samotnému a radám, ako písať lepšie. Dovolím si tiež sa k tejto téme vyjadriť, pričom bude mojím cieľom ukázať to, čo vnímam inak, ako ostatní. Od témy tvorenia prejdem aj ku kritike blogerov. Cieľom textu je pomoc a teda dúfam, že nevyzniem príliš arogantne. V závere článku si zaspomínam na prvotné nápady na diela, ktoré som mal a nikdy ich nerozpracoval a nedokončil.
Nasledovné princípy vnímam ako dôležité a tiež špecifické vo svojom pohľade na písanie. Zatiaľ som sa ešte nestretol s tým, aby ich explicitne uvádzal niekto iný. Zrejme to bude aj tým, že väčšina autorov sa vyjadrovala k písaniu beletrie, kým môj pohľad je viazaný viac na úvahy a eseje o dielach.

1. Snaha o priekopníctvo.
Opakovanie niečoho, čo bolo v podobnej forme už mnohokrát dostupné, vnímam ako úplne zbytočné a navyše aj zahlcujúce internet. Realizovať sa predsa dá aj na menej rozšírených témach. Ak už píšete niečo o téme, ku ktorej prispeli mnohí, prečo ju nespracovať lepšie, ako to urobili ostatní? Príkladom spracovania málo rozšírenej témy v mojich článkoch je text o fúkačkách. O týchto zbraniach by dokonca aj vo svete malo byť dostupných len zopár kníh.
Dovolím si upozorniť na isté analógie kvalitného diela oproti známemu akčnému filmu Predátor. Dobré herecké obsadenie vo filme, herecké výkony, stupňovanie napätia, či dobré efekty na vtedajšiu dobu samozrejme zaujmú. Zároveň však podľa mňa nie sú tieto prvky všetkým, čo film ponúkol. Dokonca vôbec nie sú ani tým najdôležitejším! Sú len silným podkladom pre niečo, čo ich presahuje. Tým najdôležitejším, čo film ponúkol je nový archetyp: bytosť z inej planéty - inteligentná, silná a technicky vybavená, no dodržiavajúca brutálnu kultúrnu či náboženskú tradíciu lovu nebezpečných tvorov, vrátane vojakov z radu ľudí. Myslím, že nič podobného sa predtým neobjavilo, alebo dostatočne silne nespopularizovalo a tak uspel Predátor. O miesto v povedomí ľudí nebojoval, nemusel súperiť s tisíckami iných diel o ich popularitu. Predátor si svoje vlastné, nové miesto v povedomí ľudí vytvoril a potom ho obsadil. Nové miesto vytvoril tým, že ukázal nový archetyp. A toto vytvorené miesto obsadil tým, že mal dostatočne kvalitné spracovanie, aby sa ľuďom páčilo a nemuseli si vytvárať vlastné napodobeniny s cieľom nahradiť ho.
Verím teda, že má zmysel snažiť sa dopĺňať chýbajúce informácie a venovať sa obchádzaným a nepovšimnutým témam, aj keby boli ťažké. Budem za zlého, ak sa budem venovať temným témam? Ak áno, pokojne budem argumentovať tým, že takéto preskúmavanie je skôr objasňovaním nepoznaného a rozširovaním poznaného sveta. Je to dopĺňaním toho, čo vo svete chýba, čo nebolo vedomé - a to sotva môže byť považované za zlomyseľné počínanie.
Ako však uvidieť práve tieto nespracované námety, na ktoré mám ja niekedy šťastie? Verím, že k tomu dopomáha všeobecná rozhľadenosť a samozrejme aj návyk kontrolovať, čo z nápadov už bolo realizované. Domnievam sa, že ku vyššej kvalite spracovania môže pomôcť, ak vidíme k danej téme mnoho asociácií. Ak radi obchádzate cudzie blogy, práve pri tom máte skvelú možnosť si zatrénovať. Aj keď k príspevku na blogu nemáte čo povedať, rozmýšľajte, pokým sa nevyjadríte čo najobsiahlejšie pri dodržaní témy. Tým zároveň môžete propagovať svoj blog zanechaním adresy v príslušnom políčku formulára. Miesto otravného spamu, z ktorého sa otvára nôž vo vrecku nielen majiteľovi blogu, ale aj návštevníkom, sa poďme baviť na úrovni. Ak niekto zbadá komentár bohatý na myšlienky, možno zatúži prečítať si toho od vás viac. Hľadanie asociácií snáď bude mať pozitívny následok a náš mentálny svet bude jednotnejší. Nepriepustné nádoby pre informácie a spomienky sa rozpustia a pokojne budeme vo svojej tvorbe využívať informácie zo školy, zamestnania alebo náhodne zachytené útržky.

