Vtipy 11

Pátek v 12:08 | Executor |  Podivínsky humor
Vtipy 11

Začneme prevzatým vtipom, ktorý som akosi začal považovať za filozofický:
A: "Našli sme prvú planétu, na ktorej je život."
B: "Ale veď život je aj tu, na Zemi."
A: "A vy si myslíte, že TOTO JE ŽIVOT?!"
/
/
/
Nepodarilo sa mi vypátrať, kto je autorom tohto textu. Podľa všetkého malo ísť o báseň vo voľnom verši, vyjadrujúcu fraktálovitosť reality.
"Starý mních neschopný vyjadriť city
groteskne močí do priepasti prázdnoty
stojac na dne
mylne chytá dažďovú vodu."
/
/
/
Zo života:
Chybným zápisom do mobilu mi vznikol preklep v slove meditácia a ajhľa, vznikla: mrditácia. Menej pravdepodobný preklep, ktorý sa zrejme nikomu nestal je: bohosúložba.
/
/
/
Je úsmevné, keď práve počúvate depressive black metálek a ešte aj ten program na učenie strojopisu vám vypíše znakovú kombináciu: éxnéš. Odteraz používajme len freeware programy obsahujúce Memento mori!
/
/
/
Fotka z prechádzky: Zrejme ide o prvý náznak recthulhuzácie spoločnosti v podobe značky na aute:

Na samovenčiacej prechádzke som videl aj inú zvláštnosť: lapač snov zavesený v aute. Žeby chcel šofér privítať mikrospánok?
 

Konrad Lorenz - Takzvané zlo

21. září 2017 v 17:52 | Executor |  O prínose kníh
Konrad Lorenz - Takzvané zlo

Keď som zbadal názov tejto knihy, pochopiteľne som sa s nadšením v duchu pýtal: "Bude to kvalitný zdroj, ktorý mi výraznejšie pomôže v mojom bádaní?". Keby som vtedy vedel, že sa na 80% zaoberá vnútrodruhovou agresivitou zvierat, jej čítanie by som odložil na neurčito. Dozvedáme sa z nej čo-to aj o ľudskej agresii a návrhoch na jej riešenie, no až v posledných dvoch kapitolách.
Prvýkrát bola kniha vydaná roku 1963, teda je jej obsah nutne zastaralý. V socialistických krajinách ju ani nechceli vydávať a aj na Západe mala mnohých kritikov. Keď poviem, že ide o najúspešnejšiu publikáciu od držiteľa Nobelovej ceny za fyziológiu a lekárstvo, viete si prestaviť, že to nie je jednoduché čítanie. Autor sa často odvolával na staršie kapitoly textu a používal zložité súvetia. Proti mne hrá aj fakt, že som čítanie na dlhú dobu prerušil, a teda z knihy sprostredkujem naozaj len zopár tých najľahšie vysvetliteľných útržkov. Zároveň nechcem demotivovať prípadných záujemcov o prečítanie diela - to obsahuje mnohé zaujímavé príklady zo správania zvierat, navyše posledné kapitoly s tématikou ľudstva sa dajú ešte prijateľne čítať aj bez znalosti predošlých kapitol.

V úvodných kapitolách Lorenz vysvetľuje, ako je pud agresivity vlastne prínosný - odpudivou silou zaručuje rozmiestnenie zástupcov rovnakého druhu rovnomerne po prostredí, čo umožní zachovanie dostatku potravy, skrýš či partnerov. Čím bližšie ku stredu teritória sa zviera nachádza, tým zúrivejšie ho bráni.
Pri pudoch platí, že ak sú dlho neaktívne, klesá prah ktorý ich spúšťa. Práve preto pri agresívnom pude hrozí riziko, že partneri budú navzájom bojovať. Stáva sa to aj u agresívnych koralových rybiek, ktoré sú navyknuté brániť svoje teritórium. Ak majú iba partnerku, no žiaden cieľ na odreagovanie agresie, hrozí že ju usmrtia:
"Této smutné příhodě, ke které dochází s předvídatelnou pravidelností zvláště u východoindického skvrnivce žlutého a cichlidy brazilské, můžeme zabránit velice jednoduchým způsobem. Buď v nádrži ponecháme navíc ještě jakýsi "hromosvod" - tj . jednu rybu téhož druhu -, nebo humánnějším způsobem zvolíme už napřed nádrž dostatečně velkou pro dva páry a tu pak rozdělíme skleněnou stěnou ve dvě poloviny. Do každé z nich umístíme jeden pár. Tak si každá ryba může vylít svůj zdravý hněv na sousedovi stejného pohlaví - můžeme skoro neustále pozorovat, jak samice útočí na samici a samec na samce - a nikdo z manželů ani nepomyslí na to, aby zaútočil na svého vlastního druha."
Pri čítaní tejto časti som sa dobre zasmial. Bezpečné vylievanie agresivity rybiek za sklom mi ihneď pripomenulo nenávistné diskusie medzi neznámymi ľuďmi na Facebooku.

Lorenz sa ďalej podrobne zaoberá tým, ako pudy vlastne fungujú. Tvrdí, že sociálne správanie sa vlastne stalo samostatným pudom. Nepatrí síce k prapôvodným pudom ako prijímanie potravy, niekedy však dokáže potreba sociálneho chovania tieto prazákladné pudy prevážiť.
Aby príroda zabránila smrtiacej vnútrodruhovej agresivite, našla cestu v ritualizácii správania. Ako príklady tohto chovania sú uvedené rituály vodného vtáctva, z ktorých vidieť, že agresia je z partnerov presmerovaná inde, najčastejšie k susedom. Príklad, ktorý autor neudal, ale dobre zapadá do tohto vzorca sú súboje varanov. Tie sa pretláčajú hornými časťami tela a teda nebojujú uhryznutiami, keďže ich sliny obsahujú mnoho príliš nebezpečných baktérií.