2. Snaha o prinesenie hodnoty, podľa možnosti trvalej.
V mojej tvorbe mi ide o maximálne vyčerpanie zvolenej témy a o to, aby som prenikal čo najhlbšie k porozumeniu jej podstaty. Ku svojim aj cudzím dielam bývam kritický z toho pohľadu, či hodnota obsiahnutá v danom diele je trvácnejšia, alebo nie. Ak sú prinesené informácie spracované len povrchne, alebo ich rýchlo nahradia novšie a pravdivejšie zistenia, potom nehodnotím dielo ako kvalitné. Naopak, ak má dielo čo povedať aj po uplynutí niekoľkých rokov bez väčších chýb, ide o skutočnú kvalitu, za ktorú sa autor nemusí hanbiť, či ju dokonca mazať. Mám pevné presvedčenie v to, že dielo musím robiť najlepšie, ako v danú dobu môžem. Úprimne povedané: radšej ostanem naďalej nedocenený, ak sa mi podarí prinášať trvalejšie hodnoty, ako by som mal byť ihneď masovo ocenený za prínos, ktorý je iba imaginárnym. Často to však vyzerá, akoby rýchlokvasky boli najviac obletované, akoby záhadným spôsobom dokázali ľudí presviedčať, že niečo od nich dostávajú.
Iste, keď sa pozerám na cudzie blogy, vidím, ako to vyzerá byť ocenený pochvalami s každým článkom. A napriek tomu hovorím výrazné "Nie!" možnosti takejto tvorby. Je proti môjmu presvedčeniu dať prednosť úspechu vďaka jednoduchosti, tej ľahšej a príjemnejšej ceste. A tí ktorí majú sklony k jednoduchej ceste sa môžu sami seba opýtať niekoľko otázok: Nenechávate sa pravidelne oklamať? Akú výpovednú hodnotu majú prijaté komentáre či ich množstvo? Kto dielo vlastne chválil? Čo ak to boli len tí návštevníci, ktorí boli radi, že prečítanie mali "z krku" čím skôr a bez zbytočného namáhania mozgu? Okomentovali článok ľudia hľadajúci múdrosť a hĺbku? Nezaslúžia si vaši čitatelia viac? Nezapredali ste kvôli pravidelnej dávke pochvál svoju náročnosť na seba a s ňou aj spoľahlivejší nástroj na zdokonaľovanie sa? Dosiahli ste skutočné naplnenie vytvorením niečoho, čo plne nevyužilo vaše schopnosti? Ak vám niekto okomentuje starý článok, nereagujete prchko práve preto, lebo viete, že jeho obsah je neaktuálny?
Ako vyplýva z predošlých odstavcov, príliš neuznávam pravidelné prispievanie textami, pretože pravidelnosť mi nestojí za to, aby som vydával niečo nepripravené na sto percent. Zaoberať sa tvorbou typu 1 myšlienka = 1 text považujem u seba za príliš podradné. Maximálne vyťaženie jednej témy je dobré preto, aby sa zmenšilo riziko, že v inom krátkom článku sa váš postoj bude javiť ako recyklovaný, alebo naopak protirečivý oproti minulosti. Tiež takto zverejňujete svoje trvalé názory a nie chvíľkové popudy, ktoré nemajú takú výpovednú hodnotu. Keďže celkový počet vašich článkov potom nie je obrovský, vzniká tak omnoho menej problémov pri potrebe migrácie na inú blogerskú službu a postačí vám aj jednoúrovňové menu, bez podsekcií.
Ako sa teda čo najviac snažiť o kvalitu prebádania témy pripravovaného článku? Pre články, ktoré obsahujú psychologické prvky funguje nasledovné. Vyčkávajte, kým sa vám nazbiera dosť introspektívnych vhľadov, ktoré môžu fungovať pre ostatných ľudí a tým preniknete do hĺbky. Okrem toho skúste preskúmať diela pojednávajúce o danom probléme a tak budete mať zdroje, o ktoré sa možno oprieť, čím pokryjete "šírku" témy. Ak dokážete v dobrej štruktúre spojiť hĺbku a šírku, vnútorné a vonkajšie, potom dielo bude mať veľký potenciál a možno sa vryje sa do pamäte tých čitateľov, ktorí sa k nemu dostanú.

3. Stavba zdola nahor.
V predošlých odstavcoch som spomenul vyčkávanie na vhľady a predtým tiež jednomyšlienkové články. Dá sa ľahko predpokladať, ako to spolu súvisí: práve preto, aby som sa vyhol tvorbe jednomyšlienkových článkov zvyknem nechávať svoje nápady po dlhú dobu "inkubovať" v pasivite. Je to stav, kedy k nim do súborov poznamenávam spontánne nápady a asociácie. Týmto spôsobom nechávam, aby sa mi sám zhromažďoval stavebný materiál ku vybraným témam o ktorých chcem písať. Rád by som tu zvýraznil, že väčšinou ide o pasívne zhromažďovanie nápadov, ktoré prišli samé a ktoré som ihneď zapísal a neskôr roztriedil. Blogeri začiatočníci niekedy robia tú chybu, že si sadnú s tým, že chcú vymyslieť niečo originálne - a samozrejme sa im to vďaka zákonu schválnosti nikdy nepodarí, iba sa do niečoho nútia a tým sa vystresujú. Ja na to idem naopak a nechávam nápady prichádzať. Vďaka tomu, že nelením a tieto nápady zapíšem, ich len "nenechávam odchádzať" preč. Preto v súvislosti so svojou tvorbou rád hovorím o stavaní diela zdola nahor, od myšlienok k téme. Tie témy, ktoré nás zaujímajú a sme k nim pozornejší sa vlastne stávajú centrami, okolo ktorých vyrastajú aglomerácie. Neskôr to je o usporiadaní nazbieraných myšlienok tak, aby medzi nimi boli viditeľné súvislosti a spoločná téma. Samozrejme možno použiť aj aktívnejší prístup a informácie vyhľadávať cielene. Potom je písaný text vlastne len druhotným výsledkom súkromného "výskumu", ktorý textu predchádzal. K záveru tvorenia je samozrejme vhodné odkontrolovať si kompletnosť diela, jeho konzistenciu alebo protirečivosť.
Výhodou tohto prístupu prvotne zameraného na hromadenie je, že pravdepodobne s ním budete mať vždy dostatočnú zásobu nápadov na to, čo by ste mohli tvoriť aj na roky vopred. A teda máte aj vždy čo aktuálne spracovávať -obvykle tie témy, kde sa už myšlienky nahromadili-, zatiaľ čo sa vám zbierajú nápady a asociácie k iným zamýšľaným dielam. Tie sa stanú aktuálnymi neskôr. Druhou výhodou je vyššia prepracovanosť textov, viac hlbších momentov v jednom texte, ako bývajú schopní dodávať spontánne tvoriaci autori. Čím viac spojitostí medzi myšlienkami nájdete, tým viac potom vaše texty pripomínajú istý druh mapy.
Nevýhodou tohto prístupu je, že potrebujete byť v strehu na zachytenie myšlienok, neskôr venovať čas ich triedeniu. Proces tvorenia už bude opakom spontánnosti, bude viac vyzerať ako upratovanie, prepájanie myšlienok, odstraňovanie duplicitných myšlienok a vyberanie najlepších formulácií. Vždy to je o piplaní sa s drobnosťami, niekedy aj kŕčovité, ale napriek tomu uspokojivé. Navyše vám tvorenie bude trvať aj dlhšie, čím sa bude odďaľovať aj presunutie sa k ďalšej téme na spracovanie. Ak sa vám nazbiera množstvo nápadov, vznikne riziko, že sa ku spracovaniu niektorých tém ani nedostanete, až po rokoch o tieto témy vy sami stratíte záujem. V takomto prípade však nemuselo ísť o zbytočnú námahu - asociácie sa málokedy dotýkajú iba jednej témy. Býva ešte možné nahromadené asociácie patriace ku zrušenej téme porozdeľovať do iných súborov, aby sa stali stavebným materiálom pre iné témy, ktorých sa tiež dotýkajú.
Toľko ku kreativite. Poďme sa venovať môjmu pohľadu na blogerské paradoxy.