Ďalej v knihe nájdeme vysvetlenie troch druhov neosobných zvieracích spoločenstiev. Prvým je anonymný dav. Príkladom takého spoločenstva sú ryby plávajúce v roji, čo im zrejme pomáha v prežití - predpokladá sa, že pre dravce je ťažké sústrediť sa na jednu obeť z takého počtu objektov. Druhým typom spoločenstva je partnerstvo založené len na spoločnom splodení a vychovaní potomkov bez toho, aby partneri pociťovali voči sebe nejaké sympatie. Tretím typom je krysia rodina, ktorá je vo svojom vnútri mierumilovná a starostlivá, oproti cudzím krysám však nanajvýš nepriateľská.
Niektoré z uvedených príkladov vytvárajú v čitateľovi dojem, že zvieratá fungujú na veľmi pochybnom "softvéri". Niektoré vtáky poznajú potomstvo len na základe pípania a ak niečo zabráni jeho začutiu, mláďatá uďobú. Naopak, iné zvieratá alebo neživé predmety považujú za svoje potomstvo, ak k nim pripevníme audio zariadenie vydávajúce potrebné pípanie. Iné druhy nemajú alebo nevyužívajú schopnosť rozlišovať jednotlivcov vlastného druhu - a tak nespoznávajú svoje družky mimo hniezda, a chovajú sa k nim ako k cudzím konkurentom. Krysy zas nespoznajú člena vlastnej rodiny inak, než po pachu. Ak nemá charakteristický pach, umrie zubami svojich blízkych. Tiež je spomenutý prípad líšiek strieborných na farme, ktorým kvôli nízkemu preletu lietadla zlyhal ochranný mechanizmus a zožrali svoje mláďatá. (Neviem, či mám prestať líškam fandiť, alebo im fandiť ešte viac.) Lorenz uvádza výsledky rôznych experimentov, na ktorých si ľahko všimneme ich analógiu ku testovaniu softvéru, s tým rozdielom, že ak sa "chyba" nájde v správaní zvierat, znamená to prinajmenšom bitku do krvi. Ďalším neúčelným až programovitým správaním vtákov je odháňanie susedov, ktorí sa vôbec nesnažia prevziať teritórium útočníka. Miesto jednoduchšieho a úsporného zapamätania si susedov míňajú niektoré operence zakaždým znova energiu na osopenie sa voči druhom sídliacim nablízku.

V kapitole o pevných zväzkoch v zvieracej ríši sa dozvedáme o tom, že pôvodná vnútrodruhová agresia sa cez ritualizáciu odviedla preč, čím dala vzniknúť upokojujúcim gestám, či pozdravom ktoré umožnili vytvorenie osobných skupín, teda trvalých partnerstiev konkrétnych jedincov. Ide vlastne o najprekvapivejšie tvrdenie z celej knihy. Medzi zvieracími druhmi, ktoré nemajú silnú vnútrodruhovú agresivitu neexistujú ani osobné zväzky.
"Je to např. podivuhodný upokojující ceremoniál jeřábů, který se obvykle označuje jako "tanec" a který - když se člověk jednou naučil rozumět symbolice jejich projevů - přímo svádí k překladu do lidské řeči. Jeden pták se před druhým hrozivě napřímí, roztáhne mohutná křídla a s očima pevně upřenýma na partnera napřímí proti němu zobák : zosobněný obraz nebezpečné hrozby. Až k tomuto bodu se také upokojovací projevy skutečně úplně rovnají přípravě k útoku. Toto hrozivé projevení vlastní nebezpečnosti odvrací pták v příštím okamžiku od partnera tím, že udělá obrat o 180° a s křídly stále ještě široko rozepjatými mu nastavuje bezbranný týl, který je - jak známo - u jeřába popelavého a mnoha jiných druhů ozdoben krásnou rubínově rudou čapkou. Po několik vteřin setrvává "tančící" pták zdůrazněně v tomto postoji a dává tak srozumitelnou symbolikou najevo, že jeho útočná hrozba není určena partnerovi, nýbrž zcela naopak namířena přímo na druhou stranu, proti zlému vnějšímu světu - zde už zaznívá motiv obrany přítele. Nato se jeřáb znova otočí k příteli a znova mu tváří v tvář demonstruje svou velikost a sílu ; pak se ihned zase odvrací a významně provede zdánlivý útok na nějaký náhradní objekt. Nejraději k tomu volí vedle stojícího nepřátelského jeřába, ale spokojí se i s neškodnou husou a v nouzi dokonce i s kouskem dřeva nebo kamínkem, který pak uchopí do zobáku a třikrát až čtyřikrát vyhodí do vzduchu. Celé chování říká tak zřetelně jako lidská slova : "Jsem velký a strašlivý, ale nikoliv vůči tobě, nýbrž proti tomuhle, tomuhle, tomuhle ! "