Blogerská problematika
Počas svojho prezerania cudzích blogov som si všimol niekoľko zvláštnych trendov, ktoré sa opakovali. Prvým z nich bolo publikovanie takého množstva organizačného obsahu o zákulisí blogu, že ho bolo takmer viac, ako skutočného obsahu. Druhým trendom bolo silné kladenie dôrazu na introverciu: vznikal tak paradox, že blogeri bijúci sa do hrude s tým, akí sú introverti o niekoľko článkov ďalej opisovali svoje sexuálne zážitky, nehľadiac na svojich partnerov a partnerky.


Rozbíjanie svojej tvorby do niekoľkých jazykov a blogov sa mi tiež nezdala byť užitočná konvencia, keď sa nič z tvorby daného autora neprevŕtalo do hĺbky. Je veľkou škodou, že som ešte nevidel blogera, ktorý by svoju znalosť cudzích jazykov a pevnú vôľu preukázal prebásnením cudzojazyčnej poézie.
Najrýchlejšie som zatváral také blogy, v ktorých boli sekcie pomenované až tak "originálne", že nikto nedokázal odhadnúť, čo v nich nájde. Snaha o prílišné skrášľovanie sa evidentne vymkla kontrole a blogeri si len uškodili svojim "ujetým vkusom". Podľa mňa je zbytočné zvyšovať komunikačný šum, ktorý je medzi autorom a čitateľom už aj tak priveľký: kým autor môže mať každú vetu svojho textu odžitú do detailov, čitateľ si pri prechádzaní textu vybaví len vrch ľadovca, pričom bude jeho porozumenie zväčša len racionálne a nie emočné. Už to je značnou stratou pri odovzdávaní informácií. Práve kvôli zrozumiteľnosti som sa snažil stupeň formálnosti mojich článkov prispôsobovať ich účelu.
Čo sa týka komentárov k blogom, až príliš často sa stretávam s tým, že každému komentujúcemu sa dielo páči a súhlasí s jeho obsahom. Považujem to skôr za akýsi pritakávací biznis s reklamou, ktorý nás neposúva ďalej. Naopak, v tomto druhu správania vidím riziko, že práve bloger, ktorý by mal na sebe najviac pracovať, začne veriť, že už dosiahol dokonalosti. Je tu však prítomný aj iný paradox: ochota návštevníkov komentovať blogy tých autorov, u ktorých vidia, že sa nikomu neobťažujú odpovedať. Majstrovstvo tohto prístupu dosiahla blogerka sťažujúca sa na ignoráciu z Autorského klubu, pokým v 99% prípadov sama ignorovala svojich návštevníkov. Takýmto autorom by bolo vhodné naopak tvrdo vyjadriť svoj protest -pokiaľ možno globálne- aby si uvedomili, že sa s ľuďmi takto nejedná. Takisto by som postupoval pri spameroch. Zároveň by to preskúšalo ich motiváciu ku tvoreniu. Aj pokiaľ by nepochopili svoje pochybenie, aspoň by mali pokoj od pozornosti, ktorá mohla byť objektívne až príliš intenzívna. Niekedy je to práve nepovšimnutie verejnosťou, čo zabezpečí väčšie množstvo času, ktoré sa dá použiť na tvorbu.
Každý komentár s ozajstnou pointou tvorí podporu pre autora komentovaného textu. Je na návštevníkoch aby zvážili, ktoré projekty stojí za to podporovať a napomáhať ich udržaniu sa pri živote. Preferujem síce tvorbu primárne pre vyjadrenie seba a pre nápomocnosť, no každá jednostranná námaha sa raz musí skončiť. Kam teda budeme smerovať svoju podporu? Ku projektom ktoré nám nedali nič nové, alebo ku projektom ktoré autora stáli mnohonásobne viac úsilia? Pripomínam, že vyjadrenie sa k náročným textom je dobrým cvikom aj pre komentujúceho. Rád by som prezentoval ešte jednu radu: ak chceme svoju tvorbu vedieť plánovať do budúcna, mali by sme si značiť údaje o tom, ako dlho sme tvorili predošlé diela.


Za zaujímavý problém blogerov považujem tvorbu, ktorú rodine neukazujú, alebo ju pred ňou vyslovene skrývajú. Fyzická blízkosť iných osôb ešte neznamená, že sme s nimi na jednej vlne aj mentálne. Môže to byť práve blízkosť -až prílišná- čo odrádza od odhalenia svojho zmýšľania a cítenia. Každému z nás sa však míňa čas života. Čo ak náš čas vyprší skôr, ako vôbec budeme poznaní a pochopení?

Spomienka na nerealizované diela
Pri spomínaní na svoje prvé zámery písať som odhalil jeden vcelku zaujímavý fakt. Keď som v pubertálnom veku uvažoval o písaní fantasy príbehu, zamýšľaný dej a prostredie silne odrážali postoje, ktoré som si v tej dobe neuvedomoval, alebo som si neuvedomoval, že ich prenášam do tvorby.
Príkladom je, že príbeh sa mal odohrávať v okolí jedného centrálneho mesta, teda nešlo o cestovateľské fantasy. Toto muselo odrážať fakt, že nerád cestujem. Ďalej, mágia mala stáť bokom, mimo širokej spoločnosti, čo korešponduje s mojím názorom na reálne nevysvetlené javy ako nevhodné pre mainstream. Hlavnému hrdinovi som zamýšľal prisúdiť aj kronikársku úlohu, čo mohlo byť odrazom môjho sklonu pre písanie, ktorý navyše vtedy ešte ani nebol pevne ukotvený.
Okrajom ešte spomeniem inú zaujímavosť z tejto dávno zamýšľanej a nerealizovanej fantasy. Pri zrode hrdinov som vždy počítal s tým, že to bolo zlo, ktoré ich sformovalo do ich podoby, pretože v nich vyvolalo túžbu po spravodlivosti. Ak by však hrdinovia porazili všetko zlo na danom území a čase, odkiaľ by sa potom s rovnakou autentickosťou a motiváciou mohla formovať ďalšia generácia hrdinov? Ani teraz, po približne desiatich rokoch nemám odpoveď. Zároveň je toto nedokončené fantasy príkladom motívu, ktorý čakal na spracovanie tak dlho, až sa nedočkal a ja som o neho stratil záujem. Vtedy to však nebolo kvôli čakaniu v poradovníku námetov, ale kvôli nedostatku pevnej vôle a predovšetkým nedostatku fantázie.
Podobným prípadom bol môj starý motív veľmi blízky bojovým stretom z filmu Avatar, ktorý ale bol vytvorený až neskôr. Niet sa čomu diviť, keďže na strednej škole som mnoho čítaval o indiánskych kmeňoch. Tento námet slúži ako príklad toho, keď vás blízkosťou témy niekto predbehne. Spracovanie Avatara ma však v tomto sklamalo, keďže dielo vykresľujúce ľudstvo ako vykorisťovateľov malo poskytnúť veľmi provokatívne otázky. Kým ja som mal v pláne na ľudstvo kydať čo najviac hnoja, tento provokatívny potenciál Avatar využil iba málo a viac ospevoval silu prírody.
 