V posledných kapitolách o ľuďoch sa Lorenz okrajovo dotýka aj učenia filozofov a problematike morálky.
"Kdo jedná sociálně již z přirozených pohnutek, klade za normálních okolností na kompenzační mechanismus své zodpovědnosti jen málo nároků a disponuje v době nouze mocnými morálními rezervami. Kdo již v podmínkách každodenního života musí použít veškerou krotící sílu své morální zodpovědnosti, aby vyhověl požadavkům kulturní společnosti, ten se přirozeně při zvýšení nároků daleko dříve zhroutí. Energetická stránka našeho přirovnání k srdeční vadě souhlasí i zde velmi přesně, neboť zvýšení nároků, za nichž je sociální chování člověka "dekompenzováno" , může být různé povahy, i když jen spotřebovává "sílu". Morálka člověka neselže nejsnadněji při nadměrném, náhle dolehnuvším pokušení, avšak při dlouhodobém nervovém přepětí jakéhokoliv druhu, které stravuje jeho síly. Starosti, bída, hlad, strach, přepracování, beznaděj atd., atd. mají stejný účinek. Kdo měl příležitost pozorovat za války nebo v zajetí mnoho lidí v tísni tohto druhu, ví, jak nepředvídatelně a náhle dochází k morální dekompenzaci. Lidé, o nichž člověk věřil, že se na nich dá stavět celý svět, se náhle zhroutí a jiní, od nichž by člověk nic zvláštního neočekával, se ukázali téměř nevyčerpatelným zdrojem síly a pomáhali svým prostým příkladem nespočetně jiným k tomu, aby si zachovali svou morální vůli. Kdo to zažil, ví ale také, že síla dobré vůle a její vytrvalost jsou dvě nezávisle proměnné hodnoty."
Tiež je spomenuté nešťastie príslušníkov indiánskeho kmeňa Ute, o ktorých sa predpokladá, že storočia bojovania a lúpeží v nich vlastne vyšľachtilo čo najväčšiu mieru agresivity. Keďže tá nebýva vybitá, podliehajú neurózam.
Je možno na škodu, že človek nemá priamo na svojom tele smrtonosné zbrane, ktoré by zabíjali jednou ranou rovnako veľké tvory, pretože s takýmito prostriedkami by ho evolúcia vybavila aj omnoho silnejšími zábranami zneužívať ich proti svojim druhom:
"V prehistorii lidstva nebyly nutné žádné obzvlášť vysoce vyvinuté mechanismy zábran ke znemožnění prudkého smrtelného úderu, neboť k takovému tak jako tak nemohlo dojít. Útočník mohl svou oběť usmrtit pouze škrábáním, kousáním nebo rdoušením a přitom měla oběť bohatou příležitost apelovat projevy pokory a výkřiky strachu na jeho zábrany agrese. U jen slabě ozbrojeného zvířete se pochopitelně neuplatňoval žádný výběrový tlak, který by mohl vyvolat ony silné a spolehlivé zábrany při užívání zbraní, které jsou bezpodmínečně nutné pro přežití zvířecího druhu, jenž je vybaven nebezpečnými zbraněmi. Když ale vynález umělých zbraní později otevřel nové možnosti usmrcování jednou ranou, byla předtím existující rovnováha mezi poměrně slabými zábranami agrese a schopností usmrtit příslušníka druhu podstatně narušena. Člověk se teď nacházel asi v té situaci, v níž by byl holub, jemuž by strašná hra přírody zapůjčila zobák krkavce."

Určitú nádej pre ľudstvo predstavuje jeho rozumová schopnosť zodpovednosti, ani tá však nefunguje vždy. Moderné zbrane umožňujú zabíjať na diaľku stlačením spúšte či tlačidla, a tak sú následky týchto skutkov pred vykonávateľmi vlastne skryté. So stúpajúcou ničivosťou zbraní bude stále stúpať miera potrebnej zodpovednosti na jednotlivca - o tom Lorenz tvrdí, že ľudia vlastne nie sú tak zlí, iba nie sú "dostatočne dobrí". Ďalšími problémami sú nemožnosť vybitia agresivity a demagógia ktorá zapôsobí na pudy tak, že sa jednotlivci nechajú strhnúť s davom. Určitým nástrojom k dosiahnutiu bezpečnosti môže byť nedeštruktívne presmerovanie agresivity k jej ventilom, napríklad športu. Výhodou športu je aj to, že vytvára kontakty medzi príslušníkmi rôznych národov, čo je opakom anonymity a odstrihnutia od kontaktu - zbrani demagógov. Lorenz navrhuje zlepšovať vzdelanie ďalších generácii preto, aby mali čo najviac záujmov a tým čo najviac spoločného s ostatnými ľuďmi. Možno sa pritom oprieť o vedu a umenie, ktoré sú nepopierateľnými hodnotami pre každý národ. Ľudsky a pritom trocha naivne vyznieva autorova viera, že evolúcia obdarí ďalšie generácie ľudí všeobecnou láskou k vlastnému druhu, ktorú pri stúpajúcich požiadavkách budú pre prežitie potrebovať.

Proti Lorenzovým záverom sa ohradil Erich Fromm už v úvode svojej knihy Anatómia ľudskej deštruktivity. O nej možno niekedy nabudúce...

Prepadanie zlu v umení a popkultúre 2

15. září 2017 v 7:04 | Executor |  Umenie, popkultúra
Prepadanie zlu v umení a popkultúre 2

V druhom diele seriálu o fiktívnych zloduchoch prinášam rozbor príbehu, ktorý sa veľmi líši od Frankensteina z minulého dielu. Tentoraz to nebolo ani tak utrpenie, ako cudzí vplyv, čo zapríčinilo deformáciou osobnosti. Hoci sa kniha s príbehom dobre predáva, žiaľ nedosahuje hĺbku Frankensteina a jeho slávu určite neprekoná. Jedná sa o pomerne nový príbeh, v origináli bol vydaný roku 2015.