Hudobný projekt Lustre

18. dubna 2018 v 17:03 | Executor |  Umenie, popkultúra
Hudobný projekt Lustre

Túžba predstaviť istého génia bola prisilná. Pridala sa k nej túžba z vďačnosti mu zložiť poctu. Táto dvojica nado mnou ľahko zvíťazila, hoci netvrdím, že som jej kládol odpor. Poďme teda na to!
Chcem prestaviť génia hudobného, tvoriaceho samostatne ambientnú/hybridnú hudbu prostredníctvom projektu Lustre. Jeho meno je Henrik Sunding, narodil sa 10. decembra 1986 a pochádza zo švédskeho Östersundu. O presnom dátume zrodenia Lustre neviem, avšak prvé EP vyšlo v novembri 2008. Vyplýva z toho, že tento rok by mal stále aktívny projekt sláviť svoje 10. narodeniny.

Henrik Sunding.

Prečo ma táto hudba zaujala tak veľmi? Aj medzi ambientom má svoj vlastný, charakteristický zvuk, podľa ktorého sa dá ľahko spoznať. Z tohto zvuku cítiť poetické napojenie na prírodu, snáď aj vonkajší vesmír. Magickosť Lustre sa plne preukázala, keď som sa pri jeho počúvaní viackrát dostal do eufórie. Verím, že by som tieto stavy mohol zopakovať, ak by som sa dobre sústredil. Skúsiť to môžete aj vy.


Ak budete chcieť v plnej vnímavosti chodiť po lese a vidieť všetky jeho zázraky, nerobte to. Radšej si zapnite Lustre, ktoré vás poteší ešte viac, ako by to dokázal skutočný výlet! Jedna z Henrikových fotiek je indíciou, že sa hlási, alebo aspoň v minulosti hlásil k Asatrú. Možno aj preto dokázal vytvoriť tak prírodne znejúcu hudbu - a tým nemyslím iba pridané zvuky, ako vytie vlkov a iné. Je to celková jednoduchosť, pravidelnosť a poriadok, ktoré poslucháča napĺňajú radosťou a pocitom dokonalosti. Piesne ako Echoes of Transcendence, Lunar Light, či Moonlit Meadow ma pravidelne ohromujú.


Hoci Henrik udáva k niektorým svojim skladbám krátke texty, takmer nikdy sa mi nezdalo, že by ich skutočne vyslovil. Problém je totiž v tom, že hlavne spočiatku projektu zvykol používať krik a tiež zvláštny šepot, azda odvodený od techniky blackmetalového growlu. Práve toto by mohlo byť pre iných poslucháčov rušivým prvkom a demotivovať ich od počúvania. V mnohých skvelých skladbách je však spev úplne vynechaný a tak si ich môžu vychutnať aj poslucháči, ktorým by vadil. Tým navyknutým na podobný spev zas môže zvláštny šepot povzbudiť pocit tajomna. Keď som v úvode spomenul hybridnosť projektu, mal som na mysli metalový základ, ktorý v niektorých skladbách funguje len na pozadí ako konštantné prostredie, kým ambientné tóny sú oproti nemu dynamickejšie a zreteľnejšie. Meditatívnosť hudby môže byť pre niekoho aj zámienkou pre kritiku. Piesne sú zložené z opakovania jedného motívu, čo môže zapríčiniť aj dojem, že niektoré piesne sa príliš podobajú na iné.


Väčšina Henrikovej práce na projekte zrejme tvorí rôzne strihanie a mixovanie zvukov, teda ako jediný člen projektu pochopiteľne nemôže mať živo hrané koncerty. Svoje magické uspávanky však zdarma zverejňuje na Youtube. Dúfam, že získa nových poslucháčov, nie len kvôli nemu, ale aj kvôli poslucháčom samotným, keďže jeho hudba má potenciál priniesť im mnoho. Ostatné Henrikove hudobné činnosti sú bohaté: od vystupovania v blackmetalových kapelách po niekoľko príjemných brnkačiek v projekte Ebon Lore. Ak sa vám veľmi zapáči Henrikovo dielo, prosím neposielajte mu na podpis také kusy spodného prádla, ktoré by ho šokovali. Nechcem, aby sa nám obesil z lustra. : ) Atmosfericky najbližšie k jeho projektu, čo som kedy počul, je tvorba skupín Basarabian Hills a Eldamar.


Sumár a odkazy na Lustre & pána autora
Diskografia zatiaľ obsahuje: 6 albumov, 5 EP (extended play), 3 single, 1 kompiláciu a 1 demo. Tiež boli vydané 3 split albumy, tj. albumy obsahujúce tvorbu viacerých interpretov.
Najlepšie hodnotený album: Wonder (2013), priemer hodnotenia 86% z troch recenzentov.
Henrik v metalovej encyklopédií: https://www.metal-archives.com/artists/Nachtzeit/126 (Link je zdrojom použitej fotky.)
Henrikov Youtube kanál: https://www.youtube.com/user/NVP113

Vtipy 12

1. dubna 2018 v 7:54 | Executor |  Podivínsky humor
Vtipy 12

V tomto diele vtipov absolútne dominujú cudzie výtvory, ktoré som preložil z iných jazykov. Keď už sú tie Veľkonočné sviatky, objavia sa tu aj vtipy o Ježišovi, z dôvodu podpásového útoku hneď po respawne (podľa niektorých zdrojov to bola nedeľa).