Joh Boyne - Chlapec na vrchole hory

Príbeh
Hlavná postava, Pierrot, je chlapec v čase po prvej svetovej vojne. Jeho otec je Nemec a matka Francúzka, vďaka čomu hovorí oboma jazykmi. Spoločne žijú v Paríži. Aj keď jeho otca strašia hrôzy z prvej svetovej vojny, myslí si, že bola správna- také je jeho vlastenecké presvedčenie. Kvôli svojim spomienkam pije a príležitostne bije svoju ženu. V pokojných chvíľach ho Pierrot má rád, túži po tom, aby bol otec na neho hrdý. Otec zvykne Pierrota presviedčať o vízii nadradenosti Nemecka. Keď raz jeho otec bitku preženie, odíde z domu a neskôr ho prejde vlak, pravdepodobne nie náhodou. V roku 1936, kedy má Pierrot sedem rokov, umiera aj jeho matka na tuberkulózu. Nejaký čas býva u hluchonemého kamaráta židovského pôvodu, Anšela. Financie im však nevystačia a tak musia Pierrota poslať do sirotinca, kde zažíva šikanu. Neskôr v sirotinci dostanú list od Pierrotovej tety a pošlú ho za ňou. Počas cesty prechádza Nemeckom, kde vníma atmosféru zbrojenia a štvania proti Židom. Pierrota sa ujme jeho teta Beatrix a vezme ho do domu Berghof v horách, kde príležitostne prebýva Adolf Hitler. Na Pierrota robia uniformy veľký dojem.

Str. 83-4 "Vieš, prečo ľudia nosia uniformy, Pierrot?" spýtal sa Ernst.
Chlapec zavrtel hlavou.
"Lebo ten, kto ju nosí, verí, že si môže robiť, čo chce."
"Ernst," povedala potichu Beatrix.
"Správa sa k ostatným, ako by sa nikdy nesprával, keby mal na sebe civilné oblečenie. Goliere, trenčkoty, čižmy - uniformy nám dovoľujú byť krutí bez akýchkoľvek výčitiek svedomia."

Pod vplyvom tety sa nechá oslovovať Pieter, aby to znelo nemecky a nevzbudzovalo neželanú pozornosť. Napriek tomu, že život sa s ním nemaznal, je Pierrot stále priateľský a poslušný chlapec, ktorý neznáša násilie. Jeho teta mu chce zabrániť v písomnom kontakte s Anšelom, aby to nespôsobilo problémy. Chlapci si píšu ďalej, ale začnú používať šifry miesto podpisov. Pierrot sa osobne stretáva s Hitlerom, ktorý mu pripomína otca tým, ako hovorí o Nemecku. Trávenie času s ním mu dodáva pocit dôležitosti.
V ôsmych rokoch dostane darom uniformu od Hitlera, ktorý si od neho vyžiada prísahu vernosti. Už prvé oblečenie uniformy dáva Pierrotovi pocit moci, navyše mu bolo zakázané nosiť iné oblečenie. Pierrot si myslí, že otec by na neho bol hrdý. V škole mu zas preletí hlavou myšlienka, či nie je lepšie šikanovať, ako byť šikanovaný. Hitler mu odporúča literatúru vrátane Mein Kampf či protižidovskej literatúry a ovplyvňuje ho svojimi ideami o "osude Nemecka" a "dobití toho, čo im patrí". Pierrot sa už sám považuje za Nemca. Na základe uniformy si žiada rešpekt služobníctva a správa sa autoritatívne. Teta Beatrix už vidí, že Hitlerov vplyv na chlapca je zhubný. Ten si to už nedá vysvetliť, lebo už je to pre neho "iba žena". Uverí aj ohováraniu Židov, hoci sám mal priateľa bez chamtivosti. Začína buzerovať slúžky a priateľstva s Anšelom sa vzdáva. Celkom ho ovláda pocit nadradenosti.
Postupne Pierrot odhaľuje, že jeho teta Beatrix a šofér Ernst sú milenci a zistí, že by radi zorganizovali atentát na Hitlera. Pierrot však prekazí podávanie otráveného koláča. Má to za následok, že pred domom popravia šoféra a aj Pierrotovu tetu, čo on sám vidí z okna. Tak zahubí ženu, ktorá ho chcela chrániť pred zlým vplyvom.

Str. 168 Pierrot sa zamračil, lebo nechápal, čo sa deje. Veď Ernst bol mŕtvy. Na prosby o milosť už bolo neskoro. A potom ju uvidel. Tetu Beatrix priviedli na to isté miesto, kde pred pár minútami zastrelili Ernsta. Na rozdiel od neho jej nezviazali ruky za chrbtom, ale tvár mala rovnako dobitú a blúzku vpredu roztrhnutú. Neprehovorila, len vrhla na prosiace ženy pohľad plný vďačnosti a hneď sa odvrátila. Führer mocne zreval na kuchárku a slúžku. Nato sa objavila Eva a odvliekla plačúce ženy do domu. Pierrot pozrel na tetu a krv mu stuhla v žilách, keď zistil, že upiera pohľad na jeho okno, priamo naňho. Oči sa im stretli a chlapec preglgol, nevedel čo má robiť alebo povedať, no skôr ako sa stihol rozhodnúť, zaburácali výstrely, urážka pokoja uprostred hôr, a jej telo padlo na zem.

V trinástich rokoch má Pierrot čestné hodnosti, ale chce viac. Ponúka sa, že pôjde do boja, no Hitler si ho v dome chce nechať do jeho dospelosti. Tiež začal považovať svojho otca za zbabelca a seba za niekoho, koho úlohou je napraviť meno svojej rodiny. Pritom sa ale správa snáď aj horšie, ako jeho otec, pretože nekoná pod vplyvom alkoholu a traumatických spomienok.