Zároveň pre dnešok, prvý apríl, je tu špeciálny výrok z internetu: "Dnes je deň bláznov. Neverte nikomu a ničomu. Presne ako ostatné dni."
/
/
/
Z českého meme (preložené+skrátené): "Môj doktor sa ma spýtal, či niektorý člen mojej rodiny netrpí šialenstvom. Odpovedal som: Nie. Všetci si to užívame."
/
/
/
Citát z meme Zvráteného humoru: "Som second hand vegetarián. Krava zje trávu - ja zjem kravu."
(Dodávam, že ak krava zje človeka, tak je spasený. :-) )
Nasledovné citáty sú preložené texty pôvodom z anglických meme.
/
/
/
"Ježiš umrel za naše hriechy. Neostal však mŕtvy. Čo potom obetoval? Ježiš obetoval svoj víkend za naše hriechy."
/
/
/
"Urazili ste ma. Tu máte môjho syna a zabite ho, aby som vám mohol odpustiť."
/
/
/
"Ak nehrešíš, Ježiš umrel pre nič!"
/
/
/
"Tak som sa vrátil na zem a pozerám, že všade rozložili tie kríže... to si myslíte, že keby sa späť vrátil J. F. Kennedy, tak by chcel všade vidieť zasrané ostreľovačky?!"
/
/
/
A: "Cítim, že svet je proti mne."
B: "Na to sa o teba svet dostatočne nestará."
/
/
/
"Ak by Zem bola plochá, mačky by všetky predmety vytlačili von z okraja."
(Čakám na to, kým si konšpirátori všimnú "podozrivý" názov tunela Soroš-ka. Stále nič a stále nič. :-) )
/
/
/
Cthulhu hovorí: "Zobudil som sa, aby som priniesol smrť a šialen... aha, začali ste bezo mňa."
/
/
/
Na metalovej encyklopédií sa vyskytla táto situácia. Opíšte kódy (asi logá skupín), aby ste dokázali, že nie ste internetový bot:

/
/
/
Na záver predkladám zamyslenie nad "reálnym" "problémom" "duchovne" "bádajúcich", ktoré je konečne mojím dielom:

 


Pindanie na medziľudské vzťahy 0002

30. března 2018 v 19:26 | Executor |  Úvahy, myšlienky
Pindanie na medziľudské vzťahy 0002

V druhom mojom pindaní opätovne opíšem moje pohľady na to, čo u ľudí jednoducho nefunguje, resp. funguje deštruktívnym kurzom. Inak by to nebolo pindanie, že? Prvé z týchto úvah príliš nesúvisia s mojimi staršími textami, kým nižšie položené dôležité úvahy už na staršie texty nadväzujú.

Nadhodnocovanie lojality
Často sa môžeme stretnúť s istým sentimentálnym ideálom úplnej oddanosti, až na život a na smrť. Tomuto romantizujúcemu náhľadu však chýba opodstatnenie. Faktom ostáva, že ani to položenie života za niekoho iného nemusí zaručene pomôcť. Naopak, hrdinské riskovanie sa môže nakoniec zvrtnúť tak tragikomicky, že "hrdina" je po značných problémoch zachraňovaný objektom svojej lojality, čím ho vystavuje riziku. Tvrdím, že pri nebezpečných situáciách, katastrofách, či bojoch môže byť skúsenosť s takýmito situáciami omnoho prospešnejšia, ako lojalita. Prečo je tomu tak? Pretože skúsenosť robí potrebnú obeť "hrdinu" pre ostatných ľudí omnoho menšou, vlastne z danej obete vytvára len jej zlomok. Následkom tejto menšej potrebnej obete je väčšia ochota obeť podstúpiť a teda obrovská lojalita vôbec nebude potrebná. Aby som bol konkrétny, ukážme si to na príkladoch. Majme odborníka na prežitie v pustom prostredí, ktorý je schopný získať viac, ako potrebné množstvo vody. Nebude pre neho problémom podeliť sa s vami, aj keď k vám nemá príliš blízky vzťah. Riziko, ktoré totiž podstupuje, je pre neho nízke. Jeho skúsenosť mu takmer zaisťuje, že neumrie kvôli vám. Opačným príkladom z ríše zvierat je taká kabelková čivava. Ak si predstavíme, že vás napadne medveď a tá drobná čivava sa mu ihneď po neplánovanom vyprázdnení bude zázrakom schopná postaviť, nijako vám to nepomôže. Jedno zahnanie laby či zahryznutie čeľustí a je po čivave. Dokonca by vám "dopomohla" zjavom svojho brutálneho skonu ešte k väčšiemu šoku a zhrozeniu. V takejto situácií by vám omnoho lepšie pomohol hocikto ovládajúci strelnú zbraň, pričom by mohlo ísť dokonca aj o neznámeho človeka.
Z týchto úvah samozrejme môžeme vychádzať aj pri pohľade na pracovanie na sebe. Človek rozvinutý v rôznych oblastiach bude schopný v rôznych oblastiach obetovať niečo zo seba tak, aby to neboli príliš silné straty. Paradoxne takýto človek môže aj pôsobiť lojálnejšie, než väčšina ostatných. Vykonávaná sebaobeta, ktorá ale nie je problémom sa samozrejme odrazí aj na osobnom vystupovaní a mimike. Žiaľ, podobné úvahy o práci na sebe ma zvádzajú k porovnávaniu ľudí a zvierat. Predpokladám, že snáď každý vyšší živočích žijúci v stáde má dostatok "rozumu" alebo zdedeného pudového chovania, aby sa snažil nebyť tým najslabším jedincom v stáde, na ktorého sa zamerajú dravce. Skôr sa bude sústrediť na rozumnú správu svojich síl pre svoje potreby a potom na pripravenosť pomôcť ostatným členom stáda. Keď sa pozriem na správanie ľudí, prepadá ma dojem, akoby sa svojimi smiešnymi psychickými blokmi vyslovene predbiehali v tom, kto bude príslovečným najslabším ohnivkom reťaze...

Paradoxy skupín fungujúcich osobne aj na internete
V rôznych skupinách, ktoré fungujú na báze osobných stretnutí, ale majú aj internetovo zriadený skupinový chat/skupinu/miestnosť sa stáva, že téma nadhodená niekým z členov na internete je ignorovaná. Uznávam, že člen má vždy možnosť sa na tému opýtať na jednom z osobných stretnutí skupiny. Internet však poskytuje výhodu lepšej formulácie, poskytne viac času na odpovede a tému môžu vidieť všetci členovia skupiny naraz. Internetová skupina tiež poskytuje lepší priestor pre trvalé zdieľanie informácií, napríklad článku. Napriek tomu cez internet nezvykne na takéto témy reagovať skoro nikto. Tým nastáva paradox: práva ten iniciatívny člen, ktorý ukázal zdravý, aktívny prístup k životu a ku skupine sa po ignorovaní ostatnými členmi bude cítiť, akoby porušil nejaké nepísané morálne pravidlo skupiny. V prípade zdieľania informácií bude ľutovať, že si ich nenechal pre seba. Sklopí zrak, zastaví svoju kreativitu a uvedomí si, že nemá význam do tejto skupiny prispievať elektronicky. Hanbiť by sa ale mali tí ostatní členovia za svoju neochotu reagovať. Ak predsa ešte nemajú vytvorený postoj, alebo sa vedia prispôsobiť rôznym možnostiam, aj to sa dá za niekoľko sekúnd vyjadriť - stačí tak málo ochoty. Pokiaľ čakajú na vyjadrenia ostatných a títo čakajú rovnako, tak sa nepohnú z miesta, pretože sa vzájomne blokujú.
Vyzerá to, akoby sa ľudia schovávali dvojakým spôsobom: jednak za bariéru internetu a jednak za ostatných v skupine. S niektorými sa zvykne dať dohovoriť v súkromných správach, kým v skupine či skupinovom chate už nie. Tvrdím, že správanie tejto väčšiny nie je normálne, je to psychický blok. Moja neochota fungovať v takej zblbnutej spoločnosti je tiež psychickým blokom. Zároveň si myslím, že sa nejedná len o môj problém. Ak sa nerozhodnosť, neschopnosť formulovať svoj postoj, "fungovanie na baterky" či neochota venovať druhým čas stávajú normou, je to problém všetkých. Možno táto neochota reagovať v skupinách nejakým spôsobom súvisí so (zlo-)zvykom neodpisovať na správy zanechané ako odkazy, tj. nereagovanie, keď už odosielateľ nie je online. Paradoxom je tiež o koľko sú ľudia stále zahľadenejší do mobilov s internetom a o koľko menej odpisujú. Akoby sa s rozširujúcimi možnosťami ľudia stávali menej schopnými tieto možnosti využívať. Spomenuté zvláštne chovanie mi vadí natoľko, že uvažujem, ako to celé čo najhoršie sparodovať. Vezmime príbeh Frankensteinovho monštra a obráťme ho naruby. Získame príbeh človeka bez kritických deformácií, ktorého zo všetkých kútov vyháňajú ohyzdní mutanti za to, že nie je ako oni.
Zaujímavý môže byť aj proces, akým takéto skupiny ubíjajúce snahu vznikajú. Spočiatku sa v nich môže objaviť aj viac aktívnych prispievateľov, no časom dostávajú stále menej a menej odozvy, až sami prepadajú pasivite a aktivitu by vyvinuli len v tých najkrízovejších udalostiach. Pasívnymi sa môžu stať dokonca kvôli motívu pomsty voči skupine. Pasivita sa v skupine šíri ako nákaza a zabraňuje nám zdieľať informácie, spoznávať jeden druhého a učiť sa od seba mnohé užitočné veci. Iba preto, že v skupine "je taký zvyk". Touto frázou samozrejme odkazujem na známu prezentáciu o pokuse s opicami, ktorý tu prerozprávam. V miestnosti bolo zavretých niekoľko opíc a na vyššie položenom mieste bol banán. Ktorákoľvek opica ho chcela vziať, spôsobila ostatným sprchu so studenou vodou. Keďže opice nepoznajú blahodárny vplyv otuženia pre schopnosť prekrvenia rozličných telesných partií, neboli za sprchu vďačné. Tak sa opice naučili biť tú svoju kolegyňu, ktorá chcela získať banán. Dlhodobo boli opice po jednej vymieňané, až z pôvodnej zostavy neostala v miestnosti žiadna. Všetky v miestnosti však bili opicu, ktorá siahala po banáne, aj keď ani jedna opica z finálnej zostavy nezažila sprchu. Keby nám opice mohli povedať, prečo to robia, odpovedali by: "Nevieme, ale je tu taký zvyk." Záver je nasledovný: stojí za zváženie to, čo sa my učíme od kolektívov, v ktorých fungujeme - a čo do týchto kolektívov púšťame zo svojej strany na ďalšie šírenie k ostatným.