Str. 180 "Povedal som, spáľ to!" vyštekol. "Nemám v Paríži kamarátov. A rozhodne nie toho Žida, čo mi stále vypisuje a sťažuje sa, aký má teraz ťažký život. Mal by byť rád, že Paríž dobyli Nemci. Má šťastie, že tam ešte smie bývať."
"Pamätám sa, keď si sem prišiel prvýkrát," povedala potichu Emma, "sedel si tamto na šamlíku a rozprával si mi o malom Anšelovi, že sa ti stará o psa, že sa dohovárate tajným znakovým jazykom, ktorému rozumiete iba vy dvaja. On bol líška a ty pes..."
Pieter jej nedovolil dokončiť vetu, vyskočil od stola a vytrhol jej obálku z ruky tak prudko, že sa potkla a spadla na dlážku. Vykríkla, aj keď si nemohla až tak ublížiť.
"Čo je to s tebou?" zasyčal. "Prečo sa ku mne správaš tak neúctivo? Nevieš, kto som?"
"Nie!" zvolala precítene. "Nie, neviem. Ale viem, kým si bol."

So svojím pocitom dôležitosti sa snaží zapôsobiť aj na spolužiačku Katarinu, po ktorej túži. Pred rokmi s ňou mal lepší vzťah, no cíti, že sa od neho dištancuje. Neuvedomuje si, že je to najpravdepodobnejšie pre jeho sklony k nacizmu, ktorým Katarina vždy venovala uštipačné poznámky. Pozve ju na oslavu v Berghofe, kam ona príde s otcom len kvôli otcovmu naliehaniu.

Str. 201 "Tento obraz ťa určite potešil."
Katarina pokrútila hlavou. "Je otrasný," poznamenala a rozhliadla sa okolo seba. "Všetky sú príšerné. Čakala som, že taký mocný človek ako Führer si z múzeí vybral lepšie diela."
Pieter zdesene vyvalil oči. Zdvihol ruku a prstom ukázal na maliarov podpis v pravom dolnom rohu.
"Jaj," zháčila sa, možno aj trochu znervóznela. "Nezáleží na tom, kto ich maľoval. Aj tak sú hrozné."

Pierrot na oslave Katarinu takmer znásilní, no ochráni ju kuchárka Emma. Pierrot vyrozpráva svoju verziu príbehu Hitlerovi, na čo Emmu odvezú nevedno kam, a Katarina s otcom sa urýchlene presťahujú. Vojna sa pomaly končí, dom opúšťa služobníctvo aj vojaci. Posledná odchádzajúca žena povie Pierrotovi, aby si nikdy nenamýšľal, že o ničom nevedel, pretože by to bolo najhoršie klamstvo. Pierrot si uvedomuje svoju vinu pre ľudí ktorým ublížil, ale aj preto, že bol zapisovateľom porád, na ktorých plánovali stavanie koncentračných táborov. Zrejme si uvedomuje aj to, že jeho nafúkanosť bola prázdna, pretože nie je ani čistokrvný Nemec a nikdy nebol skutočným vojakom.

Str. 213 A nakoniec pozrel tým smerom, kde ležal Paríž, jeho rodisko, mesto, ktoré kedysi bolo jeho, no neskôr sa ho zriekol v túžbe po dôležitosti. Ale Francúz už nie je, uvedomil si. Ani Nemec. Nie je nič. Nemá domov, nemá rodinu - a ani si ich nezaslúži. Ktovie, napadlo mu, či by tu nemohol zostať navždy. Skrývať sa v horách ako pustovník, živiť sa tým, čo nájde v lese. Možno by už nikdy nemusel stretnúť ľudí. Nech si všetci žijú tam dole, pomyslel si. Nech ďalej bojujú a vedú vojny a strieľajú a zabíjajú, len nech ho z toho vynechajú. Už nikdy neprehovorí. Nebude nútený nič vysvetľovať. Nikto mu nepozrie do očí a neuvidí v nich, čo urobil, nespozná v ňom človeka, ktorým sa stal. V to popoludnie sa mu zdalo, že je to dobrý nápad.

Do domu prídu americkí vojaci a Pierrota vezmú do zajateckého tábora. Tam predstiera, že je hluchonemý, čo mu ide dobre vďaka znakovej reči, ktorou hovoril s Anšelom. Najradšej by stratil svoju pamäť. Keď sa dostane von, pobýva na rôznych miestach, až kým príde v dospelosti domov, do Paríža. Písomne sa ospravedlní Ernstovej sestre, no je zarazený jej odpoveďou. Tá tvrdí, že s Ernstovou zradou nesúhlasila a že by ho udal každý vlastenec. Pierrot si všimne knihu napísanú Anšelom a cez vydavateľstvo na neho získa kontakt. Stretne sa s ním a vyrozpráva mu svoj príbeh o tom, ako ho skazila moc. Záver je písaný tak, akoby bol autor Anšelom -netuším, prečo si zvolil takúto formu zakončenia.

Rozbor
Dielo je jednodňovým čítaním, ktoré na mňa nepôsobilo príliš hlboko. Možno je ospravedlnením autora, že kniha je určená mladému čitateľovi a teda má byť jednoduchá.
Nie je celkom jasné, čo Pierrota skazilo najviac. Čitateľ si to môže len domýšľať. Motívmi boli: snaha o dôležitosť, prežitá šikana a túžba po uznaní, či už domnelom otcovom alebo Hitlerovom. Mojím dojmom bolo, že najväčšiu mieru vplyvu mala snaha o dôležitosť. Myslím si to, pretože chlapec sa nachádzal práve v problémovom pubertálnom veku, kedy ešte nemohol mať spracovanú vlastnú ambicióznosť tak, aby nebola otrávená egom. Prejavila sa teda negatívne, vyvierala v despotickosť. Podľahol túžbe byť k druhým bohom, ako sa hovorí: "aby oni jemu nemohli nič, a on im mohol všetko."