Obmedzujúce konvencie a prednosť povrchnosti
Pracovná vyťaženosť, geografická vzdialenosť, či dokonca zhoršenie zdravia nám často bránia vidieť sa menej, než by sme chceli. A predsa si predsudkami, obavami a spoločenskými konvenciami tvoríme ešte ďalšie obmedzenia! Len čo sa stretnú dvaja ľudia rôzneho pohlavia, spoločnosť (obzvlášť žiarliví partneri) predpokladá romantický/sexuálny motív stretnutia. Tiež v prípadoch stretnutia ľudí rôznej vekovej kategórie za tým spoločnosť môže vidieť niečo "podozrivé". Asi práve kvôli týmto obavám sa niektorí ľudia od svojich drahých polovičiek neodvážia odtrhnúť ani na minútu. Čo ale s týmito konvenciami urobiť? Dá sa na nich kompletne vykašľať a nevyberať si žiarlivých partnerov. Dá sa týmto konvenciám aj čiastočne prispôsobiť a stretávať sa v skupinách, ktoré obvykle ľuďom podozrivé nie sú. Ani to vám nezaručí, že vás elitní konšpirátori nakoniec neobvinia z grupáča!
V súvislosti so stretávaním v skupinách sa zdá, akoby práve tieto stretnutia ľudia silne preferovali. Popravde, nerozumiem prečo. Je v tom snáď logika vidieť čo najviac ľudí, keď sme si konečne na stretnutie našli čas? Tomuto prístupu oponujem: čím viac je prítomných ľudí, tým menej sa dostáva ku slovu jeden človek, tým menej sa riešia jeho témy. Menej sa dostáva na budovanie väzby vo dvojici, čo znamená, že stretnutie je skrátka celé povrchnejšie. Omnoho radšej by som si s niekým vyšiel do prírody a vykašľal sa na zvyšok sveta, ako sedel za preplneným stolom a na celé pľúca sa prekrikoval s tuctom osôb. Možno majú skupinové stretnutia aj iný aspekt dôležitý pre ostatných: spoznávanie nových ľudí. Tomuto prístupu tiež príliš nefandím, keďže obecne mám radšej prehlbovanie starých väzieb než rozptyľovanie sa novými. Vidím tento večne presmerujúci sa záujem ako nejakú nezmyselnú fascináciu a naháňanie sa stále za novým, akoby ľudia boli tovarom v nákupnom stredisku. Svoje pôsobenie nerád presmerúvam k iným ľuďom, z dôvodov uvedených vo svojich článkoch však k tomu bývam prinútený.

Nerovnováha priorít, trvalé znechutenie a organizačné otázky
V minulom článku Pindanie na medziľudské vzťahy 0001 som vychádzal hlavne z predpokladu, že nerovnováha aktivity medzi priateľmi nastáva kvôli nedostatku uvedomelosti, či zodpovednosti jednej zo strán. Snažiť sa vzťah neposrať zo svojej strany, alebo to po chybe aspoň napraviť je triviálnou filozofiou. A preto sa veľmi čudujem, ako zriedkavo sa stretávam s jej prejavmi. Príčina nerovnováhy aktivity však môže byť aj inde: v nerovnováhe samotných priorít. Príkladom je, keď pre vás je niekto tretím najdôležitejším priateľom, kým vy ste pre túto osobu len číslom 11. Vytúženej rovnováhy sa nedočkáte asi nikdy, likvidáciu vyšších čísel (tzv. "Flokiho riešenie") nepovažujem za estetické. Podstatné je, že cieľová osoba môže byť uvedomelá aj pozorná, jednoducho sa ale orientuje na iné primárne zdroje. Situácia môže zájsť tak ďaleko, ako pri nedostatku uvedomelosti druhej strany: odmietnete zo seba robiť otroka, byť vďačný za omrvinky a priateľstvo sa rozpadne. Škoda písať, pre koho to bude ťažšia strata, prinajmenšom v zmysle citeľnosti. Znamená to aj stratu konexie a prehĺbenie izolácie, odstrihnutie nitky, ktorá vás mohla priviesť k inej osobe. Absencia vzájomnosti bola dominantným motívom v mojej pseudo-poviedke Experiment sociálnej pyramídy.
Riziko scenára chýbajúcej vzájomnosti sa mi zdá vysoké. Čím bližšie je osoba A k centru spoločenského diania, tým je viditeľnejšia a teda je pravdepodobnejšie, že sa pre niekoho stane dôležitou. Obzvlášť ľahko pre tých, ktorí majú málo konexií. Osoba A si však bude musieť zo svojho veľkého množstva konexií vyberať tie, ktorým dá prioritu. Čím viac ich je, o to menej je pravdepodobné, že by práve vám opätovala rovnako vysokú prioritu, akú ste jej darovali. So zvyšujúcim sa počtom jej konexií je pre ňu o to ľahšie zas získať nové. Okrem toho je osoba A zaplavená množstvom spoločenských podnetov a teda si zrejme ani nevšimne, že je pre vás dôležitá. Čím menej máte kontaktov, ktoré vám poskytujú pozornosť, tým viac sa im bude zdať, že od nich vyžadujete veľa. Problém je v tom, že aj keď nepotrebujete veľa pozornosti, táto potreba sa rozkladá iba na niekoľkých ľuďoch. Následkom toho si myslia, že požadujete veľa. Zdá sa, že práve kvôli nepreťažovaniu druhej strany vznikla prvá časť príslovia: "Kde vás majú radi nechoďte často, kde nemajú, tam vôbec."
Samozrejme sa človek s deficitom kontaktu bude pokúšať tento deficit vyrovnať cez kontakty, ku ktorým má vybudovanú väčšiu dôveru. Ak tieto kontakty ale majú priority inde, zrejme ho časom sklamú a pravdepodobne sa mu nebude chcieť ani budovať nové priateľstvá. Tento zlozvyk som zistil aj u seba: poznám ľudí, ktorých uznávam a verím im, ale napriek tomu k nim nemám vybudovaný bližší vzťah a nechce sa mi o to snažiť. Znechutenie jednoducho prevláda. Už ani nepredpokladám, že by nejaké priateľstvo s ľuďmi, ktorých už poznám teraz, mohlo byť také, aké chcem. Viac sa upínam na vieru v niekoho celkom nového. Toto neracionálne nejednanie, ponechávanie prázdneho miesta zrejme funguje ako mechanizmus ochrany pred prejdením od jedného "otrokára" k inému. Tiež sa mi nepáči o ľuďoch uvažovať ako o "cenách úteky", no samota je nepríjemná a treba ju nejako riešiť. V týchto prípadoch dokonca príde nevhod, ak vás ľudia považujú za silných, pretože vtedy nepredpokladajú, že sa môžete cítiť pod psa. Aj keby sa ich názor zakladal na pravde, každý môže čeliť problémom úmerným svojej sile, niekedy aj horším. Predpoklad o sile môže vytvárať situáciu, v ktorej si jeden z partnerov myslí, že je v poriadku sa o druhého viac opierať, kým druhý to vníma ako vykorisťovanie.
Vráťme sa ku spomenutým typom ľudí, s ktorými už máme vybudované priateľstvo. V mnohých je nejaká periodicita fungovania záležitosťou, ktorá závisí len od intuície. A vôbec neviem, či by jej explicitné dohovorenie malo dobré dôsledky. V pozitívnom prípade by dokázalo nastoliť formu rovnováhy a teda aj spokojnosti oboch strán. V prípade, že by sa toto fungovanie niektorej strane nepodarilo dodržiavať, mohlo by to byť pre protistranu ešte horšie, než v prípade nedohovorenej periodicity. Hrozí tu teda viac rizík: menej komunikácie, než niektorá zo strán chce; pocit umelého nátlaku; obratie o spontánnosť; pobúrenie z porušenia dohody. Napriek tomu by podobné organizačné otázky mali byť komunikované aj v priateľstvách a nie vymedzené v romantických partnerských vzťahoch (tam sú zas prítomné orgazmizačné pokyny).