Práve kvôli tomu, že Pierrot sám viackrát zažíval šikanu a že sa bál otcových aj Hitlerových výbuchov hnevu je o to smutnejšie (či paradoxnejšie), že sa zdeformoval. Pretože sa zdeformoval na zdroj svojej deformácie, nechal sa vytvarovať v rovnaké monštrum ako tie, čo spôsobovali jeho utrpenie. Šikana v detstve býva vzorcom, ktorý sa odohráva aj v príbehoch sériových vrahov. Dovolím si to prirovnať ku princípu padajúceho hovna. Nespôsobovať zlo, ktoré poznáme, pretože bolo spôsobené nám, chce viac uvedomelosti, než mal Pierrot. V rovine racionálnej sa to konštatuje ľahko, kým v rovine emocionálnej niekedy býva padajúce hovno silnejšie. Mali by sme teda študovať, kedy sa to deje a ako sa tomu vyhnúť.

Rozoberme ďalej Pierrotov pocit nároku, napríklad byť obehovaný služobníctvom ako pán. Čitateľ si samozrejme pomyslí o pocite nároku založenom na viere v nadradenosť, že je to až groteskná hlúposť, akou sa mohol nakaziť vážne len pubertálny mozog. Podobnej deštruktívnej emócii nároku sa však podlieha ľahko aj dospelému človeku, keď nie je založená na pocite nadradenosti, ale na obrane skutočných práv, na žiadaní zastavenia diskriminácie a znevýhodňovania. Táto emócia mohla stáť na počiatku vzbury od úrovne jednotlivca (napríklad výpoveď v práci kvôli nedoceneniu) po úroveň národnú (krvavá vzbura utláčaného etnika). Vyzerá to tak, že je dôležité, či je motivácia vzbury naozaj oprávnená a vychádza z rozumu, alebo zo zaslepenia.

Spontánne mi napadlo prirovnať Pierrota k deťom vychovaným antiautoritatívne, takzvaným nonfrustration children, ktoré sa v dôsledku podriaďovania rodičov stávajú egoistickými tyranmi. Samozrejme ihneď zbadáme, že ide o slepú uličku: s Pierrotom sa život vôbec nemaznal a nikto sa mu nepodriaďoval, teda až po neskorší bod, keď začal tyranizovať služobníctvo. Podobnosť medzi ním a malými diktátormi je v spomenutej despotickosti, ktorú nikto rázne nezastavil a tak sa z nej stal návyk. Viac nám povie citácia z článku Deti sú čoraz agresívnejšie a týrajú svojich rodičov. Chyba je vo výchove!:
"Najčastejšie sa v role tyrana ocitá chlapec vo veku pätnásť rokov, výnimkou však nie sú ani dievčatá. Nemusí ísť o jedináčikov. Práve naopak. Tyrani väčšinou majú súrodencov, ktorí sú, podobne ako rodičia, násilím šokovaní. Akákoľvek snaha o dialóg zlyháva, rodičia pri pokuse pozbierať zvyšky autority strácajú pôdu pod nohami, v rodine vládne stres z ustavičných hádok sprevádzaných neprimeranými násilníckymi výbuchmi. Mladého despotu možno "zvládnuť" jedine podriaďovaním sa jeho vôli. Táto cesta však zvyčajne nevedie nikam. Časom sa jeho násilnícke spôsoby vnímajú ako samozrejmosť aj bez náležitého opodstatnenia. Problematické dospievajúce dieťa už netýra svojich najbližších preto, aby si niečo vynútilo, ale opätovne dokazuje, kto ovláda terén.
...
Deti však treba odmalička učiť ohľaduplnosti a už od narodenia im stanoviť hranice, čo sme ochotní akceptovať a čo nie. Dieťa, ktorému rodičia neurčia mantinely, nemôže byť v živote šťastné, pretože nemalo pevný bod. Pre "malého tyrana" je jedinou istotou v živote jeho moc, ustavične však žije v strachu, že o túto moc príde, preto si ju musí stále overovať a skúšať na ľuďoch vo svojom okolí."
U zle vychovaných detí sa však odpor a panovačnosť vraj prejavujú oveľa skôr, než tomu bolo u Pierrota, dokonca to má byť už do dvoch rokov života, podľa článku Ako nevychovať malého tyrana.

Dôležitosť sociálnej role, do ktorej je jedinec postavený ukázal už pred desaťročiami Zimbardov Standfordský experiment, v ktorom sa vymykala spod kontroly brutalita fiktívnych dozorcov väznice. Vlastne aj sám Zimbardo sa vtedy podriadil roli riaditeľa väznice a stratil nadhľad. Tak ako v tomto experimente, aj v príbehu Pierrota zohrávala dôležitú úlohu uniforma, o ktorej sa domnievam, že bola nositeľom/pripomienkou sociálnej role. Nakoniec, tento fakt bol v knihe aj vyjadrený, pozri prvú citáciu. Navyše si pripomeňme, že na Hitlerov príkaz Pierrot nemohol nosiť nič iné, zrejme po niekoľko rokov a už prvé oblečenie uniformy ho poznamenalo. Vlastnou vinou stratil svoju tetu, čo malo za následok, že už nemal nikoho, na kom by mu emocionálne záležalo a koho nabádanie ísť rozumnejšou cestou by mohol počúvnuť.
V spojitosti s uniformou tu však vnímam ešte niečo ďalšie - mohla slúžiť aj ako vyjadrenie dôvery. Podľa toho, čo písal Dale Carnagie v knihe Jak získávat přátele a působit na lidi je možné zmeniť správanie ľudí na základe apelovania na ich vznešenejšie vlastnosti, a to pomocou vyjadrení o ich šľachetnosti. Ak takýto trik funguje bežne, nezapôsobilo na Pierrota mnohonásobne viac, keď mu dôveru (a s ňou aj očakávanie) vyjadril samotný vodca celého Nemecka? V tomto prípade ťažko hovoriť o šľachetnosti, avšak princíp zmeny mohol fungovať rovnako.