Zázraky a problémy prvého kroku
Urobiť prvý krok, ozvať sa niekomu napísaním či zavolaním, je triviálne gesto. A práve v tom triviálnom geste sú spoločne ukryté najväčšie zázraky. Prvý krok je vyjadrením záujmu vtedy, keď nevieme, či o nás majú záujem. V čase osobných problémov sa môže stať uistením o tom, že niekto je tu pre nás, ak potrebujeme pomoc. Že nie sme aj medzi ľuďmi duševne sami rovnako, ako vo fyzickej samote. Po našej vydanej snahe je prvý krok od protistrany zas znamením, že nepovažuje svoju snahu a energiu za niečo viac, ako našu. S tým ide ruka v ruke uistenie, že darované hodnoty neboli znehodnotené a tiež implicitné dištancovanie sa od jednostranného využívania. V čase stagnácie sa stáva iniciatíva motorom, čo umožňuje priateľstvu mať vôbec nejakú budúcnosť. Už dlho tvrdím, že ľudská iniciatíva je dobrým protiopatrením proti rizikám nebezpečných deformácií charakterov. Je hanbou mlčať už len pri pozorovanom nedocenení, nieto ešte pri sledovaní skutočného utrpenia. Po problémoch vo vzťahu býva prvý krok uznaním svojej chyby a zároveň aj ukážkou sebakritiky, guráže a schopnosti postaviť sa problémom čelom, ktoré snáď sprevádza aj zaslúženie si priateľstva.
Čo teda iniciatívu blokuje? Zistil som niekoľko dôvodov. U seba som si všimol tendencie ku prehnanej úcte voči činorodým ľuďom. Keď ale vymením perspektívu, vidím, že napriek svojim mnohým záujmom si niekedy chcem užívať maličkosti a nedôležitú zábavu. Teda prehnaná úcta a predsudok, že nemám čas na spoločné blbnutie, by mi prišli len nevhod.
Iná situácia nastáva, keď si príslušníčka nežného pohlavia pomyslí, že o ňu máte záujem. Vtedy by sa pod zámienkou "dobývania" nechala obskakovať a priateľskú proaktivitu by ste z nej asi nedostali. Keď je ale dievča priateľské a proaktívne, a skombinuje s tým domýšľavosť, situácia nemôže byť bizarnejšia. Začína to iniciatívou dievčaťa. Ak nechcete byť za nevďačného, tak tú iniciatívu opätujete. Vtedy si však pomyslí (pokojne aj v rozpore s realitou!), že vám ide niečo o viac, ako o priateľstvo. Ak o vás nemá záujem, na základe chybnej interpretácie vášho konania obmedzí vlastné aktivity. Tak vidíme, že žiadna vaša reakcia nemohla mať prijateľné dôsledky. Nakoniec sa môžete až nahnevať na to, ako hlúpo sa správa. Asi jediným riešením je vykomunikovať to explicitne, k čomu sa ale nemusíte dostať kvôli vzniknutej emočnej zablokovanosti oboch strán.
Z týchto úvah sú najdôležitejšie tie o iniciatíve v spore. Vnímam len ako férové a nie ako panovačné, aby podlahu čistil ten, kto ju oserie. Nevidím teda dôvody na to, prečo prvý vychádzať ľuďom v ústrety s upozornením na ich presiahnutie hraníc, alebo dokonca so svojím odpustením. Keď sa ľudia nevedia zobudiť a nevnímajú, keď nás strácajú, potom sme asi nevybudovali nič hodnotné. Obzvlášť v situáciách, keď sa vzbúrime kvôli nedostatku všímavosti od partnera by bolo úplne absurdné nakoniec prejsť znova do ústretovosti. Hrozilo by tak ešte väčšie poníženie sa, prepadnutie do väčšej nerovnosti a nové zavedenie princípu, proti ktorému sme sa búrili. Nikto normálny si predsa neuvoľní ruky od pút len preto, aby si na nohy pripol okovy. A nikto normálny to od ostatných ani neočakáva. Na druhej strane, hrdosť zabraňujúca urobiť prvý krok je iba slepou panovačnosťou, ak ju aplikujeme na ľudí, ktorí nám vyšli v ústrety stokrát. Pre svoj postoj poznám aj iný argument. Ak vždy preberieme zodpovednosť ostatných ľudí na seba, oni sa nikdy nenaučia niesť ju a nikdy nám nebudú plnohodnotnými partnermi. O nejakú dobu budeme riešiť zas ten istý problém, priateľstvo sa nikdy nestane tímovou prácou. A preto: nech sú ľudia stratení, pokým sa nespamätajú vďaka vlastnému rozumu. Aj keby to nemalo byť nikdy.
Škoda, že aj tu sa dá nájsť nepríjemný paradox. Nové vyjdenie v ústrety partnerovi môže zabrániť jeho uvedomeniu si a uplatneniu vlastnej zodpovednosti. Je rizikové, pretože mu umožní na ústupky reagovať vyžadovaním si ďalších ústupkov a pokrivovať svoju osobnosť. Napriek tomu býva považované za "ušľachtilé" chovanie. No vzdanie sa priateľstva býva automaticky považované za "kruté", či za dôsledok duševnej nezrelosti, hoci môže mať hlbší motív. Môže byť finálnou lekciou zodpovednosti a niesť v sebe omnoho väčšiu obeť, než vyjdenie v ústrety a to len pre zrnko neistej nádeje. Pre nádej, že opustenie sa ľudí dotkne dostatočne na to, aby v inom priateľstve boli pripravení a bdelí vo chvíli, keď budúcnosť znova bude závisieť od nich. Pre nádej, že nabudúce nesklamú niekoho iného.

Další články