Nechcem do týchto úvah miešať čo sem nepatrí, no vidím tu aj niečo, čo sa zdá byť analógiou voči Milgramovmu experimentu. Z neho vieme, že ľudia sú schopní mučiť iné osoby len kvôli príkazu autority. Nechávajú za seba o nešťastí iných rozhodovať nadriadeného, vzdávajú sa osobnej zodpovednosti a presúvajú túto zodpovednosť na autoritu. To mi pripomína Pierrotovo dlhodobé naladenie, v ktorom mu len primálo záležalo na každom, koho vo svojom rebríku radil pod seba. Jednoducho pre neho bola ideológia o "dobra ríše" pre neho viac, než okolití ľudia, ktorých považoval za nástroje, alebo dokonca za prekážky.
Tým sme sa vlastne dostali k ďalšiemu paradoxu - protirečenia vyhlásení o ideológii a správania Pierrota a ďalších postáv. Malo im údajne ísť o nesebecké slúženie národu a ríši. Samozrejme však nezačali drobnými skutkami venovanými svojmu okoliu. Naopak, ľudí z okolia považovali len za svoje nástroje a ich životy iba znepríjemňovali. Správali sa ako tí najväčší sebci. Akému "dobru" potom mali slúžiť, ak radoví ľudia boli pre nich nepodstatní? Dobro národa bola len zásterkou pre sebectvo.

Žiaľ mi nie je jasné ani to, čo Pierrota z jeho zaslepenosti prebralo. Či to bolo prekonanie hormónov spolu s jeho rastom, či prehra Nemecka vo vojne, vina, ktorá rástla s počtom obetí jeho skutkov, alebo zo všetkého trochu. Jeho vytriezvenie je prehnanou ukážkou toho, ako niekedy nevieme vziať späť nápady hlavy natlakovanej pubertou.

A čo deformácia Pierrotovho otca? Podľa všetkého trpel posttraumatickou stresovou poruchou. Signály ako prežitie extrémneho stresu a opätovné prežívanie hrôz vojny vo víziách, vyhýbanie sa hovoreniu o probléme, závislosť na alkohole a vyhýbanie sa spánku zapadajú skvelo. Aj návaly hnevu a strach zapadajú k opisom poruchy dobre, priamo sa však v súvislosti s poruchou nezvykne spomínať otvorená agresia.
 


Experiment sociálnej pyramídy [poviedka?]

8. září 2017 v 6:56 | Executor |  Úvahy, myšlienky
Experiment sociálnej pyramídy [poviedka?]

Len pred dvoma rokmi prebiehal vskutku zvrátený vedecký experiment. Jeho cieľom bolo vytvoriť medzi ľuďmi -ďalej len subjektmi- sociálnu štruktúru, ktorá mala byť modelovaná ako pyramída. Čím bližšie k vrcholu pyramídy sa subjekt nachádzal, tým viac pozitívnej pozornosti od ostatných subjektov mu malo byť venované, aj keď sa o to sám nezaslúžil. Subjekty umiestnené v pomyslených rohoch pyramídy nemali byť príliš akceptované. Bolo kontrolovaným pravidlom, aby pozornosť prúdila prinajhoršom k rovnako postaveným subjektom, no predovšetkým k tým vyššie postaveným. Akonáhle si subjekty vytvorili vzťah, v ktorom bola miera ich iniciatívy rozdelená rovnomerne, boli potrestané a rozdelené. V pyramíde nesmela existovať rovnosť ani rovnováha. Obojstranná starostlivosť bola zakázaná. Negatívna pozornosť mohla prúdiť smerom nadol, od vyššie k nižšie postaveným subjektom bolo povolené ich ignorovať, odrádzať od kontaktu a -metaforicky povedané- odkopávať ako bezcenné smetie. Z prác potrebných pre chod spoločnosti vykonávali najväčší diel práve nízko postavené subjekty, a to nielen ako skupina pre ich počet, ale aj v pomere práce na jednotlivca.

Tieto podmienky notorickej nespravodlivosti, znejúce ako neprijateľné boli vlastne ešte znesiteľné. Pokusu totiž predchádzalo niekoľko starších experimentov, v ktorých bola sociálna pyramída otočená dolu hlavou a spoločnosť v nich skolabovala veľmi rýchlo, vďaka tomu, že "parazitov" v nej bolo viac, než "darcov". O získaných záveroch a problémoch opätovného zaradenia subjektov do spoločnosti sa však vedúci experimentu radšej ani nezmieňoval pred novými dobrovoľníkmi.

Vráťme sa však späť ku experimentu s klasickou pyramídou. Po zavedení experimentu samozrejme chvíľu trvalo, kým si všetky subjekty navykli dodržiavať určenú štruktúru. Najprv sa snažili získavať pozornosť z iných zdrojov, než sa im jej dostávalo. Bežné subjekty niekedy mávali agresívne reakcie na nevýhodné postavenie v pyramíde, často si však na neho po čase zvykli a pozastavili svoje protesty. Do všeobecného povedomia sa obvykle dostali iba subjekty, ktoré tlak systému nezvládli.

Zaujímavé situácie nastávali, keď do už zabehnutej pyramídy boli doplnené ďalšie subjekty bez znalosti o jej momentálnej štruktúre. Ako sa očakávalo, aj bez usmernení sa väčšinou dokázali do štruktúry zabudovať v krátkom čase aj bez trestov. Nepotrebovali sa samostatne pýtať, prečo sú tí jedinci obskakovaní a tí zas odkopávaní, jednoducho akceptovali, že "je tu taký zvyk". Vopred naservírovaná realita sa nespochybňuje. V odhadovaní sociálneho postavenia ostatných členov skupiny sa ľudia príliš nelíšili od havranov. Niektoré z neskôr dosadených subjektov bez znalosti o účele experimentu si vlastne ani nedomysleli, o čo v experimente ide! Problémy vznikali v prípadoch, kedy neboli už zabehaní členovia pyramídy informovaní o postavení nových príchodzích. V strachu pred trestom z kontaktu s nižšie postavenými subjektmi väčšinou nových členov ignorovali.
Kým najvyššie postavené subjekty boli deformované nezaslúženým obdivom, najnižšie postavené deformovalo nezaslúžené odkopávanie. Subjekty na vrchole pyramídy -predovšetkým tie jednoduchšie- boli skúmané ako panovníci. Experimentátorov veľmi zaujímalo, koľko času trvalo, aby zahodili sebareflexiu a triezvy pohľad na svoju užitočnosť a zásluhy, kým podľahli deformácii z nezaslúženého zbožňovania. Subjektom bolo sugerované, že ich hrdosť a hodnota závisí od ich pasivity a využívania ostatných. Nemali predsa nad sebou vyššie postavených.

Zvláštne subjekty začínajúce na okrajoch pyramídy sa dali rozdeliť do troch skupín. Jedinci z prvej skupinky boli po čase povznesení do vyšších kruhov. V ich domovských vrstvách o nich potichu kolovali takmer mystické legendy tvrdiace, že ich kúzlo bolo v "otvorení srdca" bez ohľadov na podmienky, v ktorých sa nachádzali. Nikto vo vnútri pyramídy však nemohol vidieť, či tieto subjekty neboli povýšené len kvôli experimentálnej potrebe zmeny štruktúry, alebo kvôli testu, či ich charakter nebude vyššou pozíciou skazený. Pre povýšených to bolo zrazu ako zmena univerza, všetko vnímali inak. Na podmienkach experimentu pre ostatných to však nezmenilo nič. Iba málokto z tých, čo dostali ponuku byť preradený vyššie odmietol novú pozíciu s morálnou výhradou, že sa nechce stať zdrojom sklamania nižšie postavených subjektov.

Druhá skupinka si dokázala všimnúť, ako je zariadený systém, ktorému čelili. Odmietali sa ponižovať večným naťahovaním sa za vyššie postavenými, prosíkaním sa o pozornosť a presviedčaním ich o svojej hodnote. To, čo vnímali ako svoju hodnotu nedokázali takto zrádzať. Opovrhovali nastavenými podmienkami systému, ktoré nemali navyše nič spoločné s prínosom subjektov, skôr boli ich prevráteným odrazom. Odmietali sa nechať vykorisťovať okrem práce ešte aj citovo, preto vo voľnom čase "dobrovoľne" zostávali v protestnom exile na okraji spoločnosti. S čakaním na to, kedy experiment skončí si plnili len ciele, ktoré nezáviseli od ostatných subjektov.

Tretia skupina outsiderov bola výrazne najmenšia. Vyznačovala sa subjektmi s túžbou po poznaní, alebo snáď s výnimočnou schopnosťou stráviť jed. Ani po dlhodobom pozorovaní experimentátormi sa nepodarilo presne ujasniť, o čo sa snažili svojou spoločenskou aktivitou. Vlastne ich motivácie mohli byť dosť protichodné. Možno verili, že sústavou snahou dokážu otvoriť ostatným subjektom oči, a tým vlastne zmariť celý experiment vampirizujúcej siete ničiacej ľudskú dôstojnosť. Možno mali neustále na pamäti, že sú súčasťou dočasného experimentu a keď sa ten skončí, môžu sa s ostatnými subjektmi vídať a priateliť -už ako skutoční, hlúpymi pravidlami neobmedzovaní ľudia. Možno však mali vypočítavejšiu a masochistickú motiváciu: pokračovali v spoločenskom živote nie napriek neustálym provokáciám z nerovného prístupu voči nim, ale práve kvôli týmto provokáciám. Takto mohli využívať iné subjekty ako zdroje ďalších a ďalších negatívnych impulzov, aby mali možnosť autenticky cítiť hlbiny neprebádaných emócií a vďaka tomu ich skúmať. Dobrovoľné uvrhnutie sa do duševného bahna bolo jedinou účinnou metódou, ako toto bahno spoznať. Možno to už brali ako sebe zverenú rolu. Pobyt v experimentálnom prostredí už pre nich nebol nádejou na šťastie, ale cestou poznania iba pre poznanie samé, či preto, aby utrpenie z ktorého sa nedalo vymaniť nebolo márne.

Nech už bola motivácia subjektov tretej skupiny akákoľvek, pozorovatelia vždy sledovali s úžasom, aký vplyv malo prostredie na jednotlivcov nachádzajúcich sa v ňom. Aké šťastie, že my nežijeme v žiadnom zvrátenom experimente...


[Táto pseudopoviedka bola vydaná aj v internetovom časopise Abdon, v októbrovom čísle ročníka 2017.]

Další články